Neomarxizmus

Podľa politológa Ľuboša Blahu sa neomarxisti delia sa na:

1. neortodoxný neomarxistov alebo tzv. humanistických neomarxistov medzi ktorých patria (najmä analytický marxisti) autori ako John Roemer, G. A. Cohen. John Elster, Allen Buchanna, Rodney G. Peffer, Salma Avineri, Milton Fiska, Eric Olina Wright, Ziyda Husami, Richard Ameson a všetci predstavitelia Frankfurtskej školy (neakceptujú Marxov anti-moralizmus, pracujú s konceptom sociálnej spravodlivosti a ľudských práv);

2. neomarxistov rozvíjajúcich Marxov anti-moralizmus a ortodoxný marxizmus, medzi ktorých patrí Allen Wood, Robert Tucker, Richard Miller, Derek Allen a Louis Althusser (patrí sem aj tzv. Tucker-Woodova téza, ktorá je v rozpore s humanistickým neomarxizmom).[14][15]

Medzi odnože neomarxizmu možno zaradiť:

• klasici marxizmu, ktorí posunuli dôraz z problematiku ekonomickej základne aj na kultúrnu nadstavbu čím anticipovali vznik neomarxizmu (György Lukács, Karl Korsch, Antonio Gramsci[16])
• predstaviteľov tzv. frankfurtskej školy a kritickej teórie (Max Horkheimer, Theodor W. Adorno, Walter Benjamin, Erich Fromm, Jürgen Habermas, Axel Honneth)
• aktivisti, teoretici a predstavitelia politickej novej ľavice v 60. a 70. rokoch: freudomarxizmu (Charles Wright Mills, Daniel Cohn-Bendit, Tariq Ali, Rudi Dutschke, Wilhelm Reich, Herbert Marcuse, Jacques Lacan), situacionalistickej internacionály (Guy Debord)[17] a existencialistického neomarxizmu (Jean Paul-Sartre)
• predstaviteľov analytického marxizmu (Louis Althusser, Rodney Peffer[18][19], E. O. Wright, G. A. Cohen[20][21])[14][4]
• predstaviteľov tzv. birminghamskej školy kultúrnych štúdií (Stuart Hall,[22] Richard Hoggart, Raymond Wiliams a E. P. Thompson)
• predstavitelia kybersocializmu (Cockshott, Cottrell)[23]
• predstavitelia ľavicového anarchizmu (Ernst Bloch, Noam Chomsky)
• predstavitelia teológie oslobodenia[24]
• predstavitelia zeleného neomarxizmu[25]
• predstavitelia alter-globalistického a anti-globalistického neomarxizmu (Immanuel Maurice Wallerstein,[26][27] Wiliam Robinson,[28] Hardt a Negri,[29] Ľuboš Blaha[13][30])
• diskutabilné[31] je zaradenie teoretikov a interpretátorov postmodernej a postštrukturálnej interpretácie marxizmu (post-marxizmus) (Ernesto Laclau, Slavoj Žižek, Fredric Jameson[32][33], Michael Hauser, Alain Badiou a ďalší)

• Horkheimer-Adorno: Dialektika osvietenstva
• Max Horkheimer: Ku kritike inštrumentálneho rozumu
• Herbert Marcuse: Jednorozmerný človek
• Theodor Adorno: Schéma masovej kultúry
• Erich Fromm: Obraz človeka u Marxa

Protesty proti vojne vo Vietname v roku 1967.

Simone de Beauvoir, J. P. Sartre a Che Guevara na Kube v roku 1969.

Woodstock festival v roku 1969

S neomarxizmom je tiež od 60. rokov asociovaný termín nová ľavica. Neomarxizmus a nová ľavica sa dostáva do popredia a praktického využitia v kontrakultúre 60. rokov 20. storočia (revolučný rok 1968) – počas študentských revolt vo Francúzsku, Západnom Nemecku a USA (vplyv má najmä Marcusovo dielo Jednorozmerný človek).

Neomarximus ovplyvnil feministické hnutia a s nimi súvisiacu emancipáciu a genderové témy v politike, sexuálnu revolúciu, študentské hnutia a ich boj za sociálnu spravodlivosť v rámci protestov na univerzitách v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku a USA (dôvody protestov bola byrokracia, uprednostňovanie bohatších študentov, názorová nesloboda, prepojenosť autorít univerzít s liberálno-trhovým spoločenským systémom, protesty proti vojne vo Vietname), rasové zrovnoprávnenie v USA (nadväznosť na Martina Luthera Kinga a Malcolma X; vznik maoistickej Black Panther Party), rozvoj environmentalizmu a zelenej ľavice.

Významnú úlohu v prepojení teórie a šírenia ideí novej ľavice a neomarxizmu zohrali aktivisti Rudi Dutschke a Bernd Rabehl (SDS v NSR), členovia anarchistického hnuta RAF v NSR; Fritz Teufel a Dieter Kunzelmann (Komúna 1 v NSR), Abbie Hoffman a Mário Savio (Free Speech Movement v USA), Bill Ayers (Weather Underground v USA), Yippies v USA (psychedelicko-ľavicové hnutie vedené Abbie Hoffmanom), Tariq Ali (politický aktivista v Británii) a taktiež hudobníci ako Bob Dylan a Joan Baezová. V umení sa prejavili myšlienky komunitarizmu a zdieľania prostredníctvom masových free festivalov ako Monterrey a Woodstock (ktoré nadviazali na vznik komún a psychedelického hnutia). organizovaním happeningov, protestných akcií a perfrormance (napríklad avantgardné hnute Fluxus).[5]

V 60. rokoch sa stáva tiež populárnym model socializmu na Kube (ikona Che Guevarru a Fidela Castra), Juhoslávii (Tito) a Číne (Mao). Medzi študentskými hnutiami boli výrazné sympatie s anarcho-komunizmom (Bakunin, Kropotkinom), maoizmom a trockizmom. Po vražde Che Guevarru v Bolívii, "špinavej vojne" v Argentíne a Pinochetovej diktatúre v Chille sa výrazne zosilnil vplyv novej ľavice v Južnej Amerike, ktorý trvá dodnes (Evo Morales, Hugo Chávez).

Koncom 70. rokov 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskej krízy objavujú anarcho-komunistické texty v punkovej hudbe.

Medzi praktické formy ekonomického vyústenia neomarxizmu možno zaradiť samosprávny demokratický socializmus a ekonomickú demokracie. Realistickú verziu tohto modelu nachádza neomarxista Rodney Peffer v Juhoslávskom trhovom socializme.[18]

Ďalšie praktické motívy opakujúce sa v teóriách neomarxistov sú:

• otázka redistribúcie zdrojov resp. progresívne zdanenie,
• nepodmienený základný príjem,
• ekonomická demokracia,
• socialistická ekonomika,
• zohľadňovanie práv na ľudskú dôstojnosť,
• kybernetickej plánovaná ekonomika,
• silný sociálny štát.[4]

Princípy neomarxizmom ovplyvnenej reformovanej novej ľavice sa v praxi aplikovali aj v 60. rokoch 20. storočia alternatívnym, komunitným životným štýlom. Experimenty sa realizovali v komúnach v okolí San Francisca v USA alebo v NSR (kde vznikla Komunne 1) a ďalších miestach (buď v rámci miest, alebo na vidieku). Dedičstvo týchto experimentov je tzv. squatterstvo či zakladanie ekologických apermakultúrnych spoločenstiev.[5]

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha: ZVON 1991.