Pukanec

Náhrobný kameň z roku 1320. "CSEPULT (A)LBERT DORM ANN. DO. MCCCXX" / Pochovaný (A)lbert odpočíva v pánu 1320

Najstaršiu zmienku o Pukanci (Villa Baka) nájdeme v zakladajúcej listine opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Villa Baka sa nachádzala v katastroch Devičian a Pukanca. Po objavení strieborných žíl a začiatkoch banskej činnosti sa postupne v 13. storočí rozdelila na Tóth Baka a Nemeth Baka. Názov Nemeth Baka je dokladom nemeckého pôvodu nových osadníkov, ktorí prišli do Uhorska po tatárskom vpáde. Z nej sa vyvinulo mesto Pvkancz, Puckano, Bocano, Buganz, Bacabanya, Pukanec. Tak sa postupne vyvíjal názov mesta s nie celkom jasným etymologickým pôvodom. Prvá hodnoverná zmienka o nemeckých ťažiaroch pochádza z roku 1270, kedy si štyria štiavnickí mešťania Wernel, Wyllam, Thamar a Albert prenajali od kráľa Bela IV. za 250 hrivien striebra obce Pukanec, Bohunice a Dekýš. [4] Priama zmienka o baniach na striebro v Pukanci (fodina argenti Bacabana) je v listine z roku 1321.

Na existenciu sakrálnej stavby v Pukanci už v období pred udelením mestských práv poukazuje náhrobný kameň s menom pochovaného Alberta z roku 1320, ktorý sa našiel pri prestavbe farského kostola sv. Mikuláša biskupa v roku 1940.

Exteriér kostola sv. Mikuláša v Pukanci

K udeleniu základných mestských výsad mestu Pukanec došlo pravdepodobne už v období 1311 až 1321, podľa najstaršej zachovanej listiny v pukanskom archíve však 4. júla 1321 kráľ Karol Róbert opätovne daroval mesto šľachticom Ondrejovi a Julovi, synom Haslowa z Topoľčianok. Mesto kráľ šľachte odňal niekedy v období 1325 až 1329 a vtedy sa Pukanec definitívne stal slobodným kráľovským mestom.[5] V tridsiatych rokoch 14. storočia bola v Pukanci, podobne ako v iných banských mestách, podľa nariadenia kráľa zriadená banská komora. Doložení komorskí grófi v Pukanci sú Kadold (1345) a Michal (okolo 1433).[4]

Na ekonomickú silu pukanských mešťanov v 14. storočí poukazuje fakt, že Pukanský richtár a Kadold vlastnili banské mlyny aj v Kremnici (1331). Banskí podnikatelia z Pukanca si tiež prenajímali miesta na banské mlyny od hronskobeňadického opátstva. V prvej písomnej zmienke o Novej Bani z roku 1337 sú spomenutí pukanskí mešťania Mikuláš, Ladislav a Peter. Podľa dohody z roku 1345 mali ťažiari z Pukanca prednostné právo na prenájom miest na postavenie banských mlynov na potoku vo vznikajúcej Novej Bani.[4] V roku 1442 bol v spore o nasledovníctvo trónu v Uhorsku Pukanec vypálený vojskami jágerského biskupa Šimon Rozgoňa a Petra Čecha z Levíc pričom boli pravdepodobne zničené pôvodné mestské privilégiá. Na ich obsah je možné usudzovať len z neskorších potvrdení z rokov 1513 a 1547.

7.4.1388 je Pukanec zastúpený na prvom spoločnom zasadaní šiestich banských miest v Banskej Štiavnici (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Pukanec, Nová Baňa a Ľubietová) [4] Ekonomickú silu Pukanca v tomto období naznačuje podiel na spoločných výdavkoch banských miest. Podľa Štefánika (2010) sa v období 1505 – 1519 pohyboval okolo 6%.[4] Napríklad príspevok na udržiavanie zvolenského hradu bol v roku 1505 rozdelený nasledovne: Kremnica 699, Štiavnica 550, Banská Bystrica 500, Pukanec 75, Nová Baňa 40, Banská Belá 40 a Ľubietová 36. [6]

Špitálsky kostol sv. Alžbety, detail z mapy opevnenia mesta Pukanec z rokov 1572 - 1574 od Natale Angieliniho.

