Štefan Osuský

Štefan Osuský sa narodil 31. marca 1889 v Brezovej v „starej, národne uvedomelej“ evanjelickej rodine garbiara Štefana Osuského a jeho manželky Paulíny, rod. Vachkovej. Po absolvovaní brezovskej evanjelickej ľudovej školy rok študoval na lýceu vo Viedni (1901 – 1902), ako „to bolo zvykom u väčšiny brezovských evanjelických rodín“,[2] a následne pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1902 – 1905). Na jar 1905 navštívil lýceum minister kultu a školstva gróf Albert Apponyi. Osuský túto udalosť vylíčil v pripravovanom rukopise svojej autobiografie nasledovne:

Osuský ďalej uviedol, že Apponyi si jeho mlčanie vysvetlil ako urážku a ešte v ten deň od riaditeľa lýcea požadoval potrestať Osuského vylúčením zo školy. Profesor latinčiny Lajos Losonczi Osuského ubezpečoval, že na incident sa zabudne. Po prázdninách, pri zápise na nasledujúci školský rok mu však oznámil, že sa tak nestalo. a poradil mu, aby sa nezapisoval a ostal doma – predpísal mu, čo má študovať, a inštruoval ho, aby na konci školského roka prišiel na skúšku. Avšak už začiatkom roku 1906 ho Losonczi nečakane pozval do Bratislavy, kde ho informoval, že Apponyi trvá na Osuského vylúčení nielen z lýcea, ale aj zo všetkých škôl v Uhorsku. To viedlo 16-ročného Osuského k odchodu do Chicaga v štáte Illinois v Spojených štátoch, kde žila jeho sestra.[4]

Osuský emigroval do Spojených štátov na lodi Seidlitz, ktorá vyplávala z Brém 31. marca 1906 a 12. apríla dorazila do New Yorku, odkiaľ potom pricestoval vlakom do Chicaga k svojej rodine. Jeho švagor Ján Svatík vlastnil obchod s kožami a vlnami, kde mu ponúkol prácu. Osuský mu v obchode istý čas vypomáhal, avšak keďže jeho prvoradým cieľom bolo získať vzdelanie, v roku 1908 nastúpil na štúdium na nemecko-anglickom Concordia College v Springfielde v Illinois, kde vychovávali luteránskych pastorov pre illinoiskú nemeckú komunitu. Tu sa ako plynulo nemecky hovoriaci študent naučil po anglicky a oboznámil s európskymi cirkevnými i politickými dejinami. Po absolvovaní trojročného štúdia ho slovenská evanjelická komunita v štáte Wisconsin požiadala, aby tam vyučoval deti slovenčinu, preto krátky čas pôsobil v mestečkách Cudahy a Racine. Táto práca ho však neuspokojovala. Vrátil sa do Chicaga, kde sa prihlásil na štúdium geológie na University of Chicago.[5]

Po prvom roku štúdia dostal od profesora Clementa Atwooda ponuku zúčastniť sa geologickej expedície v provincii Saskatchewan v Kanade. Jeho výskumná správa bola prijatá kladne, a preto sa po roku opäť zúčastnil expedície, tentoraz v amerických Skalnatých vrchoch. Osuského výskumná správa zo Skalnatých vrchov, ktorú jeho profesor odoslal na University of Wisconsin, mu zabezpečila ponuku, aby svoje štúdium dokončil vo Wisconsine; následne pôsobil na tamojšej univerzite ako docent geológie. Osuský sa však rozhodol doštudovať v Chicagu, kde v tom čase externe pôsobili uznávaní odborníci profesori Edward Chamberlain a John Salisbury. Vďaka účasti na expedíciách sa mu podarilo získať dostatok kreditov. Popri geológii študoval i politológiu, sociológiu a psychológiu, ktorých štúdium v roku 1913 ukončil získaním titulu Bachelor of Philosophy (Ph.B.).[6]

Neskôr odmietol lákavú ponuku zúčastniť sa na výskumnom projekte na Aljaške, ktorý by ho voviedol do trojročnej izolácie v zajatí snehu v období, keď udalosti v Európe, ktoré so záujmom sledoval, naberali rýchly spád. Roku 1916 získal titul doktora práv.[7]

Už od svojho príchodu do USA sa angažoval v krajanskom hnutí, najprv v Českom národnom združení, neskôr v Slovenskej lige. Roku 1915 založil krajanské noviny Slovenské slovo a Slovenský týždenník. Roku 1916 sa stal podpredsedom Slovenskej ligy, ktorá ho vzápätí vyslala do Európy, aby dohodol spoluprácu s česko-slovenským zahraničným odbojom. Jeho úlohou bolo presadiť prijatie princípov Clevelandskej dohody.

