Remetské Hámre

Remetské Hámre sa nachádzajú na južnom upätí pohoria Vihorlat v priemernej nadmorskej výške 276 m n. m. Východne od obce preteká potok Okna prameniaci v neďalekom jazere Morské oko (619 m n. m.). Nad obcou sa vypína vrch Lysák (821,1 m n. m.).

• 
  Morské oko
• 
  Morské oko (pohľad zo Sninského kameňa)
• 
  Vrch Lysák

Remetské Hámre sú jedna z najmladších obcí najvýchodnejšej časti Slovenska. Pôvodná obec pravdepodobne vznikla na mieste Potašňa (asi 5 km severne od dnešnej obce), na majetku šľachtickej rodiny Stáraiovcov koncom 18. storočia. Prvú písomnú zmienku nachádzame z roku 1449, keď na mieste dnešnej obce existovala osada uvedená pod názvom Olahremethe, čiže Valašské Remety. Toto sídlo vzniklo na území dnešnej susednej obce Vyšné Remety, aby odtiaľ mohli Valasi lepšie využívať pastviská vo Vihorlatských vrchoch. Z nasledujúcich rokov sa však o Remetských Hámroch nezachovali žiadne informácie ani písomné správy. Dozvedáme sa o nich až koncom 18. storočia a to v súvislosti s rozvojom železiarskej výroby v tejto časti vtedajšieho Uhorska. Samostatnou obcou sa Remetské Hámre stali pravdepodobne medzi rokmi 1869–1880, dovtedy boli uvádzané iba ako miestna časť Vyšných Remiet. Proces osamostatnenia obce popisuje historka, podľa ktorej Remetský potok, ktorý preteká cez Remetské Hámre, kúpili Remetskohámorčania od Vyšnoremetčanov za sud pálenky.

Na území Remetských Hámrov stála železiareň, ktorú ešte na začiatku 19. storočia považovali za jednu z najvýznamnejších v celom Uhorsku. Koncom 18. storočia tunajšie majetky vlastnil gróf Filip Stárai. Jeho synovia Vincent a Krištof vlastnili železiareň najneskôr od 20. rokov 19. storočia. V starších písomnostiach sa uvádza, že tunajší hámor bol v prevádzke už od roku 1797 a zamestnával okolo 90 robotníkov. Pri tejto prosperujúcej fabrike sa pomaly od roku 1828 začala vytvárať osada, ktorú miestni pomenovali Hámor, alebo Hamri. Uvádza sa 68 domov a 467 obyvateľov. Najväčší rozmach dosiahla až po roku 1864, keď Ignác Gross začal stavať valcovňu, zlieváreň a neskoršie výrobňu poľnohospodárskeho náradia. Železnú rudu kopali na Mochnatom vrchu a v okolitých kopcoch, troskotvornú hlinku neďaleko Morského oka. Vytavená železná ruda sa spracúvala v troch hámroch. V roku 1848 sa vyrábali najmä hlavne do pušiek (týždenne asi 100 ks).

Produkcia železa v centoch (1 cent 56 kg):

• v roku 1843 10 000 centov
• v roku 1851 4 000 centov
• v roku 1857 5 000 centov
• v roku 1867 2 978 centov

Podnik patril najprv k dobre prosperujúcim, ale začiatkom 20. storočia už bol slabý odbyt a výroba začala upadať. Továreň pracovala až do roku 1922, keď vyhorela.

Obec bola ako jedna z prvých elektrifikovaná. Vodnú elektráreň s Kaplanovou turbínou založila v roku 1929 grófka Vanderbiltová v budove dnešnej požiarnej zbrojnice. Neskoršie bol pohon turbín posilnený dieselovým motorom. Elektráreň pracovala až do roku 1958, kedy obec bola plne elektrifikovaná z verejnej siete.

Vodovod v obci dala vybudovať podobne ako prvú elektráreň grófka Vanderbiltová podľa projektu Walsera v roku 1931 ako jeden z prvých vo vtedajšom michalovskom okrese. Oceľové vodovodné rúry mali priemer 60 mm. Rúry boli spojené olovom. V obci bolo 7 výtokov. Tento vodovod so samospádom s menším technickými úpravami slúži dodnes.