Okolo roku 1433 sa v závete novobanského mešťana spomína špitál sv. Alžbety v Pukanci.[7] Kostol zakreslený na dvoch nákresoch Pukanca od Natale Angieliniho z rokov 1572 – 74 mimo palisádového opevnenia mesta je preto zrejme špitálsky kostol sv. Alžbety. Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že nákresy tento kostol situujú do oblasti, kde až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia vyvieral minerálny prameň nazývaný „Špitáľka“.

V banských mestách vznikali od 15. storočia podporné spolky, bratské pokladnice, ktoré vyplácali nemocenské a rôzne podpory. [8] Vzhľadom k náročnej práci a častým úrazom si mestá budovali aj banícke nemocnice, „špitály“. V Pukanci pracovali niekoľko storočí stovky ľudí v ťažkých banských podmienkach pri spracovávaní rudy, takže potrebovali aj lekársku starostlivosť a „špitál“ s príslušným špitálskym kostolom.

Za prvé priblíženie Turkov k Pukancu možno považovať 16. august 1544, keď Turci napadli a vypálili Levice. 28.4.1564 posiela Pukanec správu Kremnici o incidentoch v posledných ôsmich dňoch, keď sa Turci priblížili k mestu – objavili sa v poli a nad mestom a vyvolali potýčku so strážou pri mestskej bráne [9]. V roku 1569 dožilo drevené oplotenie Pukanca a cisár Maximilián prikázal oplotenie opraviť a zároveň poslal do Pukanca posádku 50 tich vojakov pod vedením Chorváta Juraja Barbariča, ktorý bol veliteľom pukanskej posádky do júna 1576. Vzhľadom na rastúce nebezpečenstvo rozhodol Uhorský snem 13.4.1578 o opevnení Pukanca kamenným opevnením. Toto opevnenie sa stavalo v rokoch 1579 až 1595, nebolo však nikdy dokončené. Turci v ranných hodinách 1.10.1640 Pukanec napadli a s výnimkou niekoľkých domov a mestského hradu, vypálil.[10] Udalosť beletristicky opísal Pavol Križko v Slovenských pohľadoch z roku 1895 pod názvom Hrozná noc Pukanská. V tom čase bol veliteľom pukanskej posádky Gašpar Bartakovič. Po páde Nových Zámkov v roku 1663 vypálili Turci 14.5.1664 Pukanec po druhý krát. V júli 1703 prišlo do Pukanca Rákoczyho vojsko, a koncom roku 1709 sa tu vyskytol mor. [11]

Po úpadku baníctva v sedemnástom storočí rastie význam remesiel, z roku 1636 pochádzajú artikuly debnárského cechu, z roku 1640 artikuly veľkého cechu zlatníkov, kováčov, zámočníkov, mäsiarov, čižmárov a kolárov. [12] Začiatok dôležitého hrnčiarskeho cechu sa datuje do roku 1663, kedy si tento cech požičal artikuly od novobanských hrnčiarov. [13] V rámci investícií do baníctva Hlavným komorgrófskym úradom v Banskej Štiavnici bol v rokoch 1768 – 1770 postavený Tajch Štampoch. Táto umelá vodná nádrž existuje dodnes. Baníctvo aj napriek tejto investícii postupne stráca na význame. V priebehu 19. storočia sa v Pukanci postupne zatvárajú posledné bane. Aj slávny polyhistor Matej Bel vo svojich Notitia Hungariae novae IV vydaných v roku 1742 konštatuje, že po úpadku baní banské kráľovské mesto a remeselnícke centrum Pukanec stratilo svoj niekdajší význam a lesk.[5]

