Margaréta Provensalská

Narodila sa ako najstaršia dcéra provensalského grófa Raimonda Bérengera IV. a Beatrix Savojskej. Jej starí rodičia z matkinej strany boli Tomáš I. Savojský a Margaréta Ženevská, dcéra Viliama I. Ženevského. Jej mladšie sestry sa tiež veľmi dobre vydali Eleonóra Provensalská (* 1223 – † 1291) za anglického kráľa Henricha III., Sancha Provensalská (* 1228 – † 1261) za grófa Richarda z Cornwallu a Beatrix Provensalská (* 1234 – † 1267) za Karola I. z Anjou, sicílskeho a neapolského kráľa.

Margarétu vychovali na provensalskom dvore jej otca v tradičnej južanskej atmosfére. Jej detstvo formovala prítomnosť trubadúrov a básnikov, ako aj úprimná láska jej otca k Provensalsku. Aj keď sa po svojej svadbe vrátila nazad už iba dvakrát, zostala počas svojho života v úzkom spojení s domovinou.

Jej rodičia kládli dôraz na to, aby spolu so svojou sestrou Eleonórou získali dôkladnú a zbožnú výchovu. Jej neskoršie listy sestre Eleonóre dokazujú, že ovládala latinčinu. Cieľom obsiahleho vzdelávania dievčat bol dobrý vydaj dcér a tým zabezpečenie politickej bezpečnosti a stability ich grófstva.

Na popud francúzskej regentky Blanky Kastílskej sa jej syn Ľudovít uchádzal o Margarétu. Nakoľko však boli príbuzní v štvrtom stupni, musel im pápež Gregor IX. v januári 1234 udeliť dišpenz.[1]
27. mája 1234 sa uskutočnila svadba a nasledujúci deň bola Margaréta v tej istej katedrále v Sens korunovaná.

Prvé roky manželstva boli poznačené konfliktným vzťahom so svokrou Blankou. Táto si naďalej udržiavala silný vplyv na syna a jeho politiku aj napriek tomu, že Ľudovít sa uzavretím manželstva stal oficiálne plnoletým. Kronikár Ľudovíta IX., Jean de Joinville, píše vo svojom diele Život svätého Ľudovíta o stále rastúcej žiarlivosti Blanky na vzťah jej syna k Margaréte. Zaznamenáva, že kráľovná Blanka nemohla vystáť, keď jej syn bol so svojou ženou, s výnimkou večerov, keď s ňou spal. („La reine Blanche ne vouloit souffrir à son pouvoir que son fils fust en la compagnie de sa femme, sinon le soir quand il alloit coucher avec elle.“) Situáciu sťažovalo aj to, že Blanka žila spolu s mladým párom v parížskom Palais de la Cité a sprevádzala ich aj na cestách. Margaréta unikla svokrinmu vplyvu až v roku 1247, keď jej priznali vlastnú domácnosť a nárok na vlastný finančný rozpočet.

V roku 1248 sa Ľudovít IX. vybral na križiacku výpravu a Margaréta ho sprevádzala. Po zastávke na Cypre dorazil v júni 1249 kráľovský pár do Egypta. Po dobytí Damietty Ľudovít IX. v novembri tiahol ďalej smerom na Káhiru a svojej tehotnej manželke predal zodpovednosť za mesto.

Začiatkom apríla 1250 utrpelo križiacke vojsko pri Al-Mansúra zdrvujúcu porážku. Egypťania križiakov zdecimovaných epidémiou pochádzajúcou pravdepodobne z vody plnej mŕtvych tiel,[3] obkľúčili a zajali i nemocného kráľa.

