Alexandr Ivanovič Pokryškin

Narodil sa 6. marca 1913 v meste Novonikolajevsk, dnes Novosibirsk v rodine robotníka ruskej národnosti.[2] V roku 1928 skončil 7. ročník základnej školy a šiel pracovať ako stavebný robotník. Napriek tomu že pochádzal z chudobnej rodiny a žil v najchudobnejšej časti mesta nebol ako väčšina jeho rovesníkov. V roku 1930 začal študovať na vyššej technickej škole, po jeden a pol roku dostal diplom a ďalšieho pol roka pracoval v muničnej továrni. Následne sa v roku 1932 dobrovoľne prihlásil do armády a bol vyslaný na leteckú školu, po čom veľmi túžil. Školu však onedlho zatvorili a z jej študentov spravili leteckých mechanikov. Ako letecký mechanik absolvoval najprv školu v Perme a neskôr v Leningrade. Potom bol prevelený k 74. streleckej divízii, kde sa stal mechanikom. Jednotka bola dislokovaná v Krasnodare, kde Pokryškin navštevoval miestny aeroklub. Práca mechanika ho však vôbec nenapĺňala o čom svedčí i to, že poslal 40 žiadostí o prevelenie veliteľom i veleniu letectva. Všetky jeho žiadosti boli zamietnuté, pretože Červená armáda mala nedostatok leteckých mechanikov. V tomto období sa podieľal na činnosti jednotky. Jeho schopnosti sa prejavili napr. i v tom, že spolupracoval na zdokonaľovaní guľometu ŠKAS pre stroje R-5. Až v zime roku 1938 velenie akceptovalo jeho žiadosť a umožnilo mu štúdium na leteckej škole Mjasnikova. Tú veľmi úspešne ukončil v roku 1939. Získal hodnosť staršij lejtnant (nadporučík) a bol pridelený k 55. IAP nachádzajúcom sa v oblasti Besarábie.

55. IAP bola jednou z prvých sovietskych jednotiek, ktorá sa začala tesne pred napadnutím ZSSR prezbrojovať na nové stroje MiG-3. Pokryškin patril k letcom, ktorí organizovali výcvik a prezbrojovanie na nové MiGy a tak na začiatku vojny mu nechýbali skúsenosti s týmto typom. Napriek tomu nebol jeho prvý bojový let 22. júna 1941 vôbec úspešný. Pri lete spozoroval a napadol lietadlo neznámeho typu. Ale to, že tento stroj mal na krídlach červené hviezdy si všimol až po tom čo sa poškodené lietadlo začalo rútiť k zemi. Pokryškin zostrelil sovietsky Su-2, ktorý v tej dobe nebol známy ani sovietskym letcom. Z posádky zostreleného lietadla prežil len pilot, strelec pri tomto nešťastí zahynul. Tento zostrel zostal veľkou škvrnou na jeho povesti. V nasledujúcich dňoch však svoju chybu odčinil. Už 23. júna zostrelil svoj prvý Messerschmitt Bf 109 pri boji v okolí rieky Prut. V bojoch na južnom fronte dosiahol aj ďalšie víťazstvá. Niektoré z nich mu však údajne neboli uznané, pretože jednotka stratila väčšinu dokumentácie pri ústupoch. 3. júla bol zostrelený protilietadlovou obranou za nemeckou líniou a strávil 4 dni cestou k jednotke. Už vtedy si začal uvedomovať aká zastaraná a neflexibilná je sovietska doktrína vedenia vzdušných vojsk. Svoje bojové skúsenosti využil na na zavedenie nových taktík. Najznámejšia bola predovšetkým jeho dohora rozvinutá formácia tzv. „etažerka“ Pritom sovietske letectvo v tej dobe bojovalo za veľmi sťažených podmienok. Prišlo o veľkú časť svojich síl a teraz bojovalo s početnejším a navyše aj skúsenejším nepriateľom.

Pokryškin v tej dobe niekoľkokrát unikol iba o vlások smrti. Raz napríklad guľometná strela zasiahla sprava kabínu jeho stroja, roztrhla výložky na jeho pravom ramene odrazila sa na opačnej strane a zasiahla jeho bradu. Dvakrát prežil nemecký nálet, pri ktorom sa k nemu dokotúľali nevybuchnuté bomby. Prvýkrát sa tak stalo pri nálete dvoch Junkersov Ju 88 na jeho základňu. Pokryškin sa vtedy pokúšal brániť svoj stroj, ktorý bol jedným z posledných letuschopných v jednotke, tak že vymontoval pohyblivý guľomet z vedľa stojaceho bombardéra a spustil ním paľbu na nepriateľa, opierajúc ho o trup svojho lietadla. Tejto paľby si však všimol jeden z nalietajúcich bombardérov, ktorý sa nasmeroval práve na páliaci guľomet. Reťazec dopadajúcich bômb smeroval priamo k stroju od ktorého viedol paľbu, no bomba ktorá dopadla len niekoľko krokov od neho nevybuchla. Ju-88 svoj náklad totiž vypustil z príliš malej výšky a bomba sa pri páde nestihla odistiť.

Alexandr Pokryškin pózuje pred lietadlom P-39 Airacobra

Na jeseň 1941 mu bol udelený Rad Lenina za úspešný prieskumný let v zlom počasí, pri ktorom lokalizoval útočiace jednotky von Kleista. Začiatkom roku 1942 bola jeho jednotka stiahnutá na Kaukaz. V tej dobe lietal krátku dobu aj na strojoch Jak-1. No čoskoro bola jednotka prezbrojená na americké stroje Bell P-39 Airacobra. Účasnil sa i na preletoch lietadiel z Iránu. Pri prezbrojovaní sa niekoľkokrát dostal do stretu s novým veliteľom jednotky, ktorému prekážala Pokryškinova kritika sovietskej leteckej stratégie. Veliteľ ho dokonca obvinil zo zbabelosti a neuposlúchnutia rozkazov, za čo mu hrozil vojenský súd. Ale onedlho bol týchto obvinení zbavený a jeho skúsenosti jednotka využila v nasledujúcich bojoch na Kubáni (tzv. boje o Kubánske predmostie).

