Obchod v stredovekých a ranonovovekých Košiciach

Košice ako metropola hornouhorského regiónu, susediaceho s Poľskom, a ako sídlo pobočky kráľovskej komory sa stali prirodzeným miestom skladania tovarov kupcov na diaľkových trasách. Z toho plynula trhovosť osady Villa Cassa s usadeným remeselnícko-obchodným obyvateľstvom. Osada celá obohnaná hradbami dostala v roku 1290 mestské práva. Medzi nimi bolo pravdepodobne aj právo skladu, ktorého privilégium sa nezachovalo.[1]

Udelenie práva skladu bolo najvýznamnejším predpokladom premeny Košíc v obchodnú metropolu nadregionálneho významu. O dôležitosti príjmov z obchodu - tridsiatku - ešte pred upevnením moci Anjuovcov svedčí listina z roku 1311 z čias povstania košických mešťanov proti rodu Omodejovcov. V nej sa zakazovalo Omodejovcom narúšať košický obchod a napádať kupcov smerujúcich z alebo do Košíc.[2] Je zároveň prvým dokladom o tridsiatku, a teda spoplatňovaní dovážaných a vyvážaných tovarov, v Uhorsku.[3]

Po porazení odbojnej šľachty kráľ Karol Róbert udelil mestu niekoľko hospodárskych privilégií. Za dynastie Anjuovcov sa mestá stali oporou kráľovskej moci a podpora ich bohatosti bola v ich najvyššom záujme v protiklade ku mocnej šľachte. Z toho plynul aj neskorší titul slobodné kráľovské mesto (používaný od 15. storočia). Už v priebehu 14. storočia Košice získali maximálne výhody potrebné pre rozvíjanie ich obchodného potenciálu:

• 1319 - colné privilégium v Predtisí (Horné Uhorsko)
• prvá polovica 14. storočia - colné privilégia v celom Uhorsku a Sedmohradsku
• pred 1321 - právo razby vlastnej meny - košickej marky
• 1321 - oslobodenie od platenia lucrum camerae, zisku kráľovskej komory z výmeny starých mincí za nové
• pred 1344 - colné privilégiá v Poľsku a Rusku
• 1344 - čiastočné právo skladu na tovary z Poľska a Ruska
• 1361 - rozšírenie čiastočného práva skladu na všetky tovary z Poľska a Ruska
• 1364 - colné privilégia v českých krajinách a vo Vratislavi
• 1388 - colné privilégiá v rakúskych krajinách
• 1390 - oslobodenie od skladu tovarov v Krakove
• 1399 - právo skladu na všetky tovary z Veľkého Varadína a Sedmohradska

Prosperujúca poľská metropola Krakov, 1493 Norimberská kronika

Košice na začiatku 17. storočia

Osobitné miesto v histórii košického obchodu má vzájomná dohoda (pactum mutuum) s poľskou metropolou Krakovom. Umožňovala obom stranám ťažiť zo vzájomnej spolupráce inak konkurujúcich si obchodníkov. Jej obsahom z roku 1390 bolo:

• podľa starého zvyku mali košickí kupci právo prechádzať cez Krakov ďalej na sever a západ
• počas vojny s Pruskom nebudú tam košickí kupci zachádzať (tento bod bol 1394 vypustený pre neaktuálnosť)
• voľný pohyb krakovských kupcov po Košice, tam už podliehali skladu tovarov
• vypovedať dohodu bolo možné po lehote 4 mesiacov
• obe mestá budú spolupracovať vo veci vzájomných dlžníkov

Dohoda sa plne využívala počas tridsiatich rokov, neskôr ju začali obe strany obmedzovať.[4] Krakov viac nevnímal košických kupcov ako strategických prostredníkov, ale už iba ako ďalších odberateľov jeho tovarov. Preto ho začali obchádzať novými cestami cez poľské mestá Sącz, Biecz a Duklu. V Dukle, ktorá sa dokonca riadila košickým mestským právom, bola zriadená stála expozitúra hornouhorských miest s právom exteritoriality.[5]

