Heliodor Píka

Narodil sa 3. júla 1897 v Štítine pri Opave, v rodine kolára Ignáca Píku. V roku 1915 po skončení štúdia na českom gymnáziu je namiesto zamýšľaného štúdia farmácie, odvedený k zemebraneckému regimentu v Opave a po výcviku v priebehu roku odoslaný na halíčsky front 1. svetovej vojny. V roku 1916 sa dobrovoľne dal zajať ruskými jednotkami, aby sa mohol pridať k česko-slovenským légiám bojujúcim proti Rakúsku-Uhorsku. Na jeseň 1917 sa na príkaz T. G. Masaryka presunula časť légií na západný front loďou do Le Havre. Na jar 1918 boli česko-slovenské légie nasadené na alsaskom fronte. Na fronte slúžil ako zdravotník 21. česko-slovenského streleckého pluku, neskôr bol menovaný do funkcie dôstojníka zodpovedného za obranu proti bojovým plynom. S jednotkou prešiel ťažkými bojmi pri Champagne, Aisne a Terrane. Píka bol pri tom viackrát vyznamenaný.

Začiatkom roku 1919 sa vrátil domov do vznikajúceho Česko-Slovenska. Jeho jednotka bola nasadená proti poľskej armáde v spore o Tešínsko. V lete 1919 sa presunula na slovenský front a Píka bol vyslaný na štúdium na vojenskej akadémii v Saint-Cyr vo Francúzsku. Neskôr sa stal učiteľom na vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V roku 1921 sa oženil s Máriou Sehnalovou, v priebehu nasledujúceho roku sa im narodil syn Milan. Od roku 1923 ako kapitán pracoval na hlavnom štábe česko-slovenskej brannej moci v Prahe. V rokoch 1926 – 1928 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole vojenskej v Paríži.

V roku 1932 pôsobil ako vojenský atašé v Bukurešti v Rumunsku, ktoré bolo významným spojencom a bolo považované za oporu proti rastúcemu nemeckému a maďarskému tlaku. V roku 1937 sa vrátil na ministerstvo obrany. A následne sa podieľal na sprostredkovaní pomoci z Juhoslávie a Rumunska v prípade nemeckej agresie.

Potom však utiekol cez Francúzsko do Londýna, kde ponúkol svoje diplomatické a vojenské schopnosti Janovi Masarykovi. Následne ho exilový prezident Beneš vyslal do Bukurešti ako vojenského vyslanca pre Balkán, kde pomáha demobilizovaným vojakom, a česko-slovenským utečencom z Protektorátu. V roku 1940 sa po fašistickom puči v Rumunsku a krátkom zatknutí spolu so spolupracovníkmi presúva do Istanbulu. Tam sa Píka stretol s podplukovníkom Ludvíkom Svobodom, ktorý žiadal Píku o sprostredkovanie žiadosti Benešovi, pre podporu spolupráce so Sovietskym zväzom a založenie vojenského vyslanectva v Moskve, s čím Beneš súhlasil.

Ďalšia Svobodova návšteva v Istanbule v roku 1941 prebehla za prítomnosti sovietskeho generála Fokina. Obaja Píkovi ako predstaviteľovi londýnskej exilovej vlády navrhli, vytvorenie česko-slovenských jednotiek na území ZSSR a konkrétnu formu spravodajskej spolupráce s Moskvou. Píka, po konzultáciách s Benešom, ktorý v Londýne 18. júla 1941 podpísal sovietsko-česko-slovenskú vojenskú dohodu, sa stáva vojenským atašé a veliteľom česko-slovenskej armádnej misie v Moskve. Už v auguste varoval v tajnom liste Beneša, že Sovietom nejde o slobodné Česko-Slovensko, ale o „diktatúru proletariátu“. Napriek tomu ďalej pokračoval v spolupráci, pretože Sovieti boli strategickými spojencami. Proti Píkovemu pôsobeniu sa postavilo KSČ v Moskve. Gottwaldovi, Kopeckému obzvlášť prekážala jeho orientácia na politiku Benešovej česko-slovenskej exilovej vlády.

V roku 1942 Píka, spolu s ďalšími, dostal zo sovietskych zajateckých táborov čs. vojakov všetkých národností a podieľa sa na formovaní vojenskej jednotky v Buzuluku. Spoločne so Svobodom čelil tlaku Gottwalda na spolitizovanie jednotky. V novembri 1943 sa Píka zúčastnil na slávnostnom podpísaní česko-slovensko-sovietskej spojeneckej zmluvy.

29. augusta 1944 začali Slovensko obsadzovať nacistické jednotky. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Po stretnutí s predstaviteľmi povstalcov, Mikulášom Ferjenčíkom a Karolom Šmidkom Píka požiadal sovietske velenie o podporu slovenských povstalcov, Josif Stalin túto žiadosť vypočul a vydal príkaz pre dodávky zbraní na Slovensko, ako aj pre urýchlené začatie karpatsko-duklianskej operácie.

Pri postupe Sovietov na česko-slovenské územie Píka žiadal, aby bol za veliteľa oslobodzovacích jednotiek menovaný Ludvík Svoboda, túto nesplniteľnú žiadosť však Sovieti odmietli. Protestoval tiež proti postupu Červenej armády na Zakarpatskej Ukrajine tieto protesty však boli celkom ignorované. V máji 1945 udelili Píkovi niekoľko sovietskych vyznamenaní a on sám sa vrátil do Prahy, kde bol menovaný za zástupcu náčelníka generálneho štábu Česko-slovenskej armády generála Bočka.

Po februárovom prevrate ho komunisti obvinili zo „zrady“ a vo vykonštruovanom politickom procese odsúdili na smrť obesením. 21. júna 1949 bol obesený na dvore plzeňskej väznice Bory. Jeho politická vražda odštartovala sériu politických procesov s viacerými dejateľmi odboja. Nastalo obdobie odsunu niektorých príslušníkov odboja na okraj spoločnosti. Neskôr bol obvinený z protištátnej činnosti aj Píkov syn Milan, ktorý bol cez vojnu letcom RAF. Jeho prenasledovanie ale bolo na Svobodov nátlak zastavené.

V roku 1968 bol za účasti prezidenta Svobodu proces s Heliodorom Píkom obnovený. Vojenský súd v Prahe skonštatoval jeho nevinu a plne ho rehabilitoval. Až v 90. rokoch sa verejnosť o osude Píku dozvedá celú pravdu. Česká televízia o ňom vysiela dokument s názvom „Proč vás zabili, generále?“. Vyšlo o ňom aj viacero kníh. V roku 1991 prezident Václav Havel udelil Píkovi in memoriam Rad Milana Rastislava Štefánika za mimoriadne zásluhy v boji za oslobodenie vlasti v období druhej svetovej vojny. V roku 2004 mu bol udelený Rad Bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam.[1] V Plzni a rodnej obci Štítina mu bol odhalený pamätník. Po Píkovi je pomenované aj stredisko českej armády v Opave.