Úpadok baníctva, mimoriadne výdavky i legislatívne zmeny spôsobili, že v roku 1876 prestáva byť Pukanec slobodným kráľovským mestom a od roku 1891 sa stáva obcou. V tomto roku bola zatvorená aj Biela baňa, posledná baňa v Pukanci. V roku 1899 bola zbúraná dolná mestská brána. V roku 1950 bol v Pukanci zriadený komunálny podnik Drevoremeslá obce Pukanec, dnes Hammerbacher a.s., ktorý je dodnes najväčším zamestnávateľom v Pukanci. Od roku 1993 obec začiatkom letných prázdnin organizuje Pukanské remeselnícke trhy. V roku 2005 bol otvorený náučný chodník Po stopách starého rudného baníctva v Pukanci. V klasifikácii vinohradníckych oblastí Slovenska zastrešuje Pukanský vinohradnícky rajón okolité obce Bátovce, Bohunice, Brhlovce až po Demandice a Santovku.

• Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša, dvojloďová gotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia okolo roku 1321.[14] Stojí na južnom okraji založeného banského mesta nad pôvodnou cestou spájajúcou Levice s Banskou Štiavnicou. Existujú dve hypotézy o jeho výstavbe (Peter Buday, archívno-historický výskum), prvá vidí jeho pôvod v druhej polovici 13. storočia. Druhá posúva stavbu do rokov po 1321 a založení mesta. Václav Mencl naznačil doteraz prijímanú stavebnú chronológiu. Za najstaršiu časť považoval južnú loď s jej pravouhlou svätyňou a sakristiou. Vznik severnej lode predpokladal v druhej etape 1410-1414 a zaklenutie bohatou sieťovou klenbou banskoštiavnického typu v tretej etape 1509-1510. Úvahy o skoršom datovaní kostola aktualizovalo objavenie náhrobného kameňa Alberta s datovaním do roku 1320. Koncom 15. storočia bol kostol vybavený štyrmi gotickými krídlovými oltármi.[15] Pri rekonštrukcii v roku 1942 sa našla v oltári sv. Salvátora správa, že autorom oltára je majster Pavol z Budína, ktorý ho pre kostol v Pukanci zhotovil v roku 1488. V rokoch 1864-1867 bol kostol prestavaný v duchu neogotiky.

• Evanjelický kostol, jednoloďová funkcionalistická stavba s pravouhle ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z rokov 1934-1935. Autorom projektu je profesor Metodej Zoubek z Bratislavy.[16] Do Pukanca a banských miest sa cez nemeckých podnikateľov rýchlo šírila reformácia. V Pukanci vznikol evanjelický zbor pravdepodobne už v roku 1534. Vtedy boli všetci obyvatelia evanjelici a kostol Sv. Mikuláša patril novej cirkvi. Počas protireformácie bol kostol rozdelený na dve časti a v roku 1704 na základe cisárskeho a arcibiskupského príkazu bol vrátený katolíckej cirkvi. Až po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. bol na kopci za hradbami mesta v rokoch 1783–1784 postavený tolerančný evanjelický kostol, ktorý bol zbúraný v roku 1940 po výstavbe nového evanjelického kostola na námestí.[17] Idea stavby nového kostola žila od konca 19. storočia. Evanjelici boli až do tridsiatych rokov minulého storočia vedúcou konfesiou v obci. V rokoch 1934–1935 bol na námestí na mieste zbúranej klasicistickej lekárne „Hauptwache“ postavený nový evanjelický kostol podľa projektu profesora Ing. arch. Metodeja Zoubka z Bratislavy. Jeho návrh realizoval arch. Pešek z Ružomberka. Kostol dodnes tvorí dominantu námestia, ktoré rozčlenil na dve časti. Dva kostoly stojace na námestí oproti sebe vyjadrujú dualitu dvoch duchovných kultúr, ktorá sa tiahla dejinami mesta. Jeho monumentálny interiér s emporami, organom, lustrami a oltárnym obrazom od známeho štiavnického maliara Edmunda Gwerka patrí medzi najlepšie príklady modernej sakrálnej architektúry na Slovensku.

