Rumunská ľudová republika

Po vstupe vojsk Červenej armády na územie Rumunska, v auguste 1944, kráľ Michal I. vyhlásil odstúpenie Rumunska z vojnového konfliktu. Rumunský premiér Ion Antonescu bol odvolaný a následne bola vytvorená nová vláda na čele s Constantinom Sănătescu. Tá však vydržala iba do decembra 1944. Za ten čas však stihla podpísať prímerie so štátmi protihitlerovskej koalície. Nová vláda začala naplno pracovať od marca 1945. Hneď na jej začiatku (prelom marca a apríla 1945) uskutočnila pozemkovú reformu. Jej zmyslom bolo znárodnenie pôdy statkárov a jej následné rozdelenie chudobným a bezzemným roľníkom. V rokoch 1946 – 1947 bola zoštátnená Národná banka Rumunska a zaviedla sa aj štátna kontrola úverov, výroby a prerozdelenia. Na zahraničný obchod bol uvalený monopol. Parlamentné voľby v roku 1946 boli organizované pluralitným systémom (vo voľbách kandidovali poslanci za viacero strán). O nejaký čas však boli všetky ostatné politické zoskupenia rozpustené alebo zanikli. Po čistke v Strane sociálnej demokracie sa jej poslanci v roku 1948 spojili do jednej – Rumunskej robotníckej strany. Poslednou inštanciou rumunských komunistov k uskutočneniu vyhlásenia nového štátneho útvaru bolo zvrhnutie kráľa Michala I. z trónu Rumunského kráľovstva. Stalo sa tak 30. decembra 1947 v deň vyhlásenia Rumunskej ľudovej republiky.

Poštová známka z roku 1949 oslavujúca „rumunsko-sovietske priateľstvo“

Po zjednotení Strany sociálnej demokracie a rumunských komunistov v roku 1948 sa Rumunská robotnícka strana stala na istý čas jedinou vládnucou stranou v krajine. Rumunsko začalo kopírovať stav podľa vzoru Sovietskeho zväzu, kde sa postupne majetok obyvateľstva a podniky znárodňovali.

V tom istom roku (1948) sa v Rumunskej ľudovej republike uskutočnilo zoštátnenie priemyslu a v rokoch 1949 – 1962 kolektivizácia. Ekonomika krajiny sa rozvíjala na základe štátnych päťročníc, ktorých hlavná úloha spočívala v urýchlení priebehu industrializácie a prvostupňového rozvoja ťažkého priemyslu. Tým, že moc v krajine bola sústredená do rúk štátu, krajina dosahovala vysoké tempo ekonomického rastu a rozvoja kultúry. Ako člen sovietskeho bloku sa štát v roku 1949 stal súčasťou Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) a o šesť rokov neskôr, v roku 1955, aj Varšavskej zmluvy.

Gheorghe Gheorghiu-Dej počas svojich 60. narodenín, 1961

V podmienkach destalinizácie, ktorú od roku 1956 v Sovietskom zväze presadzoval Nikita Chruščov, sa Rumunsko radšej vybralo vlastnou cestou k socializmu. O rok neskôr, v roku 1957, z krajiny odišla sovietska armáda a v roku 1964 prezident Rumunskej ľudovej republiky Gheorghe Gheorghiu-Dej vyhlásil, že jeho krajina sa dištancuje od vplyvu Sovietskeho zväzu a bude nezávislou vo všetkých otázkach, týkajúcich sa jej suverenity. Po zavŕšení procesu kolektivizácie, v rokoch 1959 – 1962, bol v rámci upevnenia právomocí lídra Rumunskej robotníckej strany ustanovený nový štátny orgán – Štátna Rada – na čele s Gheorghe Gheorghiu-Dejom. Do čela výkonnej moci Rumunskej ľudovej republiky (Rada ministrov) sa postavil Ion Gheorghe Maurer. Hlavné slovo v krajine mal, samozrejme, generálny tajomník ÚV Rumunskej robotníckej strany. V takomto zložení sa politickí vodcovia odhodlali uskutočniť rad niekoľkých reforiem (v období rokov 1959 až 1964), výsledkom ktorých boli vyššie platy a dôchodky, nižšie ceny potravín a dostatok financií na zabezpečenie školských pomôcok rumunským školákom.

Podľa ústavy z rokov 1948 a 1952 bolo najvyšším orgánom moci v krajine Veľké národné zhromaždenie, do ktorého sa poslanci volili všeľudovým hlasovaním na obdobie štyroch rokov. V prestávkach medzi funkčnými obdobiami zhromaždenia jeho kompetencie preberalo Dočasné prezídium Rumunskej ľudovej republiky (funkcia dnešného rumunského prezidenta).

• Rumunská socialistická republika