Alfréd Wetzler

Narodil sa v robotníckej rodine. V rokoch 1936 – 1940 pracoval ako robotník v Trnave, v rokoch 1942 – 1944 bol väznený v koncentračnom tábore Osvienčime. Patril medzi 12 väzňov, ktorým sa za celú dobu existencie podaril úspešný útek z tábora. Ako prvý, spoločne s Rudolfom Vrbom, vyrozprával o hrôzach, ktorých tam bol svedkom. V rokoch 1945 – 1950 pracoval ako redaktor, v rokoch 1950 – 1955 bol robotníkom v Bratislave, v rokoch 1955 – 1970 pracoval v rezorte obchodu. Od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku, no vypomáhal v knižnici v bratislavskom Ružinove. Zomrel 8. februára 1988 v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Už v roku 1945 vydal brožúru Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, ktorá bola ohromujúcim svedectvom človeka, ktorý toto peklo prežíval dva roky. Napísal ju dokumentárne a faktograficky, čo len zvýšilo jej presvedčivosť. V roku 1964 sa k tejto téme vrátil ešte raz, tentokrát v beletristickej forme, keď vydal pod pseudonymom Jozef Lánik román Čo Dante nevidel. Literárny kritik Alexander Matuška o tejto knihe napísal, že je to náš najlepší román vo svojom žánri (druhé vydanie vyšlo v roku 1989, piate vydanie v roku 2009, konečne pod jeho skutočným menom a doplnené Správou Wetzlera a Vrbu). Vďaka Alfrédovi Wetzlerovi, ktorého v jednom zo svojich článkov historik Ivan Kamenec nazval „nechceným hrdinom“, sa svet po prvý raz už v roku 1944 dozvedel o tom, čo sa deje za bránami Osvienčimu.

V roku 1997 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam. 1. januára 2007 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Kríž Milana Rastislava Štefánika I. triedy in memoriam.

• 1945 – Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí, brožúra
• 1964 – Čo Dante nevidel, román

• Čo Dante nevidel - ako Slováci ušli z tlamy Osvienčimu
• Správa Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (1944) (slovenský preklad)