Tajch (stredné Slovensko)

Pri tradičnej ťažbe baníci kladivkami a želiezkami (dláta) vyhĺbili kilometre podzemných chodieb bez významnejšej mechanizácie. 8. februára 1627 bol v Banskej Štiavnici prvýkrát použitý čierny strelný alebo pušný prach na iné ako vojenské účely, čo urýchlilo nielen ťažbu, ale aj úbytok vzácnych rúd. Baníci museli raziť čoraz hlbšie, až náklady na odčerpávanie spodnej vody ohrozovali výnosy z ťažby, čo viedlo až k zatvoreniu niektorých baní (napr. vodu zo zatopených baní Hornej Bieberštôlne do roku 1713 odčerpávalo 220 párov koní). [1][2][3][4]

Prvé snahy o využitie energie tajchov v oblasti Štiavnických vrchov sa datujú okolo roku 1500. Ich výstavba vyvrcholila až v 1. polovici 18. storočia vytvorením jedinečnej vodohospodárskej sústavy – sústavy štiavnických tajchov, ktorá riešila spomínané problémy so spodnou vodou ale aj s energiou na rôzne úpravárenské práce. Za autorov technického riešenia tajchov bývajú označovaní Samuel Mikovíni (nar. 1686), Matej Kornel Hell (nar. okolo 1651) a jeho syn Jozef Karol Hell (nar. 1713).

V roku 1710 podal Matej Kornel Hell priamo cisárovi vo Viedni návrh na výstavbu tajchu Vindšachta (Windschachter Teich), aby sa zabezpečilo dostatočné množstvo vody pre pohon Hellom navrhnutých a neskôr aj ním skonštruovaných 7 čerpadiel na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom, ktorým sa mala vyčerpať voda zo zatopených baní podniku Hornej Bieberštôlne.[4] V r. 1713 navrhol Matej Kornel Hell zvýšenie hrádze o 2,5 siahy, vďaka čomu mohlo byť odstavených 220 párov koní, ktoré dovtedy vodu z bane čerpali.

Tajchov bolo postavených vyše päťdesiat (do 60), s celkovým objemom 7 mil. m³. Vzhľadom na nedostatok prírodných vodných zdrojov v oblasti sa snehová a dažďová voda zachytávala a kumulovala v zberných (72 km) jarkoch (po vrstevniciach okolitých kopcov), náhonovými (57 km) a spojovacími jarkami v celkovej dĺžke okolo 150 km.[3]

Okrem jarkov bolo najdôležitejšou súčasťou tajchu samotná hrádza, ktorá musela byť dosť široká a pevná aby vydržala tlak vody, ktorý závisel od výšky hrádze. Výstavba bola technicky aj ekonomicky náročná. Napríklad výstavba dvoch Richňavských tajchov vyžadovala súčasne prácu okolo 4 000 ľudí, každý deň počas troch rokov (1738–1740) (dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283). S objem viac ako 1 mil. m³ vody a výškou hrádze to bolo vtedy najväčšie vodné dielo na svete. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava) s komplikovanou, viacnásobnú sústavou vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorú projektoval Samuel Mikovíni.[5] Podobný problém s presakovaním vody hrádzou bol aj na Kolpašských tajchoch (Banský Studenec), ktorý Mikovíni riešil nielen rozdelením hrádze ale aj špeciálnou technikou spevnenia hrádze.

Po dokončení tajchy dokázali zbaviť všetky bane od spodnej vody a navyše poskytli dostatok energie pre ďalšie prosperujúce priemyselné odvetvia.[5]

Z geografického hľadiska sa tajchy v Štiavnických vrchoch delia do 8 základných skupín:

• Piargske tajchy. Sú najrozsiahlejšou skupinou, s najväčšou sieťou zberných jarkov a najlepšie navzájom prepojené (zbernými jarkami a štôlňami). Tvoria približne polovicu objemu všetkých štiavnických tajchov. Nachádzajú sa J a JZ od Banskej Štiavnice. Sú z časti v povodí Ipľa a z časti v povodí Hrona.
• Banskoštiavnické tajchy. Patria k najstarším. Všetky patria do povodia Ipľa.
• Kolpašské tajchy. Nachádzajú sa v okolí Banského Studenca a JV od Banskej Štiavnice. Sú v povodí Hrona napojené na potok Belá-Kozelník.
• Hodrušské tajchy. Slúžili na pohon zariadení v Hodrušskej doline, ktorá patrí do povodia Hrona. V súčasnosti sú naplnené vodou iba štyri z nich.
• Vyhnianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení vo Vyhnianskej doline, ktorá patrí do povodia Hrona.
• Belianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení v Banskobelianskej a Kozelníckej doline, patria do povodia Hrona. Sem patria aj Kysihýbelské tajchy na dolnom toku Kolpašského potoka.
• Rudnianske tajchy. Slúžili na pohon zariadení na spracovanie rúd ťažených v okolí Rudna nad Hronom v doline smerom na Pukanec, patriacej do povodia Hrona.
• Tajchy oblasti Počúvadla. Slúžili na pohon stúp a obilných mlynov v oblasti Dekýša, Piargu, Štefultova. Technicky patria do povodia Hronu, ale ich vody sa využívali najmä v Poiplí.

Voda z tajchov slúžila k poháňaniu rozličných strojov, či už to boli čerpadlá (primárna úloha bola vyčerpať podzemnú vodu) alebo hámre. Vodná energia nahrádzala ľudskú a zvieraciu energiu.

Ako posledný (doteraz zachovaný) tajch Červená studňa bol postavený v roku 1759. O 6 rokov neskôr, v roku 1765 James Watt vynašiel parný stroj. Watt významne zdokonalil stroje Thomasa Saveryho a Thomasa Newcomena, stroje fungujúce na princípe kondenzácie vodnej pary vo valci a využitia sily vyvolanej podtlakom na čerpanie vody. Prvý atmosferický parný stroj Thomas Newcomen zostrojil v roku 1712 a už v rokoch 1722-1724 postavil Newcomenov atmosférický parný stroj, prvý na európskom kontinente, anglický mechanik Issak Potter v Novej Bani. Do roku 1733 bolo po svete postavených viac ako 100 takýchto strojov a aj na Slovensku po Novej Bani nasledovalo niekoľko ďalších atmosférických parných strojov. [6] Objavenie nového zdroja tepelnej energie parných strojov znamenalo významné zníženie významu základnej funkcie tajchov ako zdroja energie. Aj keď im naďalej zostal význam vodohospodársky v súčasnosti sú najmä turistickým lákadlom a technickou pamätihodnosťou (v zozname UNESCO)[3].

Do dnešných čias sa vo funkčnom stave uchovala iba približne polovica (24 až 27 pozri zoznam dole) z pôvodného počtu tajchov. Tajch Veľká Richňava napájala kedysi sieť jarkov dlhá 30 km teraz z nej zostalo len 400 metrov. [3] Úplné naplnenie tajchu po jeho vypustení môže trvať roky. Niektoré tajchy boli v priebehu posledných rokoch rekonštruované. Naplnenie Kolpašského tajchu trvalo viac ako dva roky. Slovenský vodohospodársky podnik rekonštruuje od roku 2012 Dolný Hodrušský tajch, ktorý doteraz (2019) nie je naplnený[7] a to napriek tomu, že rekonštrukcia mala skončiť v roku 2015.[8]

Z tlačovej správy Ministerstva životného prostredia:

"Po útlme a zániku baníctva v Banskej Štiavnici v roku 1995 prevzal (od Rudných bane) na seba úlohu správcu banskoštiavnických tajchov štát, ktorý sa prostredníctvom Slovenský vodohospodársky podnik, š.p. stará o 23 historických vodných nádrží, z ktorých už väčšina prešla komplexnou rekonštrukciou. Zrekonštruovaný bol celý kaskádovitý systém troch piarskych tajchov – Bakomi, Vindšachta a Evička, obľúbené dva Kolpašské tajchy, Beliansky tajch, Moderštôlniansky na Kopaniciach, Bančiansky, Klinger a dnes už aj Veľká Richňava. Do konca tohto roka bude ukončená aj rekonštrukcia Malej Richňavy a Dolnohodrušského tajchu, ktorá sa realizuje taktiež v rámci Operačného programu Životné prostredie z Kohézneho fondu Európskej únie."[8]