Remeslá v stredovekých a ranonovovekých Košiciach

Spolu s košickým diaľkovým obchodom sa rozvíjala v mestskom prostredí výroba tovarov. Exkluzívnou komoditou, ktorú košickí kupci predávali na európskych trhoch, boli kožušiny a kože. Kožušníctvo bolo najvyvinutejším košickým remeslom, o čom svedčí, že si pravdepodobne nechali svoje stanovy potvrdiť mestskou radou v roku 1307.[2] Tým sa remeslo zorganizovalo do cechu. Ide tak o najstaršie potvrdenie cechu v celom Uhorsku. Stanovy upravovali kúpu a predaj jednotlivých druhov kožušín a kontrolu kvality výroby. Zakazovali spracovanie koží každému, kto nebol členom cechu.[3]

Najviac košických remeselníkov pracovalo v kovospracujúcich odboroch až s 23 špecializáciami. Už v poslednom desaťročí 14. storočia tu pôsobili až 4 zvonolejárske rodiny. V 15. storočí liali zvony i lejári bronzu, ktorých bolo desať. Od roku 1444 sa spomínajú aj majstri odlievania diel. Ich výrobky si objednal kráľ Matej Korvín v rokoch 1461 a 1484. Významní boli aj košickí panciernici, mečiari, výrobcovia lukov, kuší a šípov.[4] Výrobky košických zlatníkov si taktiež objednával budínsky dvor. Meno Zlatník sa často objavovalo aj v zozname košických richtárov alebo senátorov.[5]

Kráľ Žigmund Luxemburský bol známy svojou podporou kráľovských miest, z ktorých druhým najvýznamnejším v Uhorsku boli práve Košice. Za ich sústavnú materiálnu a finančnú pomoc v jeho častých vojenských konfliktoch sa im kráľ odmenil zvláštnym privilégiom, ktoré malo z Košíc urobiť celouhorské centrum výroby barchetu. Monopol na jeho výrobu a výkup materiálu bol mestu udelený v roku 1411.

Barchet bola bavlnená tkanina, z ktorej sa šila spodná a posteľná bielizeň, ale i obrusy. Košickí výrobci okrem samotnej bavlny, ktorá sa dovážala z Afriky a Malej Ázie, pridávali do barchetu i vlnovú a ľanovú priadzu. Podľa privilégia sa mali do mesta presťahovať všetci výrobcovia tohoto luxusného tovaru aj so svojími nástrojmi. Špeciálne sa toto nariadenie adresovalo mestám Budín, Bratislava, Trnava, Stoličný Belehrad a Sibiu. Košickí barchetári sa oslobodili od platenia tridsiatku, a aby sa zvýraznil ich profit, bolo zakázané barchet dovážať zo zahraničia. Napriek tomu, že kráľ privilégium neskôr niekoľkokrát potvrdil a vydal k nemu osem ďalších listín, nebolo ostatnými mestami dodržované. Samotné Košice nemali ani možnosť dodržiavanie monopolu kontrolovať alebo si ho vynucovať. V tejto súvislosti treba spomenúť, že podobný monopol na bielenie plátna v Uhorsku zdieľali Košice spolu s Bardejovom.[6]

V Uhorsku neexistovalo remeslo, ktoré by v Košiciach nebolo zastúpené. Z ostatných remesiel mali početné zastúpenie drevospracujúce (stolári, tesári, šindliari) a potravinárske (pivovarníci, pálenčiari, rybári, haringári, šrotovači, mlynári). Mnohé z nich sa organizovali do cechov až v 16. storočí. Bohoslužobné rúcha zhotovovali vyšívači hodvábom. Z 15. storočia sa dochovali údaje o štyroch, dvaja z nich upevňovali do rúch i perly. Dobré meno mali košickí maliari, ktorí vymaľovali okná premonštrátskeho kostola kláštora v Lelesi, rezbári a kamenári. Kamenára Mikuláša si dokonca povolal v roku 1412 Žigmund Luxemburský na hrad Vyšehrad.[4] V roku 1476 kráľovský dvor objednal na svadbu kráľa Mateja Korvína s Beatrix Neapolskou od mediarskych a železiarskych majstrov kuchynského riadu 200 kotlov, z ktorých 10 malo byť takých veľkých, aby v jednom bolo možné uvariť dvoch volov, a 20 takých, čo by sa v dvoch uvaril jeden vôl. Okrem toho si žiadal aj kastroly, šerpíky, pekáče, lyžice, nože atď.[5]

Najrozvinutejšie remeslá sa organizovali do cechov. Potreba potvrdiť si stanovy mali remeslá najmä v 2. polovici 15. storočia. Mnohé remeslá však existovali bez akýchkoľvek potvrdení alebo fungovali popri príbuzných cechových remeslách. Pôvodne sa cechy organizovali spravidla ako bratstvá okolo oltára niektorého svätca v Dóme svätej Alžbety. Prestížnou záležitosťou najbohatších cechov bola zodpovednosť za obranu jednej z veží košického mestského opevnenia. Podľa cechu potom bola aj veža nazývaná (kováčska, koželužská, zámočnícka, bednárska, kolesárska, mäsiarska, hrnčiarska, povraznícko-pugilárnicka, obuvnícka).