Popri pracovných príležitostiach, ktoré poskytovali okolité lesy obyvateľom, pracovné príležitosti poskytovala aj píla. Jej založenie spadá do rokov 1922 až 1923. Píla bola majetkom grófky Vanderbiltovej a správcom bol majster Eduard Kalmáry. Bola poháňaná vodným pohonom, neskôr posilnená pohonom pary Na píle boli v roku 1933 dva gátre. Spracovanie drevenej hmoty bolo bez zvyšku. Vyrábal sa materiál stavebný, nábytkársky, kolárske a rezbárske výrobky. Počas druhej svetovej vojny časť píly zničili Nemci. V súčasnosti pracuje iba jeden gáter.

Sečéniovci si kúpili v chotári Remetských Hámrov pôvodné sztárayiovské majetky s rozlohou približne 4000 hektárov. Pôvodne sa zdržiavali v ich kaštieli v Strážskom a potom sa presťahovali do Remetských Hámrov. V roku 1922 bol gróf Ladislav Sečéni vymenovaný za maďarského veľvyslanca v USA, v diplomatických službách pôsobil až do roku 1935. V tomto období sa Remetské Hámre stali letnou rezidenciou tejto významnej rodiny. Jej členovia sa pričinili o nemalý rozvoj tejto obce. Samotný gróf sa pričinil o to, aby do miestnej zvernice priviezli niekoľko amerických bizónov a muflónov. V roku 1931 však staré sídlo rodiny vyhorelo, preto sa začalo so stavbou nového. Exteriér tohto nového sídla rodiny navrhol rakúsky architekt, interiér americký architekt. Takmer všetok nábytok do novej vily bol vyrobený na miestnej píle. Rodina začala túto vilu využívať najviac až po roku 1935, po odchode grófa do dôchodku. Miestni ju nazývali aj poľovnícky kaštielik, ktorého osud v nasledujúcich rokoch bol pohnutý. Po druhej svetovej vojne bol znárodnený, istý čas slúžil ako budova pre Vyššiu lesnícku školu. V roku 1956 však nešťastnou náhodou aj tento objekt vyhorel. Zachovali sa z neho len tri kamenné oblúky nad hlavným vchodom. V tesnej blízkosti tejto vily stoja dodnes zachované stavby – a to Kaštielik, ako ho v súčasnosti miestni nazývajú, ktorý slúžil ako dom pre služobníctvo rodiny

V obci sa nachádza materská škola, farský úrad, rímskokatolícky kostol, pošta, pekáreň, reštaurácia, pohostinstvo, potraviny Jednota, detský domov, penzión Kaštielik, zdravotné stredisko, lesná správa a Dom nádeje na miestnom cintoríne. Základná škola bola zrušená v roku 2016. Momentálne prebieha v budove prestavba a z bývalej školy bude domov sociálnych služieb.

V obci sa nachádza lesná úzkokoľajná železnica Michalovce – Remetské Hámre – Morské oko. Trasa viedla od železničnej stanice cez roviny a podhorie až do vnútra Vihorlatských vrchov a mala 43 kilometrov. Prevádzka na tejto trati začala v polovici 20. rokov 20. storočia. Úzkokoľajku využívali nielen na zvážanie dreva z lesa, ale aj na dopravu majiteľov lesa a ich hostí do poľovníckeho zámočku na Morskom oku. Prístupová asfaltová cesta vtedy ešte nebola vybudovaná.

Táto trať s rozchodom 760 mm a parnom prevádzkou bola otvorená v roku 1924. Využila pritom trasy troch starých uhorských konských tratí: Michalovce – Veľké Zalužice – Hnojné – Kúpele (pri Jovse) a Remetské Hámre – Morské oko. V 60. rokoch 20. storočia časť tejto trate zanikla v súvislosti s výstavbou vodnej nádrže Zemplínska Šírava. Neskôr zanikla aj časť trate od Remetských Hámrov k Morskému oku. Treba dodať, že v 60. rokoch sa turisti poslednýkrát odviezli z Remetských Hámrov k Morskému oku. Bývalú úzkokoľajnú železnicu na konci obce dnes už pripomína iba pamätník pozostávajúci z makety motorovej lokomotívy a dvoch špeciálnych vozňov slúžiacich na zvážanie dreva z lesa.

• Morské oko
• Sninský kameň

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Remetské Hámre

• Oficiálna stránka obce