Inkský systém ciest

Inkský systém ciest (kečuánsky Qhapaq Ñan) je unikátna sieť komunikácií v Andách, ktorú rozvinuli a využívali Inkovia, pričom niektoré jej úseky pochádzajú z obdobia pred vznikom Inkskej ríše (predovšetkým od kultúr Wari a Tiwanaku). Rozsah pôvodných inkských chodníkov je dnes odhadovaný v rozsahu od 23 000 km až do 30 000 km.[1][2]

Svetové dedičstvo UNESCO

Qhapaq Ñan, Andean Road System*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
hlavná cesta
Štát	Argentína, Bolívia Čile, Ekvádor Kolumbia, Peru
Typ	kultúrna pamiatka
Kritériá	ii, iii, iv, vi
Identifikačné č.	1459
Región**	Latinská Amerika a Karibik
História zápisu
Zápis	2014  (38. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Názov Qhapaq nan sa vzťahuje tak na celú sieť v plnom rozsahu, ako aj v užšom poňatí na tzv. "Kráľovskú cestu" - chrbticovú cestu v dĺžke 5 200 km medzi Quitom, Cuzcom a Tucumánom.[3] Cesty výrazne uľahčovali komunikáciu medzi jednotlivými sídelnými celkami a boli efektívnym prostriedkom politickej, sociálnej, ekonomickej a kultúrnej integrácie podrobených kultúr v rámci expanzívnej Inkskej ríše. Qhapaq nan využili aj španielski conquistadori pri dobývaní nových území v Južnej Amerike.[4] Pavučina chodníkov sa rozkladala od územia južnej Kolumbie po údolie rieky Maule v centrálnom Čile,[4], čo zodpovedá teritorálnemu rozsahu inkskej ríše v čase príchodu Španielov v roku 1521. Východiskovým bodom a hlavným uzlom bolo inkské hlavné mesto Cuzco.[4] Z neho vychádzali štyri primárne cesty do štyroch hlavných oblastí (tzv. "Suyos" - Antisuyo, Chinchaysuyo, Contisuyo a Collasuyo), z ktorých sa Inkská ríše skladala. Cesty spájali púštne oblasti na pacifickom pobreží, horské regióny aj tropické pralesy Amazónie.

Rozsiahle stavebné práce na pozemných komunikáciách odštartovali za vlády Inka Pachacúteca (vládol v rokoch 1438 – 1471), ktorý cítil nutnosť výstavby ciest, aby mohol pohotovo vysielať vládnych úradníkov, vojská a lojálne obyvateľstvo na anexiu a osídlenie dobytých území. V podpore dopravnej siete pokračovali aj jeho nástupcovia.

Inkský systém ciest pozostával z troch základných prvkov: vydláždená cesta, mosty a sprievodné skladovacie a ubytovacie budovy. Šírka ciest sa pohybovala medzi pol metrom v hornatých oblastiach a šiestimi metrami v rovinách. Po týchto cestách sa ako poslovia pohybovali rýchli bežci, ktorí sa nazývali "chasquis".[5] Behali podľa štafetového systému. Na každý úsek cesty boli k dispozícii dvaja odpočinutí bežci. Odovzdávali správy na staniciach, nazývaných "tambos", ktoré boli postavené vo vzdialenostiach približne 20 km. Vzdialenosť medzi Cuzcom a Quitom boli schopní prekonať za 1 týždeň.[5] Inkovia nevyužívali ani kone, ani koleso, pretože ich vôbec nepoznali. Používali jedine lamy, alebo chodili pešo. Sú známe mosty pozostávajúce z kamenných opier a drevenej mostovky, mosty zavesené (laná z vlákien agáve),[6], ale napr. na rieke Desaguadero existoval most z rady rákosových pontónov.