Karol z Valois

Erb rodu Valois

Narodil sa ako štvrtý syn francúzskeho kráľa Filipa III. a Izabely Aragónskej[3].
Ako človek priemernej inteligencie, ale nadpriemernej ctižiadostivosti a značnej chamtivosti, zbieral Karol z Valois – mladší syn bez zdedených domén – kniežatstvá. Syn, brat, švagor, zať kráľov a kráľovien (Francúzska, Navarry, Anglicka a Neapolska) a – po svojej smrti – otec nasledujúceho francúzskeho kráľa a svokor nemeckého cisára. Jeho celoživotným cieľom bolo získať kráľovskú korunu, čo sa mu však nikdy nepodarilo. V roku 1284 ho pápež – ako syna Izabely Aragónskej – uznal za kráľa Aragónska, vazala Svätej stolice a protikráľa Petra III., ktorý od Sicílských nešpor (1282) bol nepriateľom Ríma. Aby podporil svoj nárok na sicílske kráľovstvo, oženil sa s dcérou neapolského kráľa Margarétou z Anjou. Karol dúfal, že aragónska výprava (1284 – 1285), ktorú podnikol jeho otec, mu prinesie jeho titulárne kráľovstvo. V roku 1285 sa nechal korunovať kardinálskym klobúkom, čo mu prinieslo posmešnú prezývku „kráľ klobúka“[4]. Neskôr sa musel titulu vzdať.

Preukázal sa ako schopný vojvodca a úspešne viedol ťaženie vo Flámsku (1297).

Karol sníval o cisárskej korune a v roku 1301 sa oženil s Katarínou z Courtenay, titulárnou cisárovnou konštantínopolskou, vnučkou a dedičkou posledného latinského cisára, Balduina II. S tajným súhlasom pápeža sa zúčastnil ťaženia Karola II. Neapolského o dobytie Sicílie. Bol menovaný za pápežovho vikára v Taliansku a stratil sa v bludisku talianskej politiky. Kompromitoval sa masakrom vo Florencii a finančným vydieraním, dobyl Sicíliu, kde si upevnil svoju povesť rabovača a vrátil sa – ako človek so zlou povesťou – 1301/1302 nazad do Francúzska.

Keď v roku 1308 zomrel rímskonemecký kráľ Albrecht I., Karolove ambície získať kráľovskú korunu opäť ožili. Jeho kandidatúra však neuspela[5], zvolený bol Henrich VII. Luxemburský[pozn. 1]

Predčasná smrť Ľudovíta X. v roku 1316 mu dala nádej, že ako možný francúzsky regent bude v krajine zohrávať významnú úlohu. Nevedel však zabrániť svojmu synovcovi, budúcemu Filipovi V., v prevzatí vlády. Po smrti Filipa V. (1324) už na neho nikto nemyslel. Predsa však v tomto roku úspešne viedol vojsko nového kráľa Karola IV. v Akvitánsku (Guyenne).

Zomrel v decembri 1325 a pochovali ho v Paríži v Kostole jakobínov. Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédii umiestnil do Očistca.[7]

Karol sa trikrát oženil a so svojimi manželkami mal 14 detí.

Jeho prvou manželkou bola Margaréta z Anjou (* c. 1273 – † 31. december 1299), dcéra neapolského kráľa Karola II.[8] Svadba sa konala 16. augusta 1290 v Corbeil. Mali spolu 6 detí:

1. Izabela (* 1292 – † 1309) ∞ vojvoda Ján III. Bretónsky
2. Filip VI. (* 1293 – † 1350) – francúzsky kráľ (1328)
3. Jana (* 1294 – † 7. marec 1342) ∞ gróf Viliam III. Holandský
4. Margaréta (* 1295 – † 1342) ∞ gróf Guy I. de Châtillon
5. Karol II. (* 1297 – † 26. augusta 1346)
6. Katarína (1299 – † ako dieťa)

S druhou manželkou Katarínou z Courtenay (* 1274 – † 3. január 1308), titulárnou konštantínopolskou cisárovnou [9], dcérou Filipa z Courtenay (Latinské cisárstvo) sa oženil 8. februára 1301 v Saint-Cloud. Mali spolu 4 deti:

1. Ján (* c. 1302 – † 1308)
2. Katarína (* 1303 – † 1346), titulárna cisárovná konštantínopolská ∞ Filip I., knieža z Tarentu
3. Jana (* 1304 – † 9. júla 1363) ∞ Róbert III. z Artois
4. Izabela (* 1306 – † 11. novembra 1349) – opátka kláštora Fontevrault (1342)

Jeho treťou manželkou sa v júni 1308 v Poitiers stala Matilda de Châtillon (* 1293 – † 1358)[10] , dcéra Guya III. de Châtillon, grófa zo Saint-Pol. Ich deti:

1. Mária (* 1309 – † 6. december 1328) ∞ vojvoda Karol z Kalábrie
2. Izabela (* 1313 – † 26. júla 1383) ∞ vojvoda Peter I. Bourbonský
3. Blanka (Margaréta) (* 1316 – † 1. augusta 1348) ∞ český a rímskonemecký kráľ Karol IV.
4. Ľudovít (* 1318 – † 2. november 1328)

• 1284 – 1295 titulárny kráľ Aragónska a Valencie, gróf z Barcelony
• 1285 – gróf z Valois
• 1290 – gróf z Anjou, gróf z Maine
• 1293 – gróf z Alençon, gróf z Chartres, gróf z Perche
• 1297 – pair Francúzska
• 1301 – pápežský vikár v Taliansku a miestodržiteľ v Romagni
• 1302 – titulárny cisár konštantínopolský

1. Jeho posledná dcéra Blanka z Valois si vzala Henrichovho vnuka, budúceho českého kráľa Karola IV.

1. Selon la généalogie de Charles de Valois sur le site Medieval Lands
2. Selon la chronique de Saint-Denis (EX Brevi Chronico ecclesiæ S. Dionysii) : « Cette même année 1270, au cours du Quadragésima, naissance de Charles, fils du roi Philippe et de sa première épouse ». Recueil des historiens de la France, tome XXIII
3. The Encyclopædia Britannica, Vol.21, Ed. Hugh Chisholm, (1911), 381.
4. Joseph Petit, Charles de Valois (1270-1325), Adegi Graphics LLC, 2005
5. SPĚVÁČEK, Jiří. Jan Lucemburský a jeho doba 1296-1346. Praha : Svoboda, 1994. ISBN 80-205-0291-2.
6. Vlastní životopis. Praha : Odeon, 1979. S. 29.
7. DANTE, Alighieri. Božská komedie. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 276.
8. Debating the Hundred Years War, Vol.29, Ed. Craig Taylor, (University of Cambridge, 2006), 55.
9. Housley, Norman, The later Crusades, 1274-1580: from Lyons to Alcazar, (Oxford University Press, 1992), 53.
10. The Encyclopædia Britannica, Vol.5, (1911), 937.