Vihorlatské vrchy

Vihorlatské vrchy na juhu a západe hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou, na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím.[2] Pohorie prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250 – 300 m n. m., vrcholové časti Vihorlatu presahujú 1 000 m n. m., čím vertikálne prevýšenie dosahuje až 800 m.

Vihorlatské vrchy sa delia na 3 podcelky, ktoré zahŕňajú 5 častí:[2]

• Humenské vrchy
  • Krivoštianka
  • Sokol
• Vihorlat
  • Kyjovská planina
  • Vihorlatská hornatina
  • Jasenovská hornatina
• Popriečny

Mladovulkanické pohoria na Slovensku vznikali koncom treťohôr, v neogéne, keď došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti. Vo Vihorlate sa začala sopečná činnosť neskôr, asi pred 15 mil. rokov, a viaže sa na vznik hlbinných zlomov, ktoré otvorili vstupové cesty sopečným hmotám. Na zlomoch tohto systému sa nachádzajú všetky významnejšie vulkanické centrá pohoria - pri Morskom oku, v záveroch Porubského a Sokolského potoka, na vrchu Vihorlat a na vrchu Kyjov. Najvyššie vrchy pohoria, ako je Vihorlat, Veľká Trestia, Motrogon, Ščob, Veža a iné, vznikali v poslednej etape vulkanizmu zhruba pred 9 mil. rokov a sú tvorené prevažne andezitmi. Finálny vulkanizmus (vznik bazaltov) sa vo Vihorlate neprejavil. Sopečné hmoty vzniknutého pohoria prekryli najmä časti druhohorného bradlového pásma, magurského flyšu a neogénnych sedimentov.

Sopečná činnosť vo Vihorlate sa odohrávala prevažne v poklesávajúcom území a iba v neskoršom období bolo celé pohorie vyzdvihnuté vysoko nad svoje okolie. V dôsledku toho sa na väčšine územia nestretávame s typickým vulkanickým reliéfom, ako sú sopečné kužele a pod., ale vyskytujú sa tu prevažne erózno-zlomové formy s prejavom stratovulkanickej stavby.

Hoci Vihorlat patrí k najmladším pohoriam, jeho povrch je značne deštruovaný. Pôvodne vyššie vrchy sa vplyvom erózie a častých rozsiahlych zosuvov postupne zmenšovali. Početné svahové toky odnášali pôdotvorný materiál a na bázach svahov vytvárali mohutné náplavové kužele. Odkryté lávové prúdy sa rozpadali na veľké kamenné bloky a kamenné moria.

Andezity budujúce hrebeň pohoria vytvárajú dobré podmienky pre infiltráciu vôd. Povrchová voda na mnohých miestach infiltruje pozdĺž zlomových línií. Na povrch vystupujú mnohé z nich na styku s menej priepustnými pyroklastikami alebo paleogénnymi horninami.[3]

Namrznutý vrchol Vihorlatu, najvyššieho vrchu pohoria

Vrcholy Vihorlatských vrchov nad 800 m n. m.:[1]

Sedlá Vihorlatských vrchov:[1]

• Tri tably (825 m n. m.)
• Rozdiel (815 m n. m.)
• Strihovské sedlo (644 m n. m.)

Jazerá Vihorlatských vrchov:

• Kotlík
• Malé Morské oko
• Morské oko

Vodné nádrže Vihorlatských vrchov:

• Vinianske jazero

Drevené kostoly vo Vihorlatských vrchoch:

• Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša (Ruská Bystrá, 1730, UNESCO)
• Chrám Nanebovstúpenia Pána (Šmigovec, 1775)
• Chrám svätého Bazila Veľkého (Hrabová Roztoka, 18. stor.)
• Chrám svätého Michala archanjela (Inovce, 1836)

Chránené územia Vihorlatských vrchov:

Lesy Vihorlatu boli zatriedené podľa prevládajúcich funkcií do troch kategórií:

• Najrozšírenejšie sú hospodárske lesy, s hlavnou funkciou produkcie drevnej hmoty.
• Na extrémnych stanovištiach, na strmých svahoch a kamenitých pôdach sú ochranné lesy. Plnia najmä pôdoochrannú funkciu.
• Lesné porasty v NPR Morské oko patria k lesom osobitného určenia, kde iné celospoločenské funkcie prevládajú nad produkčnou funkciou. Pozorný návštevník to môže posúdiť z príjemnej prechádzky po náučnom chodníku cez pôvodné bukové porasty, kde sa môže stretnúť so všetkými vývojovými fázami prírodného lesa. Najstaršie stromy postupne odumierajú a na ich mieste po vniknutí svetla vyklíčia mladé jedince nasledujúcej generácie. Dorastaním mladín sa vytvárajú hrúbkové i výškové diferencované časti porastov, ktoré optimálne využívajú pôdny i vzdušný priestor. Vyvrcholením rastu prírodného lesa je hrúbkovo i výškovo vyrovnaný porast s maximálnou zásobou drevnej hmoty.

Na pomerne krátkom úseku z Remetských Hámrov a zo Sninských rybníkov prekonáme výškové rozpätie 700 – 800 m. Zmení sa klíma z mierne teplej a mierne vlhkej (teploty 5 – 7 °C, zrážky 700 – 800 mm) na klímu mierne chladnú až chladnú horskú (teploty 4 – 5 °C, zrážky 800 – 1 000 mm). Vplyvom klímy a iných pôdotvorných činiteľov, hlavne geologického podložia a členitého reliéfu, menia sa pôdne pomery, čo v konečnom dôsledku je určujúcim prostredím pre výskyt, rozšírenie a vegetačnú stupňovitosť lesných spoločenstiev tejto oblasti.