Hoci košická remeselná výroba bola čulá, nedokázala konkurovať kvalitnému špecializovanému tovaru zo západnej a severnej Európy. Preto sa k nám dovážali cez Poľsko z Pruska a Ruska exkluzívne komodity ako drahé kožušiny, látky, morské ryby, súkno, olovo, rybí olej, luxusné zlaté a strieborné výrobky, papier a knihy. Tieto tovary potom košickí obchodníci distribuovali po Uhorsku a ďalej na juh.

Z Košíc sa vyvážali predovšetkým poľnohospodárske výrobky a nerastné suroviny. Medzi najvýznamnejšie komodity patrili drevo, smola, med, kože, vzácne kovy a rudy (meď), hovädzí dobytok a kone, mäso, víno, plátno a barchet. Predovšetkým meď, kožušiny a víno boli predávané až do Pomoranska (Stralsund, Štetín), Holandska a Anglicka. Tovar sa transportoval riečnou cestou hore Hornádom plťami. Okrem samotných Košíc po jeho toku fungovalo niekoľko ďalších riečnych prístavov, napr. Veľká Lodina. Na severe využili riečne toky Popradu, Dunajca a z Visly do mora.[6] Po súši sa tovar prepravoval veľkými vozmi, zvanými aj maže alebo košické fúry.[7]

Košické vývozné artikle podnietili i rozvoj priľahlej banskej oblasti. Pre zvýšenie obratu si bohatí košickí mešťania otvárali rudné šachty v baniach Rožňave, Smolníku, Gelnici a Telkibánye. Poľnohospodárske produkty boli dodávané zo stále sa rozširujúceho košického domínia.

V pomere k blízkym hornouhorským mestám Košice platili ako hlavný sklad tovarov (depositio generalis mercium). V praxi to fungovalo tak, že kupci prichádzajúci z Poľska, Pruska a Ruska mohli tovar vyložiť podľa svojho výberu buď tu, alebo v mestách Levoča, Kežmarok, Bardejov. Tieto vyspelé hornouhorské mestá mali na rozdiel od Košíc len čiastkové právo skladu. Na druhú stranu kupci prichádzajúci od juhu spoza Tisy, zo Sedmohradska, Moldavska, Valašska alebo Turecka, už podliehali len generálnemu skladu v Košiciach.[8]

Košickí kupci mohli podľa privilégia z roku 1390 cez Krakov vyvážať tovary až do Pruska a Ruska. Zachádzali aj do Čiech a na Moravu. Opačným smerom sa snažili preniknúť až do Rumunska, ale v Sedmohradsku sa stretli s veľkou konkurenciou miestnych kupcov. Obchodný rádius Košíc na juhu tak siahal len po Veľký Varadín, kde tovary prevzávali kupci bohatých sedmohradských miest. Veľký Varadín bol spolu s Debrecínom hlavným odbytiskom remeselníckych produktov košických cechov.

Z tohoto vyplýval aj hlavný znak košického obchodu, ktorým bola pasívna obchodná bilancia na západných a severných trhoch a aktívna na južných trhoch. Košickí kupci boli silne úverovaný v Krakove. V roku 1498 napríklad dĺžili 18% všetkých krakovských dlhov. Naopak na južných trhoch vystupovali košickí kupci ako veritelia. Pre nedostatok platidla - peňazí - bolo bežné vyplácanie dlhu v naturáliách.[9]

Ďalším znakom košického obchodu bola neexistencia "investičnej spätosti veľkoobchodníkov s miestnymi výrobcami, remeselníkmi".[10] Tento fakt sa ukázal veľmi zraniteľným bodom v hospodárskom postavení Košíc pri zmenách obchodných trás v ranom novoveku.

