Autonomistický blok

Autonomistický blok bolo zoskupenie politických strán pôsobiacich v medzivojnovom Československu v rokoch 1932 - 1935, ktorých cieľom bolo presadenie autonómie v rámci spoločného štátu. Išlo o strany HSĽS a SNS, a neskôr aj Poľskú stranu v Československu (Polskie stranictwo v Czechoslowacji) a Autonómny poľnohospodársky zväz (politická strana Rusínov).[1] Autonomistický blok nezjednotil strany organizačne alebo programovo, išlo skôr o spoločný postup strán pri ochrane záujmov svojich voličov, resp. svojich národov.[2]

Volebný výsledok Autonomistického bloku v parlamentných voľbách v roku 1935

Parlamentné voľby v roku 1935

Strany išli pod spoločnou kandidátkou do parlamentných volieb v roku 1935. Ich kandidáti kandidovali v 9 z 22 volebných obvodov ČSR. Autonomistický blok obdržal v celoštátnom meradle 6,86 % hlasov (564 273 voličov) a umiestnil sa na 7. mieste. V 300-člennom parlamente obsadil 22 mandátov, z toho 1 na Moravskej Ostrave, 20 na Slovensku a 1 na Podkarpatskej Rusi. V senáte zasadlo za Autonomistický blok 11 senátorov (z toho 10 za Slovensko a 1 za Podkarpatskú Rus).[1] Najvyšší zisk dosiahlo zoskupenie na Slovensku, kde obdržalo vyše 30 % hlasov voličov a voľby s prehľadom vyhralo, no i tak išlo skôr o sklamanie, pretože predstavitelia HSĽS očakávali oveľa lepší výsledok.[3]

Zvolení poslanci za Autonomistický blok v roku 1935

Andrej Bródy (Aut. poľn. zväz), Rudolf Čavojský (HSĽS), Štefan Danihel (HSĽS), Karol Dembovský (HSĽS), Jozef Drobný (HSĽS), Pavol Florek (HSĽS), Štefan Haššík (HSĽS), Andrej Hlinka (HSĽS), František Kendra (HSĽS), Martin Longa (HSĽS), Štefan Onderčo (HSĽS), Mikuláš Pružinský (HSĽS), Martin Rázus (SNS), Karol Sidor (HSĽS), Jozef Sivák (HSĽS), Koloman Slušný (HSĽS), Martin Sokol (HSĽS), Štefan Suroviak (HSĽS), Anton Šalát (HSĽS), Jozef Tiso (HSĽS), Teodor Turček (HSĽS) a Leon Wolf (Poľská strana).

Zvolení senátori za Autonomistický blok v roku 1935

Jozef Buday (HSĽS), Július Földessy (Aut. poľn. zväz), Gejza Fritz (HSĽS), Anton Hancko (HSĽS), Ondrej Janček (HSĽS), Karol Krčméry (HSĽS), Ľudovít Labaj (HSĽS), Karol Mederly (HSĽS), Anton Pázmán (HSĽS), Štefan Polyák (HSĽS) a Viktor Ravasz (HSĽS).

Po smrti senátora Ľudovíta Labaja v roku 1937 nastúpil do senátu Ján Juriga (HSĽS).[4]

Krajinské voľby na Slovensku v roku 1935

Vo voľbách do slovenského krajinského zastupiteľstva kandidoval Autonomistický blok už bez SNS. SNS kandidovala samostatne, dokonca mala aj konkurentku v podobe Neodvislej SNS. Paradoxne toto rozdelenie stranám skôr mierne pomohlo, pretože kým v parlamentných voľbách oslovili na Slovensku 30,12 % voličov, v krajinských získali spolu 31,58 % (Aut. blok 28,52 %. SNS 2,71 % a Neodvislá SNS 0,35 %). Autonomistický blok, resp. HSĽS získali 11 a SNS 1 poslanca (z 36 volených poslancov).

Zánik

Sklamanie zo slabšieho výsledku v parlamentných voľbách prerástlo do nezhôd ohľadom prerozdelenia poslaneckých a senátorských kresiel. Tri menšie strany získali po jednom mandáte napriek prísľubom dominantnej HSĽS, ktorá svojim partnerom pri dobrom výsledku (okolo 30 poslaneckých kresiel) sľubovala štedrejšie prerozdelenie mandátov. Ľudáci argumentovali najmä slabým výsledkom SNS, ktorá mala oslovovať evanjelických voličov na úkor republikánskej strany, no tá vo voľbách obdržala takmer totožný výsledok ako pri posledných voľbách (17,6 %). Predseda SNS Martin Rázus, ako jediný národniarsky poslanec, preto na konci roku 1935 z poslaneckého klubu HSĽS vystúpil a až do svojej smrti v roku 1937 pôsobil ako nezaradený poslanec.[5] Poslanec rusínskej strany, Andrej Bródy, dokonca do spoločného poslaneckého klubu vôbec nevstúpil a celé volebné obdobie zotrval ako nezaradený poslanec. Podobne sa zachoval aj rusínsky senátor Július Földessy, ktorý do klubu senátorov HSĽS nevstúpil. Naopak, poľský poslanec Leon Wolf po voľbách od spolupráce neodstúpil a pôsobil v spoločnom klube HSĽS ako hospitant.[6] Napriek formálnemu rozpadu autonomistickej koalície spolupráca medzi jej stranami neskončila. Napr. po smrti predsedu HSĽS, poslanca Andreja Hlinku, v auguste 1938 do parlamentu zasadol Miloš Vančo, po smrti Martina Rázusa nový predseda SNS. Ešte predtým, v roku 1937 po smrti Martina Rázusa, zasadol na jeho miesto poslanec za HSĽS Rudolf Schwarz[7] alebo po smrti poslanca HSĽS a podpredsedu poslaneckej snemovne, Štefana Onderča, zasadol na jeho miesto politik Autonómneho poľnohospodárskeho zväzu Ivan Pješčák (ten však do spoločného klubu HSĽS nevstúpil).[8] Aj keď národniari a Rusíni v spoločnom poslaneckom klube nepôsobili, v parlamente s HSĽS spolupracovali a často hlasovali jednotne.

Referencie
  1. Volby do Národního shromáždění - 1920 až 1935 [online]. www.czso.cz, [cit. 2019-01-24]. Dostupné online.
  2. KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska. Prvé. vyd. Bratislava : Fortuna Print Praha, spol. s r. o., 1999. ISBN 80-88980-08-9. S. 190.
  3. VNUK, František. Andrej Hlinka. Prvé. vyd. Bratislava : LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2008. ISBN 978-80-7114-682-7. S. 789.
  4. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
  5. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
  6. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
  7. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
  8. Digitálna knižnica - dokument [online]. www.nrsr.sk, [cit. 2019-01-25]. Dostupné online.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.