• Dubové bučiny (Querceto-Fagetum) sa nachádzajú v podporí Sninského kameňa v nadmorských výškach 300 – 500 m na miernych svahoch. Popri pôvodných, prevažne bukových porastoch s dubom, vyskytujú sa zmiešané porasty so zvýšeným zastúpením hraba, brezy, z ihličnanov borovice, smreka a smrekovca. Bohatá je krovitá etáž, v ktorej sa uplatňuje lieska, svíb, vtáčí zob, krušina jelšová. Bylinný porast má prevažne trávovitý vzhľad, ktorý na vypuklých svahoch tvorí ostrica chlpatá (Carex pilosa), marinka voňavá (Asperula odorata) a zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera). Na preliačených svahoch a ich bázach pristupujú druhy náročnejšie na vlhkosť, ako sú Žindava európska (Sanicula europaea), kozia noha hostcová (Aegopodium podagraria), hluchavka žltá (Lamium galeobdolon) a kopytník európsky (Asarum europaeum).
• Kyslé dubové bučiny (Fagetum quercinum) sa viažu na ostré zbiehajúce chrbty svahov, podložie ktorých je minerálne chudobné. Ich výskyt je len fragmentárny. V drevinovom zložení prevláda buk v bylinnom podraste chlpaňa belasá (Luzula nemorosa) s hojným zastúpením machov.
• Jasenové jelšiny (Fraxineto-Alnetum) lemujú alúviá potokov podhoria Sninského kameňa. Pôvodné porasty tvorila jelša lepkavá a jaseň, ktoré pre svoju existenciu potrebujú dostatok pôdnej vlahy a minerálnych živín. V bylinnom podraste sú zastúpené vlhkomilné lesné druhy, ako je kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), zádušník brečtanovitý chlpatý (Glechoma hederacea subsp. hirsuta), kozia noha hostcová a iné.
• Bučiny (Fagetum pauper) sú prevládajúcim spoločenstvom pohoria Vihorlat. Vyskytujú sa na sklonitých a kamenitých svahoch v nadmorských výškach 400 – 800 m na minerálne stredne zásobených pôdach. Pre spoločenstvo je charakteristické drevinové zloženie, kde buk má absolútnu prevahu. Dôsledkom je hromadenie bukového odpadu, chudobný alebo takmer žiadny bylinný kryt. Výnimkou je jar, keď fialové kvety zubačky žľaznatej (Dentaria glandulosa) oživia na pohľad mŕtvy les. V priebehu vegetácie sú v nízkom zastúpení prítomné zubačka cibuľkonosná a ostrica chlpatá.
• Typická bučina (Fagetum typicum) má rozšírenie na pravidelných a vypuklých svahoch v nadmorských výškach 500 – 800 m. Živné stanovištia, dostatočná pôdna i vzdušná vlhkosť podnietili pestré druhové zloženie stromovej a bylinnej vrstvy. Popri buku a jeho sprievodných rastlinách sa začínajú uplatňovať cenné listnáče a nitrofilné druhy, ako je bažianka trváca (Mercurialls perennis), zádušník brečtanovitý chlpatý a iné.
• Lipová bučina (Fagetum tiliosum) zaberá preliačené svahy v nadmorských výškach 500 – 800. Na minerálne bohatých pôdach majú zvýšené zastúpenie javory, brest a jaseň, dominantnú pokryvnosť majú nitrofilné rastliny.
• Bučina s jedľou (Fagetum abietinum) sa viaže na minerálne chudobné kamenisté podložie. Jej výskyt fragmentárny a je charakteristický zastúpením acidofilných druhov, ako je chlpaňa lesná (Luzula sylva), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus), smlz trsťovitý (Calamagrostis arundinacea), plavúň pučivý (Lupodium annotinum), chvostník jedľovitý (Huperzia selago). Na tieto stanovištia sa viaže aj výskyt pôvodnej jedle vo Vihorlate.
• Jedľové bučiny (Abieto-Fagetum) zaberajú pravidelné a vypuklé svahy v nadmorských výškach 800 – 1 000 m n. m. Pre spoločenstvo sú charakteristické bukové porasty s diferencovanou porastovou výstavbou, viacvrstvový bylinný podrast s výraznejším uplatnením papradí, ostružiny srstnatej (Rubus hirtus), starčeka hájneho (Senecio nemorensis), kamzičníka rakúskeho (Doronicum austriacum) a kysličky obyčajnej. Nitrofilné druhy sú prítomné, avšak nedosahujú dominancie.
• Bukové javoriny (Fazeto-Aceretum) sa vyskytujú na minerálne bohatých pôdach preliačených a podhrebeňových svahov Sninského kameňa. Zastúpenie buka je rovnocenné so zastúpením cenných listnáčov, z ktorých prevláda javor horský. Bylinný podrast je tvorený nitrofilnými rastlinami, ako sú bazanka trváca, mesačniča trváca (Lunaria rediviva) a hviezdica hájna (Stellaria nemorum). Hojné sú i paprade a bučinové druhy.
• Jaseňové javoriny (Fraxineto-Aceretum) zaberajú kamenité a balvanité sutiny so zásypovým humusom v okolí Sninského kameňa. Charakteristické je zastúpenie javora horského, bresta a jaseňa, tiež jarabiny vtáčej. V bylinnom podraste prevládajú nitrofilné druhy, hlavne mesačnica trváca a udatník lesný (Aruncus vulgaris). Spoločenstvo má dôležitú pôdoochrannú funkciu.
• Nízka buková javorina (Fageto-Aceretum humie) výškove uzatvára spoločenstva pohoria Vihorlat. Vplyvom vrcholovej klímy majú dreviny obmedzený vzrast. Javor horský prevláda nad bukom, prímes tvorí jarabina vtáčia. Bylinný podrast je výrazne viacvrstvový, charakteristické je zastúpenie mliečivca alpínskeho (Cicerbita alpina).

Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.

Z chránených druhov hmyzu žije v lesoch Vihorlatu napr. fuzáč alpský a nosorožtek obyčajný. Z motýľov je známy hlavne mlynárik horský (Pieris bryoniae vihorlatensis Moucha, 1956) a perlovec východný (Argynnis laodicae Pallas, 1771). Z obojživelníkov sa tu vyskytujú všetky druhy našich mlokov. Z plazov je hojná užovka stromová. Jedovatá zmija je v pohorí veľmi vzácna. Vo väčších bystrinách žije pstruh potočný, ale aj mihuľa potiská.

Z vtákov sú významnými hniezdičmi Vihorlatu obe naše najväčšie sovy, výr skalný a sova dlhochvostá, ďalej orol krikľavý a v podhorí slávik veľký.