O tom, že Košice boli v stredoveku uznávanou obchodnou metropolou, svedčí množstvo cudzincov, ktorí sa tu usádzali. Boli medzi nimi kupci z českých krajín, Poľska, Pruska, Haliče, Nemecka, Talianska, Srbska, Valašska, Moldavska a aj z takých ďalekých krajín ako Nizozemska, Anglicka či Španielska. Na jednom z košických huštákov, v Čermeli, bola jedna ulica nazvaná Venice (Platea Veneti, 1524), kde boli pravdepodobne usadení talianski obchodníci.

Mnohí kupci žiadali o priznanie tunajších mestských práv, od čoho si sľubovali zrušenie colných obmedzení. Preto bola rada mesta nútená prijať v roku 1453 opatrenie, ktoré malo zneužívaniu zamedzovať. Prijatie za košického občana mala predchádzať vysoká kaucia 32 mariek striebra so záväzkom, že sa novomešťan v Košiciach do roku ožení a kúpi nehnuteľnosť.[11]

Koncentrácia kupcov v meste si vyžadovala zriadenie stáleho kupeckého domu, ktorý slúžil pre potreby jednaní a obchodov kupcov a na ich prechodné ubytovanie. Kupecký dom stál na čestnom mieste, južnom rohu Hlavnej a Hnilnej ulice (dnes Alžbetina). K domu patrila aj susedná budova, v ktorej bol umiestnený kúpeľ.[12]

Okrem kupeckého domu košickej gildy existovali v meste aj súkromné kupecké domy, ktoré si tu skupovali zahraniční obchodníci. V rokoch 1404-1433 tak vlastnili svoj dom v Košiciach kupci z Toruňe. Vlastný dom mali aj Krakovčania. A naopak i Košičania mali vlastné domy v oboch poľských mestách.[13]

Úzky okruh najbohatších košických kupcov si vytvoril osobitnú organizáciu cechovného typu - kupeckú gildu. Tým sa chceli odlíšiť od ostatného mešťanstva, ktoré obchodovalo v malom a sporadicky. Prvá zmienka o gilde pochádza z roku 1446, ale pravdepodobne vznikla ďaleko pred týmto rokom, keďže jej pravidlá boli spísané „podľa starých zvyklostí“. Jej členmi mohli byť ženy i muži. Vyučiť sa obchodu bolo drahou záležitosťou, trvajúcou 7-8 rokov. Členovia gildy boli zároveň najvplyvnejšími persónami v mestskej rade. Cechové zhromaždenia sa konali štyrikrát ročne.[14]

Na prelome 15. a 16. storočia po objavení Ameriky došlo k zmene dôležitých obchodných trás, ktoré sa priamo dotýkali Košíc. Úpadok vplyvu Hanzy sa dotkol torunského a následne krakovského obchodu. Taktiež nastal zásadný odklon hlavnej obchodnej trasy zo západu do Ruska mimo Krakov cez Varšavu a Balt. Nové obchodné vzťahy sa v rámci Uhorska orientovali smerom na západ, nie viac na sever. Svedčia o tom aj klesajúce výnosy z cla na krakovské tovary:

• 1555 - 3555 zlatých
• 1574 - 2210 zlatých
• 1585 - 2473 zlatých
• 1597 - 1281 zlatých[9]

Úpadok košického obchodu bol spôsobený aj nepreviazanosťou s miestnymi remeslami a monopolom Turzovcov a Függerovcov na banské produkty. Košice stratili svoje postavenie rovnocenného partnera Krakova a Vroclavu a stali sa iba provinčným distributérom tovarov v oblasti Horného Uhorska a Sedmohradska. Stále viac tovarov do Košíc prichádzalo z Viedne.[15]