Na Kubáni prebiehali na jar 1943 jedny z najťažších leteckých bojov na východnom fronte. Proti sovietskemu letectvu Nemci nasadili skúsené jednotky ako JG 3, JG 51 a JG 52. Denne sa odohrávali letecké bitky, ktorých sa účasnilo nezriedka i 200 lietadiel. Pokryškin aplikoval svoju inovatívnu taktiku formácií, ktoré boli roztiahnuté do výšky (nazývaná tiež „kyvadlová“ taktika). Takto patrolujúce lietadlá v spolupráci s kvalitnou pozemnou pozorovacou službou a centrálnym systémom velenia viedli k viacerým úspechom sovietskeho letectva nad Luftwaffe.

12. apríla zostrelil počas jedného letu Pokryškin priamo pred očami svojich nadriadených v oblasti stanice Krymskaja 4 nemecké Bf 109. Toho dňa si na svoje konto pridal aj ďalšie 3 nepriateľské stroje. 29. apríla zaútočil s 8 Airacobrami „zo slnka“ na zostavu Junkersov Ju 87, ktoré leteli pod ochranou početných Messerschmittov. Pokryškinovi stíhači zostrelili 12 strmhlavých bombardérov, z toho 5 on sám. Pokryškin, si podobne ako aj v tomto prípade, pri útokoch väčšinou vyberal najnebezpečnejšiu úlohu, a to útok na veliteľa zostavy nepriateľských stíhačov. Jeho likvidácia mala vždy veľmi negatívny dosah na morálku ostatných nemeckých stíhačov.

24. mája 1943 bol vyznamenaný po prvýkrát titulom Hrdina Sovietskeho zväzu (medaila č. 993). Už 24. augusta bol vyznamenaný ďalšou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu (medaila č. 10).[2] Medzi tým absolvoval 100 bojových letov a zostrelil 17 nepriateľských lietadiel. 21. septembra zostrelil na svojej Airacobre 3 nízkoletiace Ju 88. Uznané mu boli iba dva zostrely, pretože 3. stroj bol zničený podľa pozorovateľa v dôsledku výbuchu vedľa letiaceho stroja. V nasledujúcom období sa jeho jednotka účasnila bojov v okolí Dnepra a nad Čiernym morom.

Vo februári 1944 Pokryškinovi ponúkli úlohu vedenia výcviku nových letcov na leteckej škole v Moskve, to však odmietol a naďalej zostal v pôvodnej hodnosti aj funkcii pri 16. GIAP. V tej dobe však bol už pomerne známou osobnosťou a armáda začala mať obavy z jeho smrti a preto mu boli obmedzené lety. V júni 1944 bol povýšený do hodnosti plukovníka a bol poverený vedením celej 9. gardovej leteckej divízie (9. GIAD). V tej dobe už za jeho zostrelenie Nemci vypísali vysokú odmenu. Jeho povestnú Airacobru s výrazným bielym číslom 100 na trupe a množstvom červených hviezd v prednej časti trupu, ktoré symbolizovali jednotlivé zostrely sa však Luftwaffe nikdy zostreliť nepodarilo. 19. augusta mu bola udelená za absolvovanie 550 bojových letov a 53 zostrelov aj tretia hviezda Hrdinu ZSSR (medaila č. 1)[2]. Stal sa tak prvým, kto bol ocenený týmto vysokým vyznamenaním trikrát, a jediným sovietskym vojakom, ktorý všetky 3 hviezdy získal počas vojny.

Po tom čo bol poverený velením celej divízií, väčšinu času trávil na zemi vo veliteľskom bunkri, odkiaľ riadil vzdušné operácie. Podieľal sa na Jassko-kišinevskej operácii, bojoch v Rumunsku a Poľsku. Jeho jednotky bojovali aj nad Berlínom a vojnu skončili v Československu. Na sklonku vojny dosiahol aj svoje dve posledné vzdušné víťazstvá, keď zlikvidoval 2 Ju 87.

24. júna 1945 sa zúčastnil na prehliadke víťazstva na Červenom námestí, kde niesol zástavu frontu.

Po skončení vojny zostal slúžiť v armáde, na veliteľstve protivzdušnej obrany, viaceré návrhy na jeho povýšenie však boli zamietnuté. Bolo to i preto, že počas vojny si veľmi obľúbil americké Airacobry a uprednostňoval ich aj na úkor sovietskych typov. V roku 1948 absolvoval vojenskú akadémiu M.V. Frunzeho a roku 1957 aj akadémiu generálneho štábu. Po Stalinovej smrti nakoniec získal hodnosť generála letectva. Nakoniec mu bola udelená hodnosť maršala letectva a od roku 1972 do roku 1981 bol prezidentom DOSAAF, bývalého OSVIACHIMu, sovietskeho civilného leteckého zväzu. O jeho politickej nestrannosti svedčí i to, že napriek rôznym tlakom, vo svojich memoároch, nikdy nenadbiehal ani nevyzdvihoval rolu Brežneva v bitke na Kubáni, ktorý tam vtedy slúžil ako nižší veliteľ.

Alexandr Ivanovič Pokryškin zomrel 13. novembra 1985 v Moskve. Bol pochovaný na Novodievčom cintoríne v Moskve.