Edvard Beneš

Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni ako najmladší syn roľníka Matěja Beneša a Anny Petronily (10. dieťa). Jeden z jeho súrodencov sa neskôr stal politikom, volal sa Vojta Beneš. V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe-Vinohradoch (1896–1904; býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou ), po maturite na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne a Slobodnej škole politických vied (École Libre des sciences politiques), v roku 1907 v Berlíne. V roku 1906 sa v Paríži zasnúbil s jeho budúcou ženou Hanou a zmenil si meno z Eduard na Edvard.^[2]  Štúdiá Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv s doktorskou prácou na tému "Problém rakouský a otázka česká, Studie o politických bojích slovanských národů v Rakousku", o rok neskôr potom v Prahe zložil rigorózne skúšky. 6. novembra 1909 si vzal za ženu Hanu Benešovú (rodenú Annu Vlčkovú). Svadba bola na pražských Vinohradoch v kostole sv. Ľudmily. Tri roky vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe, od roku 1912, po tom, ako sa habilitoval v obore filozofie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Počas obdobia Rakúsko-Uhorska nemala česká univerzita ani jej Filozofická fakulta svoju vlastnú budovu a prednášky i semináre sa konali na rôznych miestach v Prahe. Edvard Beneš prednášal v Krakovskej ulici, v Klementíne.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval český vnútorný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii v organizácii Maffie. Zaisťoval spojenie odboja s T. G. Masarykom, ktorý bol v exile vo Švajčiarsku. 1. septembra 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Masarykom a M. R. Štefánikom [1]. V Paríži organizoval zahraničný protirakúsky odboj a reorganizoval kuriérnu službu pre spojenie s domácim odbojom. Usporiadal cyklus prednášok o Slovanstve na parížskej Sorbonne a propagoval česko-slovenský politický program radom článkov vo francúzskych novinách. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie česko-slovenských vojenských jednotiek a prispel tak ku vzniku samostatných légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, ktoré sa úspešne zapojili do bojov prvej svetovej vojny. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, Veľkou Britániou a Talianskom.

Po vyhlásení zvrchovanosti Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 bol menovaný ministrom zahraničia vo vláde Karla Kramářa, domov sa vrátil v septembri 1919. V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu Slovenska (pozri aj Parížska mierová konferencia, 1919). Edvard Beneš pomáhal zakladať Spoločnosť národov, bol jej podpredseda, člen Rady a predseda (1935). Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku 1924 Česko-Slovensko uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu.

V rokoch 1921–22 zastával Edvard Beneš funkciu česko-slovenského predsedu vlády, poslancom parlamentu bol v rokoch 1919–26 a 1929–35. Bol členom a podpredsedom Čs . strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku. Po abdikácii T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (Masaryk mal v tom čase už 85 rokov) bol zvolený 18. decembra 1935 za hlavu štátu. V rovnakom roku uzavrelo Česko-Slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom (po jeho prijatí do Spoločnosti národov) a s Francúzskom. Vojenskú pomoc Sovietskeho zväzu v prípade konfliktu zmluva viazala na predchádzajúcu pomoc Francúzska. Najneskôr od roku 1927 bol slobodomurárom. V roku 1935 formálne vystúpil z čs. strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca; Beneš odmietal marxizmus a boľševizmus, ale socializmus (vláda roľníkov a robotníkov) mu bol sympatický.

Edvard Beneš so svojou ženou (1934)

Po prijatí Mníchovskeho diktátu z 30. septembra 1938 Beneš 5. októbra abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do Londýna. Neskôr odcestoval do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 v Paríži Beneš založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja (zanikol 9. júla 1940). Po okupácii českých krajín a vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli 1940, už v Londýne vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. dočasné štátne zriadenie (prozatimní čs. státní zřízení) a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta. Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21. júna 1940.

V roku 1941 Beneš autorizoval Operáciu Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha uskutočnený 27. mája 1942. Išlo o ojedinelú diverznú akciu proti nepriateľovi na okupovaných územiach. Následkom atentátu a Heydrichovej smrti v júni 1942 však nacisti vypálili obce Lidice a Ležáky a zaviedli stanné právo. Následkom nemeckých represálií zahynulo asi 15000 obyvateľov Protektorátu. Aj následkom tejto akcie vlády Francúzska (exilová vláda) a Veľkej Británie prehlásili Mníchovskú dohodu za neplatnú (ešte v roku 1942).

V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie oxalovej vlády všetkými spojencami. 12. decembra 1943 uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tam tiež začal rokovať s česko-slovenskými komunistami o povojnovej podobe Česko-Slovenska (pozri aj Heliodor Píka). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky; v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala 5. apríla Košický vládny program, 16. mája pricestoval do Prahy. 28. októbra bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne bol opäť zvolený 19. júna 1946.

Počas okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Beneš ako najvyšší činiteľ štátu podpisoval a po ktorom sú často nepresne nazývané „Benešovými dekrétmi“. Povojnové dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. Organizácie vyhnancov sa zatiaľ márne snažia o zrušenie týchto legislatívnych noriem.

Benešova nerozhodnosť vo februári 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Jediní, kto sa za Beneša otvorene postavil, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici[2]. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, mu na protest ministri demokratických strán (okrem Jana Masaryka) ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu KSČ Klementa Gottwalda. Nová Gottwaldova vláda už bola - až na Jana Masaryka - komunistická. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú česko-slovenskú ústavu vlády predsedu KSČ K. Gottwalda, tzv. Ústava 9. mája[3].

Dňa 3. septembra 1948 Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.