• 
• 
  Sieťová klenba v katolíckom kostole
• 
  Evanjelický kostol v Pukanci. V popredí Trojičný stĺp
• 
  Interiér evanjelického kostola v Pukanci

Pukanský mestský hrad v roku 1857

Pôdorys dreveného opevnenia Pukanca od Natale Angieliniho, 1572 – 1573

• Pukanský mestský hrad a pôvodné drevené opevnenie. Prvotné opevnenie mesta Pukanec tvorila drevená palisáda. Podľa nepublikovaných prác P. Križku bolo mesto takto opevenené už od čias husitských vojen[4], v roku 1437 sa v Pukanci spomína existencia dreveného opevnenia – palisád. Múrom bol ohradený len kostol Svätého Mikuláša, ktorý podľa M. Švolíkovej ohradili v 15. alebo na začiatku 16. storočia. Súčasťou opevnenia kostola bola štvorpodlažná bašta, ktorá bola zbúraná v roku 1860.[10] Komplex pukanského „mestského hradu“ je zachytený na kresbe publikovanej v roku 1857 ako aj na prvej katastrálnej mape Pukanca z roku 1858. Pôvodné drevené opevnenie Pukanca je zachytené na pravdepodobne najstaršom pôdoryse opevnenia Pukanca od Natale Angieliniho vyhotoveného v rokoch 1572 – 1573. Dve varianty tohto pôdorysu sú zachytené v zbierkach vojenských máp a plánov z obdobia bojov s Turkami v archívoch vo Viedni a v Karlsruhe (ÖNB Wien, Handschriftensammlung Cod. 8609. fol. 47. rozmer: 76 x 48 cm a BGLA Karlsruhe, Hfk Planbaende 15, fol. 40, rozmer: 78 x 50 cm.). Jeho autor je architekt, staviteľ a kartograf Natale Angielini z Milána, ktorý pôsobil v Uhorsku pri výstavbe protutureckých opevnení od roku 1565. V rokoch 1573 – 1574 vykonával funkciu superintendanta uhorských banských miest a sídlil v Pukanci, kde aj v máji alebo júni 1574 zomrel.[18]

• Renesančné protiturecké opevnenie Pukanca, zachované mestské opevnenie bolo stavané ako reakcia na zosilnené turecké nebezpečenstvo v období 1578 – 1595. Jeho stavba prebiehala pod vedením cisárskych fortifikačných inžinierov Giulia Ferrariho a J. Waldera. Stavba opevnenia nebola nikdy dokončená. Turci nedokonale opevnený Pukanec vyrabovali a vypálili v rokoch 1640 a 1664. V rokoch 1973 – 75 prebehla rekonštrukcia pukanských hradieb.[10] Priestor pod hradbami bol do dnešnej podoby upravený v rokoch 2012 – 2014. V súčasnosti sú hradby prístupné z ulíc Pod hradbami a Čierne blato. Hradby v Pukanci predstavujú jediný zachovaný systém mestského opevnenia v Levickom okrese.[10] Súčasťou opevnenia mesta boli aj horná (Štiavnická) a dolná (Levická) brána. Horná brána bola zbúraná koncom 18. storočia, dolná brána bola zbúraná v roku 1899.[10]

Dolná brána v Pukanci

• Bývalá Dolná (Levická) brána, nadväzovala na cestu vedúcu od Levíc do Banskej Štiavnice, ktorá obchádzala Pukanec odspodu. Na jej priečelí bol umiestnený erb mesta a údaj o rekonštrukcii brány v roku 1737. Bránu tvoril dvojpodlažný objekt s oblúkovým prechodom pre vozy a koče. V hornom podlaží boli priestory pre stráž. Zo strany námestia mala drevenú pavlač. Blízko brány dalo mesto v roku 1747 postaviť zájazdový hostinec, ktorý slúžil ako zastávka na dôležitej Uhorskej ceste Magna via. Dolná brána bola zbúraná v roku 1899 notárom Ciglanom bez schválenia mestom. Erb sa dnes nachádza v zasadacej miestnosti obecného úradu. Brána je zachytená na troch dobových fotografiách a na prvej pohľadnici Pukanca z roku 1898.