Ľudovít a Margaréta (Berlín-Wilmersdorf)

Keď táto správa dorazila do Damietty, chceli sa vojaci, ktorí zabezpečovali prístav vzdať a začali s prípravou na odchod. V tejto situácii sa Margaréta ukázala ako veľmi odvážna žena so silnou vôľou. Krátko pred pôrodom nechala prisahať rytiera, ktorý strážil jej osobnú bezpečnosť, aby jej v prípade obsadenia mesta Saracénmi zoťal hlavu skôr ako padne do rúk neveriacich.[4] Iba deň po pôrode svojho syna Jána Tristana si nechala zavolať k svojej posteli najvyšších dôstojníkov:

a presvedčila ich, aby zostali. Jej plán bol ponúknuť Damiettu na výmenu za zajatých križiakov. Plán uspel: za výkupné vo výške 400.000 livrov a odovzdanie Damietty 6. mája 1250 zachránila život svojmu mužovi a jeho vojakom.

Nasledujúce štyri roky strávila Margaréta vo Svätej zemi, až kým sa v roku 1254 nevrátili s manželom do Francúzska. Keďže Blanka Kastílska zomrela ešte v roku 1252, postúpila – i keď nie oficiálne – na dôležitého poradcu kráľa. Keď sa chcel Ľudovít IX. vzdať koruny a vstúpiť do kláštora, použila celý svoj vplyv, aby ho od tohto úmyslu odvrátila. Kráľ očividne uznával svoju ženu ako rovnocenného partnera, pretože na svadobných zmluvách ich detí je jej podpis na rovnakej úrovni hneď vedľa jeho podpisu.

V roku 1258 uzavrel Ľudovít s aragónskym kráľom Jakubom I. zmluvu z Corbeil v ktorej sa Jakub vzdal takmer všetkých svojich nárokov v Languedocu a postúpil Margaréte svoj nárok na provensalské grófstvo bez ohľadu na závet jej otca.[6] O tri roky anglický kráľ Henrich III. (Margarétin švagor) z obáv pred barónskou opozíciou dal odviezť do Francúzska korunovačné klenoty. Margaréta urobila ich súpis a v dvoch truhlách ich dala previezť do opatery templárskeho rádu.[7] Po celý život udržiavala styky so sestrou Eleonórou, ktorá bola vydatá za Henricha III. Podarilo sa im zmierniť nepriateľstvo medzi oboma dvormi a ich manželia sa dokonca stali spojencami.

Po smrti svojho manžela počas ďalšej križiackej výpravy v Tunisku v roku 1270 sa stiahla do kláštora na parížskom predmestí Saint-Marcel. I keď bola naďalej častým hosťom na kráľovskom dvore, nemala vplyv na politiku svojho syna Filipa III. Venovala sa predovšetkým súkromným záujmom, hlavne správe svojich vdovských panstiev v Provensalsku. Z tohto dôvodu vznikol spor medzi ňou a jej švagrom Karolom z Anjou, ktorý ako manžel jej sestry Beatrix zastupoval zase záujmy svojej ženy ako jedinej dedičky grófstva. Konflikt bol urovnaný prostredníctvom jej syna Filipa III. a vnuka Filipa IV. vo februári 1287, keď jej priznali rentu vo výške 2.000 tourských denárov a jednorazové odstupné.

Po smrti svojho syna Filipa III. v roku 1285 sa úplne stiahla z kráľovského dvora. Posledné roky svojho života strávila spolu so svojou dcérou Blankou, vdovou po kastílskom infantovi Ferdinandovi de la Cerda, v kláštore Klarisiek Couvent des Cordelières vo Faubourg Saint-Marcel, ktorý sama založila. Margaréta zomrela 21. decembra 1295 a pochovali ju po boku jej manžela v kráľovskej hrobke v bazilike Saint-Denis.

Za jej najväčší politický úspech sa považuje zmiernenie konfliktu medzi francúzskym a anglickým kráľovským dvorom. Motivovaná blízkym a láskyplným vzťahom k sestre Eleonóre, ktorá bola manželkou anglického kráľa Henricha III., pôsobila medzi oboma znepriatelenými panovníckymi dvormi ako prostredník a tak prispela k ich zblíženiu.

Margaréta počas svojho života podporovala mnohých umelcov a básnikov. Pod jej vedením sa Palais de la Cité stal miestom stretnutí najznámejších poetov a intelektuálov jej doby. Mužov ako Tomáš Akvinský pozývali ku kráľovskému stolu a tí prispeli k tomu, že francúzsky dvor bol po kultúrnej stránke na jednom z popredných miest v Európe.