Zmenil sa aj sortiment dovážaných a vyvážaných tovarov. Do Košíc prichádzalo najmä žiadané sliezske súkno, klobúky a čepce, nožnice, drôty a papier. Najdôležitejším vývozným košickým artiklom v období novoveku na západné trhy bolo tokajské víno. Túto doménu si košickí obchodníci úzkostlivo strážili, aj keď neboli jediným mestom, ktoré bohatlo na tejto komodite. Do Sedmohradska sa naopak vyvážali košické remeselnícke výrobky a hlavne zbrane. Od druhej polovice 16. storočia sa do popredia dostal aj vývoz dobytka do rakúskych a juhonemeckých oblastí.[9]

Osmanská expanzia a protihabsburské stavovské povstania vniesli do oblasti permanentnú nestabilitu obchodných tradícií. Kupci boli prepadávaní a tovary konfiškované. Mestské vinice a záhrady boli premenené na pastvu pre vojenské kone. K roku 1696 mali Košice iba troch kupcov obchodujúcich s Viedňou a Vroclavom. Ešte v roku 1555 tvorili príjmy mesta z tridsiatku 23,63% všetkých príjmov. V roku 1698 to bolo úbohých 4,89%.[16]

• Remeslá v stredovekých a ranonovovekých Košiciach
• Manufaktúry v Košiciach
• Dejiny Košíc

1. AMBRUŠOVÁ, Uršula. Počiatky práva skladu tovarov v Košiciach [online]. Košice : cassovia.sk, 1999, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online.
2. HALAGA, Ondrej Richard. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967. 83-024-67. S. 14.
3. AMBRUŠOVÁ, Uršula. Problémy kupcov v stredoveku [online]. Košice : cassovia.sk, 1999, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online.
4. DUCHOŇ, Jozef. Košice v stredoveku. Luxemburská éra. Pakty s Krakovom. [online]. Košice : cassovia.sk, 15.03.2002, [cit. 2009-08-30]. Dostupné online.
5. HALAGA, Ondrej Richard. Pakty vzájomnosti obchodných stredísk Krakova a Košíc. Bratislava - Košice : Východoslovenský národný výbor v Košiciach, ako osobitný výtlačok z Historického časopisu 1988 /36/ č.2, 1988. S. 159-174.
6. MAKAROVÁ, Soňa. Lacná doprava po poľských riekach a mori otvárala slovenskému tovaru cestu na európske trhy. Košický Korzár, 21.12.2005. Dostupné online. ISSN 1335-4566.
7. AMBRUŠOVÁ, Uršula. Kupecké vozy v stredoveku [online]. Košice : cassovia.sk, 2000, [cit. 2009-09-11]. Dostupné online.
8. Prax sa normovala v roku 1693 za cisára Leopolda I. HALAGA, Ondrej Richard. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967. 83-024-67. S. 59.
9. BODNÁROVÁ, Miloslava. Obchod a obchodníci Košíc v 16. storočí [online]. Košice : cassovia.sk, [cit. 2009-09-11]. Dostupné online.
10. HALAGA, Ondrej Richard. Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1967. 83-024-67. S. 71.
11. HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor v Košiciach, ako separátny výtlačok z Historického časopisu 30, 1982, 1982. S. 10.
12. ELIÁŠ, Štefan a kolektív. Dejiny Košíc. 1.diel.. Košice : Typopress, 2007. ISBN 978-80-89089-68-0. S. 59-60.
13. HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor v Košiciach, ako separátny výtlačok z Historického časopisu 30, 1982, 1982. S. 61.
14. ELIÁŠ, Štefan a kolektív. Dejiny Košíc. 1.diel.. Košice : Typopress, 2007. ISBN 978-80-89089-68-0. S. 61.
15. HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor v Košiciach, ako separátny výtlačok z Historického časopisu 30, 1982, 1982. S. 72.
16. HALAGA, Ondrej Richard. Vývoj jazykovo-národnostnej štruktúry Košíc. Bratislava - Košice : Mestský národný výbor v Košiciach, ako separátny výtlačok z Historického časopisu 30, 1982, 1982. S. 84.

Košický portál