Z drobných cicavcov je pozoruhodný najmä výskyt hraboša močiarneho, raniaka malého a piskora vrchovského. Veľkým prírodným bohatstvom lesov Vihorlatu je prítomnosť veľkých a vzácnych šeliem ako je vlk obyčajný, rys ostrovid, mačka divá a vydra riečna. V posledných rokoch bol pozorovaný návrat medveďa hnedého.

Riečna sieť Vihorlatu svojou zložitosťou plne zodpovedá konfigurácii terénu. Celé územie patrí do úmoria Čierneho mora a je odvodňované povodím Tisy, do ktorého patrí i sústava Bodrogu. Bodrog vzniká sútokom riek Ondava a Latorica. Severovýchodnú časť CHKO Vihorlat odvodňuje rieka Cirocha, ktorá vytvára povodie s plochou 500 km² a po 50,6 km sa pri Humennom vlieva do Laborca. Z východne exponovaných svahov Vihorlatu stekajú významnejšie toky ako Luh, Savkov potok, Strihovský potok a ďalšie. Riečnu sieť centrálnej časti tvorí Okna s prítokmi Skalný potok, Ceremosna, Barlahov potok, Lysaka a Rybnička. Najväčšie prietoky sa znamenali v jarných mesiacoch, nižšie v letnom a zimnom období s miernym zvýšením na jeseň.

V komplexe vulkanického pohoria Vihorlat významné postavenie majú jazerá. Tvoria jedinečnú ukážku vzniku a postupného zániku jazier. Najväčšie je Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero. Západne od Morského oka vo výške 727 m n. m. leží Malé Morské oko, v minulosti nazývané Malé Vihorlatské jazero. Severne od Motrogonu sa nachádzajú ďalšie jazerá. Najvýznamnejšie je z nich jazierko Kotlík, ležiace vo výške 850 m n. m. Ďalšie jazerá s nachádzajú v severnej časti CHKO a sú v rôznom stupni zániku. Najvýznamnejšie z nich je zanikajúce jazero Podstavka, ohraničené andezitový svahmi. Povyše Podstavky je ďalšie zanikajúce jazero - rašelinisko Hypkania. Vývojovo najmladší slatinno-rašelinný typ je Ďurova mláka. Na ploche rašeliniska je celý rad slatinných a rašelinných spoločenstiev, ktoré majú z fytocenologického a fytogeografického hľadiska veľký význam. Okrem uvedených jazier sa v pohorí Vihorlatu nachádzajú mnohé ďalšie, ktorých vonkajší obrys je už ťažko rozoznateľný a proces ich zániku možno pokladať za ukončený.

Vihorlat patrí v súčasnosti medzi významné lokality akumulácie povrchových a podzemných vôd. Tento fakt bol potvrdený už aj v minulosti Nariadením vlády vtedajšej SSR zo 6. februára 1987 o prirodzenej akumulácii vôd v pohorí Vihorlat.

Kliknite na obrázok pre jeho zväčšenie.

• 
  Vihorlat
• 
  Vihorlat, jeho vrcholová časť
• 
  Inverzia na Vihorlate
• 
  Sninský kameň
• 
  Malý Sninský kameň
• 
  Inverzia na Sninskom kameni
• 
  Pohľad na Kyjov z vrcholu Vihorlatu
• 
  Vrchol Kyjova
• 
  Morské oko
• 
  Morské oko (pohľad zo Sninského kameňa)
• 
  Kotlík
• 
  Brekovský hrad

• Vihorlat
• Sninský kameň
• Morské oko
• Vihorlatský prales
• Chránená krajinná oblasť Vihorlat
• Zoznam vrcholov vo Vihorlatských vrchoch

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vihorlatské vrchy

• Poloha na turistickej mape
• Poloha na turistickej/cykloturistickej mape
• Turistická mapa Karpatská turistická cesta, (Aurius, 2013), časť 1, časť 2 (v súborovom formáte PDF)
• Fotogaléria Vihorlat, Fotogaléria Sninský kameň, Fotogaléria Inverzia – Vihorlat, Sninský kameň (fotografie z Vihorlatu a Sninského kameňa)
• Diaľkové pozorovania z Vihorlatských vrchov na Na obzore
• Chránená krajinná oblasť Vihorlat
• Pravidlá pre vstup do vojenských obvodov na MO SR
• Harmonogram vojenských cvičení na území vojenských obvodov na MO SR