Ivan Kadlečík

Narodil sa v Modre v rodine evanjelického farára. Základnú školu vychodil v Rači, zmaturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Senci roku 1956. Vysokoškolské štúdium slovenského jazyka a literatúry absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1956 – 1961. Pracovať začal v Košiciach v Mestskom archíve, potom nastúpil na základnú vojenskú službu a po jej skončení pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach. Popritom spolupracoval s Východoslovenským vydavateľstvom, podieľal sa na vzniku košického literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67, ktoré aj spoluredigoval.[1]

V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968 – 1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho roku 1971 zo zamestnania prepustili, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. V roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. V rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Od roku 1990 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Od mája 2004 bol členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení.[1]

S manželkou Ivou (* 1938) mal štyri deti – Martina (* 1964), Ivana (* 1966), Juraja (* 1971) a Zuzanu (* 1975).[2]

• Z rečí v nížinách (1971 – kniha pred tlačou zakázaná; 1993, výber z kritík)
• Reči z nížiny (1973 – v samizdate, výber z kritík)
• Tváre a oslovenia (1974 – v samizdate, 1990)

Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Mimoliterárne okolnosti však zapríčinili, že hneď jeho prvá kniha kritík Z rečí v nížinách, v ktorej sa prezentoval predovšetkým ako literárno-kritická osobnosť, bola pred tlačou zakázaná a prvýkrát bola oficiálne publikovaná až o 12 rokov neskôr. Po okupácii Československa v 1968 bol vytlačený na okraj spoločnosti a spolu s ďalšími, režimu nepohodlnými autormi, publikačne umlčaný a marginalizovaný. Na tento tlak reagoval Kadlečík vo svojej tvorbe hlbším zakoreňovaním sa v dejinách, prírode a kultúre; odpútal sa od kritickej reflexie, z ohniska jeho záujmu sa vytratilo literárne dielo a nahradil ho vlastný osud.

Motív autentickosti a autobiografickosti sa u Kadlečíka stáva jedným z najdôležitejších momentov tvorivého procesu. Autobiografickosť u Kadlečíka znamená, že „aj tvoriť sa dá len autobiograficky; hodnotu má len to, čo je garantované autorovým životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa prebojoval a ktoré pretrpel. Teda Kadlečík nechápe tvorbu ako pekné rozprávanie, ale ako bytostný prejav, do ktorého sa musí človek vložiť celý.“ (Vladimír Petrík)

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa jeho žánrové rozpätie rozrastá o fejtóny a besednice, ktoré sa v tom období „pestovali“ najmä v českej disidentskej obci a publikovali sa v samizdatoch. Kadlečík bol pravidelným prispievateľom a autorom. Do ďalšieho literárneho žánru, ktorý rozvíjal – epištolárnu literatúru – sa pretavila vzájomná dlhoročná korešpondencia medzi proskribovanými autormi – tak vznikla kniha Poco Rubato, ktorá je zbierkou korešpondencie medzi I. Kadlečíkom a českým disidentským spisovateľom L. Vaculíkom. Sedemdesiate roky predstavovali celkový Kadlečíkov obrat smerom k intímnejším žánrom (autobiografické žánre, epištolárna literatúra, esej). Prvou prácou, ktorá reprezentuje tento žánrový posun, je kniha Rapsódie a miniatúry, ktorej charakteristickou črtou je motív autobiografickosti. Štruktúru jeho literárneho priestoru tvoria motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Príroda je mu „životným kolobehom, spriaznenosť všetkého živého, pocitom totožnosti.“ (V. Petrík)

Osobitným motívom v Kadlečíkovej tvorbe je motív hudby, v ktorom sú obsiahnuté aj predošlé motívy (viera, príroda). Hudbe venoval aj osobitnú kapitolu v knihe Vlani ako dnes, kde sa hudba stáva súčasťou autorovho panteistického chápania prírodných procesov. Kadlečíkovo hľadanie a upnutosť na tradíciu a národné korene potvrdzuje kniha literárnych portrétov významných osobností slovenských dejín Tváre a oslovenia.

Premostenie medzi obdobím normalizácie a deväťdesiatymi rokmi predstavuje dielo Epištoly, do ktorého je predovšetkým zaradená korešpondencia zo začiatku 90. rokov a denníkové záznamy so starším vročením. V Epištolách ako aj vo Vlastnom hororskope sa otvorene vyjadruje i k aktuálnej politickej situácii.

Kadlečík aj v najnovšej tvorbe zostáva verný svojim tradičným témam a motívom, ktoré rozvíja, variuje a parafrázuje, ako napríklad v knihách Lunenie, Hlavolamy a najmä v diele Vlani ako dnes. Tieto diela majú tiež podobnú kompozičnú štruktúru – kapitoly sú často členené na základe kalendárneho cyklu podľa počtu dní a mesiacov v roku. Zo žánrového hľadiska má v 90. rokoch v jeho tvorbe osobitné miesto prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Zatiaľ posledným autorovým dielom je bibliofília Malé prelúdiá, ktorú autor vydal vlastným nákladom v počte dvadsať kusov „ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru“.

„Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky “vyrovnával„ s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy “vylúčiť„ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre.“ M. Mikitová: Ivan Kadlečík (personálna bibliografia, 1998)

„Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych.“ Vladimír Petrík

"(Kadlečíkovo) nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje." Pavel Matejovič

„Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, ktorý sa cestou pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia zemani, učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesiem v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.“

„Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi – paradoxne – dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ.“

„Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu.“

• 1995: Cena Dominika Tatarku za knihu Hlavolamy [1]
• 2002: Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002 [1]
• 2003: Rad Ľudovíta Štúra II. triedy [1]
• 2008: Čestné občianstvo mesta Martin [3]
• 2011: Cena Jána Langoša [4]
• 2012: Cena Leonarda Stöckela [5][2]
• 2016: Cena Sebastian za roky 2014 – 2015 (in momoriam) [6]

• Osobné stránky autora
• Ivan Kadlečík – Literárne informačné centrum
• Ivan Kadlečík: Príbeh dialógu medzi dobrom a zlom
• Kadlečík: Česť nezávisí od toho, koľko je hodín – rozhovor Alexandra Balogha v denníku SME (2009)