Hokovce

Obec leží v juhovýchodnej časti Ipeľskej pahorkatiny na sútoku potoka Veporec (maď. Csadal) a Štiavnica. Najbližšími obcami sú Dudince ležiace 2 kilometre severovýchodne od Hokoviec a Horné Semerovce, ktoré sa nachádzajú 3 kilometre južnejšie. Obec je od okresného mesta vzdialená približne 30 kilometrov.

Najstaršie doložené nálezy, dokumentujúce osídlenie tejto oblasti, pochádzajú z neolitu a zo strednej doby bronzovej.

Hokovce patria medzi najstaršie sídla Hontianskej župy. Roku 1095 spomína Hokovce vo svojom cestopise byzantský historik Constantinos a uvádza, že patrila rodu Ogeg. Ďalšia zmienka o obci Villa Egueg pochádza z roku 1245. Toto svoje meno (Egeg) si dedina udržala v maďarskom jazyku až do súčasnosti. V tomto období bol pánom Hokoviec bán Martin z rodu Hont-Poznan. Niekedy v rozmedzí rokov 1230 – 1260 bol v obci postavený ranogotický kostol, zasvätený svätému Petrovi a Pavlovi.
Počas tatárskeho vpádu roku 1242 mongolskí nájazdníci obec zničili. Vypálili aj susednú Kráľovičovú. Viaceré okolité dediny (Zádor a Dopoputh) úplne zanikli. Pôvodné slovanské obyvateľstvo Hokoviec nahradili noví prisťahovalci. Roku 1270 daroval bán Martin usadlosť spolu so 4 nevoľníckymi rodinami premonštrátom v Šahách. Roku 1275 ju kráľ oslobodil od platenia daní a naturálnych dávok a šahský prepošt udelil roku 1279 hosťom, ktorí by sa tu usadili, slobodnú voľbu richtára a ďalšie značné privilégiá. Zachoval sa údaj o tom, že roku 1318 protestoval nitriansky biskup u Matúša Csáka proti konfiškácii časti výnosov z hokovského mýta. Zdá sa, že dedina bola v tomto období pomerne dôležitým sídlom, pretože pápežskí vyberači desiatku uvádzali v rozmedzí rokov 1332 až 1337 miestneho farára medzi významnými poplatníkmi. Hokovce, ležiace na „Via Magna“ boli dôležitou križovatkou ciest a získali štatút mestečka s mýtnym právom. Roku 1465 obci panovník udelil aj jarmočné právo. V 15. storočí bol čiastočne prestavaný miestny kostol.
V tom čase viedlo cez obec viacero dôležitých ciest. Prvá viedla z hradu Tekov cez Levice do „mýtnych Hokoviec, druhá („Via Magna“) z Ostrihomu cez Šahy, Hrkovce (Damasa), popri Slatine cez rieku Štiavnica a cez Hokovce do Žemberoviec, Bátoviec a Banskej Štiavnice. Táto druhá cesta sa severne od Hokoviec rozvetvovala a jej druhá vetva viedla cez Dudince, Hontianske Tesáre, Hontianske Nemce a Prenčov do Banskej Štiavnice.

9. júla 1552 padol najdôležitejší hrad Poiplia Drégely do tureckých rúk. Cisársky veliteľ Erasmus Teuffel v snahe zastaviť osmanský nápor, zhromaždil v Hokovciach 9100 pešiakov a delostrelcov a 1750 jazdcov. V dvojdňovej bitke pri neďalekých Plášťovciach, ktorá sa odohrala v dňoch 9. a 10. júla, bola cisárska armáda porazená a obyvateľstvo okolitých dedín (medzi nimi aj Hokoviec) opustilo v strachu o život svoje domovy.
Hokovce sa znovu viac-menej vyľudnili. Pod osmanskou správou ostali až do roku 1685.

Po vytlačení Turkov z Uhorska bola usadlosť znovu dosídlená zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom, ale v priebehu 18. a 19. storočia získala jednoznačnú prevahu maďarská národnosť. Už dva roky po oslobodení Budína od Turkov (roku 1688) pripadla časť obce jezuitom v Šahách. Po zrušení rádu roku 1776 prešiel tento majetok do vlastníctva rožňavskej kapituly, v ktorej držbe ostal až do roku 1949. Kapitulský majetok sa členil na 3 majere. V roku 1734 bola loď kostola prestavaná v barokovom slohu, ale už roku 1743 kostol vyhorel.

Obyvateľstvo obce žilo tradične prevažne z poľnohospodárstva. Pestovalo sa hlavne obilie, kukurica, cukrová repa a vinič. Choval sa aj rožný statok, ošípané, ovce a hydina. Už roku 1715 bol v obci pri riečke Štiavnica pod vinicami na kopci Gestenec postavený mlyn. Dedina mala v tom čase 27 domácností. Do roku 1779 bol obecný cintorín okolo kostola. Z roku 1797 sa na námestí zachovala socha Svätého Jána Nepomuckého. Neskôr pribudli ďalšie sakrálne objekty: niekoľko krížov z 18. a 19. storočia, vo viniciach na kopci Gestenec kaplnka svätého Urbana (asi zo začiatku 19. storočia), mariánsky stĺp (1882 – 1969) na západnom konci obce, socha svätého Vendelína (zničená v šesťdesiatych rokoch 20. storočia), na námestí socha svätého Floriána (1903), na dolnom konci dediny kríž.