• Budova banského súdu - Radnica, dvojpodlažná trojtraktová baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika s manzardovou strechou z polovice 18. storočia.[19] Pukanec mal od tridsiatych rokov 14. storočia zriadenú banskú komoru. Urburu vyberal v Pukanci komorský gróf. Doložený je z r. 1345 Kadold a okolo roku 1433 Michal.[7] Dôležitou inštitúciou bol banský súd. Jeho kompetencie boli široké. Udeľoval oprávnenia na ťažbu a všetko čo s ňou súviselo. Rozhodoval aj vo všetkých sporných záležitostiach. Z archívov sú od 16. storočia známe mená banských majstrov, ktorí vykonávali aj funkciu banských sudcov. V Pukanci sa banský súd podľa Maximiliánovho banského poriadku zriadil v roku 1752. Jeho sídlom bola nová budova „Berggericht“, dolná časť terajšej radnice s klenbami a zasadacou sieňou. V zasadacej sieni sú na klenbách fresky a mestský erb zo zbúranej dolnej brány. Súčasná podoba objektu vznikla po jej rozšírení pre potreby mestského úradu v rokoch 1783 - 86. Kompetencie banského súdu v Pukanci prebral v roku 1788 substitučný banský súd v Novej Bani. [8]

• Trojičný stĺp, barokové súsošie z roku 1740. Autor súsošia je neznámy, nachádza sa v centrálnej časti námestia. Jeho základom je oktogonálny stĺp so štyrmi piliermi, na ktorých sú osadené štyri sochy – sv. Mikuláša, sv. Rocha, sv. Sebastiána a sv. Barbory. Na vrchole stĺpa je osadené súsošie Najsvätejšej Trojice. Od reštaurovania v rokoch 1993-1995 sú originály sôch uložené na miestnom úrade.[20]

• 
  Erb Pukanca z pôvodnej mestskej brány
• 
  Mestské hradby
• 
  Radnica
• 
  Trojičný stĺp

Na pôdoryse Pukanca je doteraz čitateľný urbanistický koncept založeného mesta na mieste banskej osady. Nemeckí kolonizátori priniesli nielen nové banské metódy, techniku, správu mesta a remeslá, ale aj nové, vtedy už u nich známe, princípy stavby miest. Mesto malo uzatvorený tvar s jasne situovaným kostolom ako mestským hradom, dvomi hlavnými osami, štyrmi bránami a radnicou. Bolo osadené v logickej polohe na terénnom ostrohu medzi dolinou Grunt a Chorvát dolinou odkiaľ mali baníci najbližšie do baní [8]. Kontinuitu zástavby námestia je možné doložiť najstaršími pôdorysmi mesta z rokov 1572 – 73 od N. Angieliniho. Domy baníkov boli roztrúsené po svahoch ťažobných dolín v Grunte a na Ľajtni. Boli to jednoduché stavby s dvomi priestormi nazývané krámce. V Liešnej doline stáli takéto banské domy priamo pri baniach. Na hornom konci mesta pri hornej bráne stála klopačka, ktorá zvolávala baníkov do práce. Na námestí bývali do roku 1519 iba nemeckí podnikatelia. [8] Mesto obtekali potoky z dvoch strán a malo na námestí prameň.

Z pôvodnej zástavby námestia ešte z čias nemeckých Waldbürgerov sa nezachovalo nič. Turecké nájazdy prežil nedobytý kostol sv. Mikuláša a kamenné časti mestských hradieb. Všetky významné občianske objekty, väčšinou už nezachované, pochádzali z 18. a hlavne 19. storočia. Pri dolnej bráne stála tzv. „ strážnica“. Na mieste zájazdného hostinca postavili sídlo lesného riaditeľstva tzv. Fešterát, dnešné zdravotné stredisko. Klasicistická budova lekárne zo začiatku 19. storočia bola zbúraná v roku 1934 pred stavbou nového evanjelického kostola. V dezolátnom stave je Čižmársky dom, ktorý dlhé desaťročia suploval kultúrny dom, divadlo a kino. Necitlivou prestavbou bol zničený meštiansky barokový Schwarzovský dom z roku 1782, s ktorým sa spájali dejiny pukanského panslavizmu. Po požiari v osemdesiatych rokoch bola asanovaná bývalá evanjelická škola.