Margaréta sa 27. mája 1234 vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. (* 1214 – † 1270) a porodila jedenásť detí:

• Blanche (* 4. december 1240 – † 29. apríl 1243)
• Izabela Francúzska (* 2. marec 1242 – † 28. január 1271) ∞ 1255 Theobald II., navarrský kráľ (* 1238 – † 1270)
• Ľudovít (* 25. február 1244 – † január 1260)
• Filip III. (* 1. máj 1245 – † 5. október 1285), francúzsky kráľ
• Jean (*/† 1248)
• Jean-Tristan (* 1250 – † 3. august 1270), gróf z Valois a Nevers ∞ 1266 Jolanda Burgundská (* 1247 –  † 1280)
• Peter (* 1251 – † 1284), gróf z Alençon a Perche ∞ 1272 Jana zo Châtillonu (* 1258 – † 1291)
• Blanka Francúzska (* 1252 – † 1320) ∞ 1268 kastílsky infant Ferdinanda de la Cerda (* 1253 – † 1275)
• Margaréta Francúzska (* 1254 – † 1271) ∞ 1270 vojvoda Ján I. Brabantský (* 1253 – † 1294)
• Róbert (* 1256 – † 7. február 1317) gróf z Clermontu ∞ 1279 Beatrix Burgundská (* 1257 – † 1310)
• Anežka Francúzska (* 1260 – † 19. december 1327) ∞ 1279 vojvoda Róbert II. Burgundský (* 1248 – † 1306)

1. LE GOFF, Jacques. Svatý Ludvík. Praha : Argo, 2012. 724 s. ISBN 978-80-257-0685-5. S. 97-99.
2. BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : [s.n.], 2000. ISBN 80-200-0819-5. S. 198.
3. DE JOINVILLE, Jean. Paměti křižákovy. Praha : [s.n.], 1965. S. 83.
4. DE JOINVILLE, Jean. Paměti křižákovy. Praha : [s.n.], 1965. S. 115.
5. DE JOINVILLE, Jean. Paměti křižákovy. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965. S. 116.
6. KOLEKTÍV. Francouzští králové v období středověku. Praha : Argo, 2003. ISBN 80-7203-465-0. S. 183. (česky)
7. BARBER, Malcolm. Noví rytíři. Dějiny templářského řádu. Praha : Argo, 2006. 433 s. ISBN 80-7203-764-1.
8. JOINVILLE, Jean de. Život svatého Ludvíka, krále francouzského. Stará Říše na Moravě : Antonín Ludvík Stříž, 1917. 224 s. S. 27.

• BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
• DUBY, Georges. France in the Middle Ages 987-1460 : from Hugh Capet to Joan of Arc. Oxford : Blackwell Publishers, 1991. 360 s. ISBN 0-631-18945-9.
• EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. 420 s. ISBN 80-7203-465-0.
• GOLDSTONE, Nancy. Čtyři královny : nejmocnější ženy Evropy 13. století. Frýdek-Místek : Alpress, 2007. 396 s. ISBN 978-80-7362-540-5.
• HALLAM, Elizabeth M; EVERARD, Judith. Capetian France 987-1328. 2. vyd. Harlow ; New York : Longman, 2001. 496 s. ISBN 0-582-40428-2.
• JOINVILLE, Jean de. Život svatého Ludvíka, krále francouzského. Stará Říše na Moravě : Antonín Ludvík Stříž, 1917. 224 s.
• PERNOUD, Regine, a kol. Le siècle de Saint-Louis. Paris : Hachette, 1970. 319 s.
• RICHARD, Jean. Saint Louis : roi d'une France féodale, soutien de la Terre sainte. Paris : Fayard, 1983. 638 s. ISBN 2-213-01168-0.
• TYERMAN, Christopher. Svaté války : dějiny křížových výprav. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Margaréta Provensalská

• Životopis a korešpondencia
• Socha Margaréty Provensalskej v luxemburských záhradách