V Paríži sa stal spolupracovníkom Československej národnej rady, ktorej cieľom bolo rozbitie rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorenie nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov.

V rokoch 1917 – 1918 pôsobil ako riaditeľ Česko-slovenskej tlačovej kancelárie v Ženeve. V dňoch 8. až 10. apríla 1918 zastupoval v Ríme spolu s M. R. Štefánikom Slovákov na Kongrese utláčaných národov.

Roku 1918 pomáhal organizovať česko-slovenské légie v Taliansku, ktoré boli zakladané napriek tomu, že medzinárodné dohody zakazovali budovať jednotky z nepriateľských zajatcov[8].

Po vzniku Česko-Slovenska začal pôsobiť v diplomatických službách novej republiky. Od októbra 1918 pôsobil ako diplomatický zástupca vo Veľkej Británii. Ako generálny tajomník česko-slovenskej delegácie sa v rokoch 1919 – 1920 zúčastnil parížskej mierovej konferencie. 4. júna 1920 vo Veľkom Trianone podpísal ako mimoriadny a splnomocnený vyslanec ČSR na parížskej konferencii Trianonskú mierovú zmluvu s Maďarskom.

Významne sa podieľal na činnosti novovzniknutej Spoločnosti národov, v rokoch 1921 – 1932 pôsobil v „Reparačnej komisii“, kde okrem Česko-Slovenska zastupoval aj Poľsko, Juhosláviu, Rumunsko a Grécko. Od roku 1922 bol predsedom Kontrolnej komisie, túto funkciu vykonával štrnásť rokov. Pôsobil aj v „Delimitačnej komisii“, ktorej úlohou bolo stanovenie nových hraníc v Európe.

Od roku 1921 pôsobil ako česko-slovenský veľvyslanec vo Francúzsku, kde sa výrazne angažoval v rozvíjaní česko-slovensko-francúzskych vzťahov, o ktoré ČSR opierala svoju medzinárodnú bezpečnosť. Na tomto poste zotrval až do druhej svetovej vojny.

Po rozbití Česko-Slovenska v marci 1939 odmietol vydať vyslanectvo a udržal úrad v činnosti. Začal organizovať československý zahraničný odboj. 2. októbra 1939 podpísal s francúzskym premiérom Daladierom „Zmluvu o obnovení česko­slovenskej armády vo Francúzsku“. Jeho aktivita však narazila na odpor najmä u Beneša. V novembri 1939 sa síce stal členom Československého národného výboru, ktorý založil Beneš, a v júli 1940 bol vymenovaný za ministra česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, ale vzťahy s Benešom sa zhoršovali. Spory s Benešom sa týkali najmä otázok zahraničnej politiky, organizácie česko-slovenského zahraničného odboja, povojnového usporiadania republiky a vyriešenia slovenskej otázky. V marci 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a Osuský sa stiahol do úzadia.

Začal prednášať dejiny diplomacie a medzinárodných vzťahov na Oxfordskej univerzite. Na jar 1945 odišiel do USA, kde sa stal profesorom na Colgate University v Hamiltone. Po februári 1948 sa angažoval v „Rade slobodného Československa“. Prezentoval sa aj ako publicista-politológ, vo svojich knihách a štúdiách sa venoval dejinám a prítomnosti česko-slovenskej politiky a medzinárodných vzťahov. Zomrel v Herndo­ne pri Washingtone 27. septembra 1973.

V roku 1992 mu bol in memoriam udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy. V roku 2001 mu bol in memoriam udelený Rad Bieleho dvojkríža II. triedy.

V roku 1995 scenárista a režisér Fedor Bartko nakrútil o Štefanovi Osuskom dokumentárny film pod názvom Spomienka nikdy nesklame (Slovenská televízia Bratislava).