V košických remeslách bol v stredoveku rozšírený systém tvz.majsterštukov – majstrovských kusov, ktoré boli zväčša veľmi nákladné a náročné na zhotovenie. Išlo o špecializované diela, ktoré slúžili ako vrcholné diela. Tkáči zhotovovali odev pre sedliaka k pluhu, pre kňaza k oltáru, pre rytiera do poľa, pre pannu do tanca, a to všetko podľa miestnych zvykov a módy.[7]

Na prelome 15. a 16. storočia boli v cech organizované tieto remeslá, ktorých potvrdenie stanov sa zachovalo[5]:

Cechmi boli aj tieto remeslá, ktorých stanovy sa nezachovali, ale zmieňujú ich iné pramene:

• kramári – maloobchodníci nepripustení do gildy, resp. cechu košických kupcov, prvá zmienka 1487
• zbrojári – 1459
• olejníci – 1514

Z roku 1517 sa zachovali zápisy o voľbách predstavenstiev cechov. K tomuto roku ich evidovali v Košiciach 19[8]:

Pre porovnanie v stredovekej Bratislave fungovalo 6 cechov[9], v Prešove 9 a v Bardejove 7-10 cechov.[10]

Osobitnú kapitolu predstavuje cech tovarišov tkáčskeho remesla. Stanovy cechu tovarišov boli potvrdené už v roku 1429 a sú teda staršie ako cech majstrov samotný.

Na čele cechu stáli dvaja strarší tovariši, jedného z nich volili majstri. Ten musel byť ženatý. Druhého slobodného si spomedzi seba zvolili sami tovariši. Stanovy nedovoľovali tovarišom opustiť majstrov pred vypršaním určitej výpovednej lehoty. Do mesta sa mohli vrátiť až po štvrťroku.[11]

V súvislosti s poklesom diaľkového obchodu vzrástol význam domácich trhov. Voči konkurencii zo zahraničia, ale aj z ostatného územia Uhorska, sa hornouhorské mestá chránili bližším primknutím pod ochranu k metropole – Košiciam. Cechy existujúce v okolitých mestách si nechávali potvrdiť nové stanovy, ktoré z nich robili filiálky košických metropolitných cechov. To im umožňovalo stavať stánky spolu s košickými na rozličných jarmokoch a trhoch. Metropolitný cech zvolával aj porady remeselníkov celej provincie. Dôležitú úlohu v riadení hospodárskej politiky oblasti zastávala rada piatich miest Pentapolitana.[12]

Ku stredovekým cechom pribudli v 16. storočí v Košiciach tieto cechy:

V 17. storočí aj cechy:

Ku koncu 17. storočia v meste stále fungujú rozliční remeselníci, ale kvôli daniam a vojenskému vyčíňaniu boli v zúboženom stave. Rovnaký počet cechov ako v Košiciach, tridsať, mala aj Levoča, jednoznačne vedúce postavenie v Uhorsku malo dočasné hlavné mesto Bratislava so 45 cechmi.[13]

Po skončení povstania Františka II. Rákociho na začiatku 18. storočia bolo mesto natoľko hospodársky zdevastované, že v nich evidovali menej remeselníkov ako v Prešove či Kežmarku. V roku 1720 bolo v meste iba 131 remeselníckych dielní (v Bratislave ich bolo 273). Nijaké remeslo nemalo dominujúce postavenie a výroba pre trh bola minimálna. Škála remesiel tu bola napriek malému počtu remeselníkov stále široká. V priebehu 18. storočia sa však hospodársky život v meste prudko rozvíjal a v roku 1777 už počet remeselníckych dielní dosiahol počet 314. Z počtu novoprijatých remeselníkov v rokoch 1736 – 1790 pochádzalo 76,4 z Uhorska, zvyšok z českých a rakúskych krajín a západnej Európy. Na jedného majstra pripadalo 1,3 tovariša, čo bol najvyšší priemer na území Slovenska po Bratislave (2), Komárne (1,7) a Banskej Štiavnici (1,4). Najrozvinutejšími remeslami v 18. storočí boli čižmárstvo, garbiarstvo, krajčírstvo, mäsiarstvo a hrnčiarstvo.[14]

Štatúty košických novovekých cechov boli písané v nemčine, a to až u polovice z nich. Zvyšok si delili latinčina s maďarčinou. V Košiciach bolo badať prílev maďarských remeselníkov, ale nemožno vylúčiť, že by v cechoch nepracovali aj Slováci, ktorí mali v iných slovenských mestách svoje slovenské spísomnenie štatútov.[15]

Počet remeselníkov v meste v pomere k počtu obyvateľstva bol vysoký, čo neskôr pozitívne pôsobilo pri vzniku prvých košických manufaktúr v 90.rokoch 18. storočia. Cechové reguly sa stále viac stávali prekážkou slobodnému podnikaniu. V roku 1813 boli ich stanovy liberalizované a v tejto podobe existovali cechy až do ich zrušenia v roku 1872.[16]