Želiezovská skupina

Želiezovská skupina bola kultúrna skupina v neolite (cca 5000 – 4700 pred Kr. [prípadne pred 5000 pred Kr.] podľa novšieho datovania, resp. 4300 – 3900 pred Kr. podľa staršieho datovania) na juhozápadnom Slovensku, v západnom Maďarsku, v priľahlom Rakúsku, na južnej Morave, v južnom a juhovýchodnom Poľsku a na Spiši.

Pomenoval ju H. Mitscha-Märheim podľa nálezov vo Veľkom Peseku, ktorý je dnes časťou obce Sikenica (ktorá bola časťou Želiezoviec v rokoch 1986 – 1992). Archív vykopávok bol po objavení uložený v Želiezovciach.

Je priamym pokračovaním kultúry so západnou lineárnou keramikou (s podielom juhovýchodných vplyvov) a niekedy sa klasifikuje ako posledná fáza kultúry s lineárnou keramikou.

Delí sa na 4 chronologické stupne. V prvom vidno transformáciu techniky a tematiky výzdoby mladej lineárnej keramiky. V ďalších dvoch sa skupina vyhraňuje ako svojrázny útvar. V poslednej fáze (prelengyel) badať v želiezovskej skupine impulzy na vznik lengyelskej kultúry, dokazuje to napríklad hrob v Dvoroch nad Žitavou.

Dnes je známych vyše 1000 katastrov s lokalitami (väčšinou sídliskami) želiezovskej skupiny. Najvýznamenšie náleziská na Slovensku: Dvory nad Žitavou, Horné Lefantovce, Iža, Patince, Štúrovo, Šarovce, Sikenica.

Lineárna keramika želiezovskej skupiny sa vyznačuje tým, že má ornament rytý a maľovaný (červený, občas žltý) a lineárna ornamentika je veľmi bohatá. Tvar jej nádob bol väčšinou hruškovitý. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé vŕtané kamenné nástroje a obilné zásobné jamy. Nositelia želiezovskej skupiny budovali rozľahlé osady s veľkými kolovými domami (Štúrovo, Šarovce, Dvory nad Žitavou). Sídliská sú pri vodných tokoch v nížinatých úrodných oblastiach na terasách sprašových svahov a na pieskových dunách. Početné sú nálezy importov (vinčianska kultúra, szakálhátska skupina, bukovohorská kultúra a pod.)