V roku 1828 bolo v Hokovciach 67 domov so 407 obyvateľmi. O 12 rokov neskôr, roku 1840 bol počet obyvateľov 377, prevažne rímskokatolíckeho vierovyznania. Do roku 1852 stúpol počet obyvateľov na 438. V obci stálo 48 panských domov, 20 želiarskych domov, 3 ďalšie domy na spoločnom majetku, dom pre učiteľa a fara. Roku 1854 postavila obec dnešnú vežu kostola (po požiari roku 1743 mal kostol len drevenú zvonicu). Od roku 1880 bola patrónom kostola banskobystrická kapitula. Podľa záznamov z roku 1881 mala obec 413 obyvateľov, z toho 406 rímskokatolíckeho a 7 evanjelického vierovyznania, pričom 390 obyvateľov bolo maďarskej a 23 slovenskej národnosti.

7. apríla 1899 bola slávnostne otvorená železničná trať Šahy-Krupina, ktorá významne prispela k rozvoju obce. Roku 1910 ma obec 597 obyvateľov, z toho 569 rímskych katolíkov, 1 obyvateľ gréckokatolíckeho obradu, 17 evanjelikov, 1 reformovaný, 9 židov.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska pripadla obec Českoskovensku ale už 31. mája 1919 ju obsadili vojaci 1. brigády 3. armádneho zboru maďarskej Červenej armády pod velením Jenő Landlera. V tom čase boli Hokovce významnou obcou. Bývali tu výročné jarmoky, okrem dôležitej železničnej stanice tu bol aj poštový úrad, v obci pôsobili dve ľudové školy (maďarská a slovenská), bola tu kováčska dielňa, obchod, dve krčmy, mäsiarsky výsek, pekáreň, trafika, oprava obuvi, holič, fotograf, predajňa s konfekciou a obuvou, požiarna zbrojnica a benzínová pumpa. V obci sídlila aj správa polesia, ordinoval tu lekár a bola tu aj lekáreň. Miestna rímskokatolícka farnosť bola dôležitým centrom cirkevnej správy. Spravovala aj filiálky v Slatine, Dudinciach, Merovciach a Kráľovičovej. Napriek čulému náboženskému životu sa nevyhla aj istým excesom, v dôsledku ktorých bol na ňu roku 1927 uvalený interdikt.

Do roku 1940 stúpol počet obyvateľov dediny na 677, z toho bolo 651 rímskych katolíkov, 1 grékokatolík, 7 evanjelikov, 11 reformovaných, 7 židov.

V rokoch 1938 až 1945 pripadli Hokovce po Viedenskej arbitráži k Maďarsku. 9. novembra 1938 obsadila obec časť 15. pešieho regimentu maďarskej kráľovskej armády. Dedina sa stala pohraničnou obcou a bol v nej zriadený colný úrad.
15. októbra 1944 uskutočnili povstalecké sily z Krupiny pod velením kapitána francúzskych partizánov de Lannuriena neúspešný pokus zmocniť sa kasární maďarskej armády. 14. decembra 1944 obsadili vojská 18. gardovej mechanizovanej brigády 2. Ukrajinského frontu Šahy. Nemecký front, roztrhnutý na styku 6. a 8. armády neodolal ďalšiemu tlaku útočiacich vojsk Červenej armády, ktorá 20. decembra dosiahla Levice a prekročila Hron. Okolie Hokoviec bránila bojová skupina Kempfgruppe Rintelen, ktorej jadro tvorila 357. pešia divízia (vyznamenala sa v bojoch o Dukliansky priesmyk). Bojovej skupine velil generálmajor Josef Rintelen. Pozostávala z trosiek 357. pešej divízie, niekoľkých skupín brigády SS-Dirlewanger, trosiek 2. maďarskej tankovej divízie a niekoľkých nemeckých a maďarských oddielov protilietadlového delostrelectva. Sovietske vojská obsadili Hokovce 19. decembra vo večerných hodinách. V týchto bojoch padlo 7 nemeckých a niekoľko desiatok sovietskych vojakov a bolo zničených 15 sovietskych tankov.

Po vojne došlo k „reslovakizácii“ značnej časti obyvateľstva a mnohí obyvatelia obce boli násilne vysídlení do Maďarska alebo do Sudiet. Roku 1950 vzniklo v obci Jednotné roľnícke družstvo.

Stará farská záhrada

V roku 1961 žilo v obci 761 ľudí, ale už v roku 1970 zaznamenala prvý úbytok obyvateľstva, ktorého celkový počet klesol na 727 a do roku 1991 na 612. V roku 2001 malo v dedine trvalý pobyt už len 595 obyvateľov, z čoho sa k slovenskej národnosti hlásilo 318 ľudí. 2. februára 2003 došlo k zrušeniu osobnej dopravy na železničnej trati Šahy – Zvolen, čím značne utrpel celý región Hontu, ktorý ostal bez železničného spojenia.

14. februára 2008 boli v rámci reorganizácie slovenských diecéz Hokovce pričlenené k banskobystrickej diecéze. Nasledujúceho roku bola v Hokovciach opäť zriadená farnosť s filiálkami Slatina, Horné Semerovce a Dolné Semerovce. V súčasnosti patria k hokovskej farnosti filiálky Horné Semerovce a Chorvatice.

• Oficiálna stránka obce
• Apsida.sk- profil románsko-gotického kostola

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hokovce