Trojica stromov moruše čiernej (morus nigra) v Pukanci

Zrelé plody moruše čiernej v Pukanci.

Raritou európskeho významu je výskyt tzv. viničnej jahody - Moruše čiernej (Morus nigra), zriedkavého druhu ovocného stromu, ktorej rastie v katastri Pukanca 470 exemplárov, čo predstavuje najväčšiu zdokumentovanú koncentráciu tohto výnimočného stromu v Strednej a Západnej Európe.[21] Vek viacerých stromov je odhadovaný na 300 - 400 rokov. Rozmnožovanie týchto stromov je relatívne náročné, je záhadou kto sa zaslúžil o hromadnú výsadbu pred storočiami práve v Pukanci a v jeho okolí. Existujú tri hypotézy o tom ako sa moruše dostali do pukanského okolia. Prvá hypotéza predpokladá, že ich priniesli Turci a ich sprievodné oddiely. Druhá, že to boli Rimania, ktorí poznali morušové víno a liečivé účinky kôry a šťavy už od Grékov a Hypokrata. Tretia, že to boli mnísi, ktorí poznali liečebné vlastnosti moruší a preto ich pestovali v kláštoroch a okolí.

Starý strom moruše čiernej vo viniciach nad Pukancom.

Z celkového odhadovaného výskytu 1500 stromov na Slovensku rastie až okolo 900 stromov moruše čiernej na južných svahoch Štiavnických hôr v obciach v okolí Pukanca.[22]

• Náučný chodník po stopách starého rudného baníctva v Pukanci - otvorený 27. mája 2005 [23]
• Expozícia pukanskej histórie
• Náučný chodník Štamposký jarok
• Náučný chodník po Morušiach čiernych od 1.9. 2018

• Kadold, banský podnikateľ, pukanský komorský gróf (1331 – 1345), kremnický komorský gróf (1350 – 1360)
• Šimon Keck (* 1514 – † 1556), bratislavský kanonik
• Juraj Petermann (* 1710 – † 1792), spisovateľ, teológ
• Karol Lányi (* 1812 – † 1856), historik, polyhistor, teológ
• Bratia Grossmannovci, 1813 Gustáv, 1818 Ľudovít Bohdan a 1820 Ladislav, štúrovci
• Pavol Všudislav Ollík (* 1818 – † 1890), štúrovec
• Ján Schwarz (* 1859 – † 1946), advokát, notár, národovec
• Samuel Šikeť (* 1863 - † 1902), cestovateľ, svetobežník
• Teodor Schwarz (* 1895 – † 1980), lekár, pediater
• Július Cibuľka (* 1908 – † 1985), evanjelický farár
• Ľudovít Vajdička (* 1907 – † 1990), evanjelický farár
• Daniel Kovalovský (* 1911 – † 1985), hlavný záhradník Arboréta Mlyňany
• Ľudovít Bakoš (* 1919 – † 1974), vysokoškolský pedagóg, dekan FF UK a verejný činiteľ
• Ján Králik (* 1921), profesor lesníckej školy v Banskej Štiavnici
• Vojtech Mucha (* 1901 – † 1984), akademik SAV, lekár
• Ján Miloslav Bahna (* 1944), Prof. VŠVU, architekt
• Dušan Bakoš (* 1946), dekan CHTF STU, chemik

• Martin Bujna (* 1845 – † 1923), evanjelický † farár, senior, spisovateľ
• Samuel Kupčok (* 1850 – 1914), botanik, pedagóg a veršovník
• Vladimír Bahna (* 1914 – 1977), Národný umelec, filmový režisér
• Andrej Chudoba (* 1927 – † 2014), spisovateľ
• Ivan Kadlečík (* 1936 – † 2014) , spisovateľ
• Ján Čalovka (* 1936 – † 2011), dizajnér
• Ľubomír Vajdička (* 1944), Prof. VŠMU, divadelný režisér