Antonín Zápotocký

Bol synom Ladislava Zápotockého, známeho českého socialistického novinára a funkcionára. Vyučil sa za kamenára, od roku 1914 pôsobil v sociálnodemokratickej strane v okolí mesta Kladna, kde sa stal redaktorom miestnej straníckej tlače. Po vzniku samostatného Česko-Slovenska sa Zápotocký stal jedným zo zakladateľov ľavicovej frakcie v sociálnej demokracii a organizátorom robotníckych rád. Roku 1920 sa zúčastnil 2. kongresu Komunistickej internacionály, v decembri rovnakého roku sa zaradil medzi hlavných organizátorov generálneho štrajku v Kladne a zúčastnil sa pokusu o ľavicový puč. Za túto činnosť bol deväť mesiacov väznený.

V 20. rokoch patril Zápotocký k Šmeralovej skupine vo vedení Komunistickej strane Československa, v rokoch 1922–1925 bol generálnym tajomníkom strany. Vo vedení sa udržal aj po V. zjazde KSČ vo februári 1929, keď jeho zvolenie, napriek kritike z radov Gottwaldových stúpencov, presadil delegát Kominterny.

V 30. rokoch bol aktívny v odborovom hnutí (Rudé odbory). Organizoval známy štrajk v Moste roku 1932. V druhej polovici 30. rokov sa usiloval o zjednotenie česko-slovenských odborov na protifašistickej platforme. Od roku 1928 pôsobil vo výkonnom výbore Červenej odborovej internacionály. V rokoch 1940 – 1945 bol väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen.

Po návrate z tábora roku 1945 sa Zápotocký stal predsedom Ústrednej rady odborov, členom predsedníctva Ústredného výboru KSČ a poslancom Národného zhromaždenia. 18. júna až 18. júla 1946 predsedal Ústavodarnému národnému zhromaždeniu. 15. júna 1948 bol menovaný predsedom vlády ČSR.

21. marca 1953 bol na Národnom zhromaždení zvolený za prezidenta republiky (po zosnulom Klementovi Gottwaldovi). Nedobré vzťahy medzi Zápotockým a Gottwaldom existovali už pred druhou svetovou vojnou: “Je známe, že kým Zápotocký žil striedmo, naopak, Gottwald bol pijan a sukničkár".[1] Antonín Zápotocký sa ako prezident snažil meniť pomery, ktoré v 50. rokoch v Česko-Slovensku panovali. Známe sú jeho populistické prejavy, napríklad pri otváraní Klíčavskej priehrady. V tomto prejave v lete 1953 sa vyslovil proti násilnej kolektivizácii vidieka – povedal, že ktokoľvek chce vystúpiť z JRD, môže. Jeho snahy však narazili na odpor straníckeho aparátu na čele s prvým tajomníkom strany Antonínom Novotným. Jeho pozícia sa tým výrazne oslabila aj v Moskve.[1]

Je zaujímavé sledovať úlohu Zápotockého pri príprave vykonštruovaných procesov so Slánskym – Zápotocký nemohol Slánskeho vystáť už od roku 1929, kedy vrcholil v Komunistickej strane Československa proces boľševizácie (Slánsky vtedy presadzoval vylúčenie Zápotockého zo strany).

Úloha Zápotockého je často idealizovaná – býva označovaný za otca robotníkov, človeka z ľudu. Nie je to však celkom pravda. Udalosti po menovej reforme v roku 1953 dokazujú, že Zápotocký dokázal byť tvrdý a neústupčivý voči robotníkom, ktorí dávali najavo nesúhlas s komunistickou vládou,

Antonín Zápotocký zomrel 13. novembra 1957 na infarkt, na jeho miesto prezidenta nastúpil Antonín Novotný.

1. Gottwald zomrel. Kto ho nahradí?. Pravda.sk, 2018-09-30. Dostupné online [cit. 2018-09-30].

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Antonín Zápotocký