Margaret Thatcherová

Roku 1970 bola vymenovaná ministerkou školstva vo vláde Edwarda Heatha. Verejné protesty vyvolali jej zrušenie podávania mlieka zdarma pre školské deti do 11 rokov. Jej činnosť v úrade bola zameraná na podporu úplného stredoškolského vzdelávania na úkor prostého základného. Podarilo sa jej tiež uchrániť novozaloženú Open University pred zrušením. Súčasne obmedzovala finančné prostriedky neproduktívnym vzdelávacím programom, čím si znepriatelila ľavicových akademických funkcionárov (ktorých bola na univerzitách väčšina).

Po prehre konzervatívcov vo voľbách v roku 1974 sa stala tieňovou ministerkou životného prostredia. 11. februára 1975 bola po odstúpení Edwarda Heatha zvolená za predsedníčku Konzervatívnej strany. V zahraničnej politike vystupovala útočne proti Sovietskemu zväzu, jeden z jej prejavov jej vyniesol v sovietskych novinách Červená hviezda prezývku Železná lady. Thatcherová prestala podporovať predchádzajúce iniciatívy konzervatívcov k preneseniu vládnych kompetencií pre Škótsko, kritiku vyvolali aj jej výroky o ľuďoch inej farby pleti.

V zime 1978-1979 dokázala dobre využiť vlny štrajkov a rastúcej nezamestnanosti za labouristickej vlády a zvíťazila vo voľbách roku 1979.

Predsedníčkou vlády Spojeného kráľovstva sa Margaret Thatcherová stala 4. mája 1979 a ako hlavné úlohy si vytýčila zastavenie ekonomického prepadu a zoslabenie úlohy štátu v národnom hospodárstve. V zahraničnej politike sa snažila posilniť pozíciu Spojeného kráľovstva, najmä prostredníctvom spolupráce so Spojenými štátmi americkými (USA), vedenými prezidentom Ronaldom Reaganom.

Na začiatku svojej vlády musela čeliť hladovke prívržencov Írskej republikánskej armády, ktorí sa domáhali obnovenia štatútu politických väzňov pre svojich kolegov. Hoci tieto požiadavky odmietla, pripustila v Anglo-írskej dohode z roku 1985 právo Írskej republiky na spoločný dohľad nad situáciou v Severnom Írsku.

V ekonomickej oblasti išlo o prívrženkyňu teoretického smeru zvaného monetarizmus, amerického ekonóma Miltona Friedmana. Mala tiež blízko k tzv. rakúskej škole ekonómie, ktorej popredným predstaviteľom bol Friedrich Hayek, hoci monetarizmus a rakúska škola sa od seba značne líšia napríklad v oblasti peňažnej politiky. Uprednostňovala nepriame dane pred daňami priamymi, predovšetkým pred daňou z príjmu.

Keď Margareth Thatcherová prevzala vládu, Veľká Británia, nazývaná "chorým mužom Európy", prechádzala obdobím hlbokej stagnácie. Prepadla sa z 1. miesta v Európe na miesto 4. (Za SRN, Francúzsko a Taliansko) ako v raste HDP, tak v parite kúpnej sily a v rokoch po ropnej kríze a páde akcií v roku 1973 dokonca jej HDP klesal. Štátne podniky, zamestnávajúce vyše 30% pracovných síl krachovali jeden po druhom. Veľká moc odborov bránila ich reštrukturalizácii alebo ich likvidácii. Výdavky vlády pritom stále rástli, navzdory klesajúcemu HDP a tak sa Británia čoraz viac zadlžovala. Ročná miera inflácie sa pohybovala okolo 18%.

Prvými opatreniami jej vlády teda bolo znižovanie vládnych výdavkov, zníženie, či zastavenie podpory krachujúcim podnikom, privatizácia podnikov, ktoré ešte bolo možné zachrániť a stabilizácia cien.

Okamžitým výsledkom týchto opatrení bolo prudké zvýšenie nezamestnanosti z 1 milióna na tri milióny v roku 1984 (z necelých 5% na viac ako 12%), na čo nebola Británia ani zvyknutá, ani pripravená. To vyvolalo mohutné protesty odborov, ktoré vyvrcholili štrajkom usporiadaným Odborovým zväzom baníkov, ktorý nesúhlasil s uzatvorením dvadsiatich stratových baní. Štrajk, trvajúci od marca 1984 do apríla 1985 bol súdom vyhlásený za nezákonný, pretože vodca zväzu Arthur Scargill odmietol vyhlásiť hlasovanie o jeho konaní. Následkom neúspešného štrajku bolo uzavretie dvadsiatich piatich baní ihneď, ďalšie (celkom 97) boli uzavreté postupne do roku 1992. Boj proti štrajku baníkov bol súčasťou jej úsilia o oslabenie doteraz veľmi silného vplyvu odborov v hospodárskom živote Spojeného kráľovstva. V dôsledku jej politiky bolo odborové hnutie na niekoľko rokov ochromené a demoralizované.

Od druhej polovice roka 1984 nezamestnanosť klesala až do konca jej vlády, kedy predstavovala 7%.

Infláciu sa podarilo stabilizovať už v roku 1981; počas prvého obdobia výrazne klesla, v druhej polovici 80. rokov začala opäť mierne stúpať.

Výsledkom politiky Thatcherovej a Konzervatívnej strany bolo paradoxne víťazstvo vo voľbách v roku 1983, kde konzervatívci získali väčšinu 397 kresiel (oproti 339 vo voľbách v roku 1979).

V druhom volebnom období sa zamerala na redukciu štátneho vplyvu v ekonomike a začala rozsiahlu privatizáciu štátom vlastnených podnikov. Tieto kroky v oblasti hospodárskej politiky vyvolali rad protestov. Napríklad jej materská Oxfordská univerzita jej odmietla udeliť čestný doktorát, ktorý spravidla dostávali absolventi, ktorí sa stali predsedami vlády. Presadila aj presunutie časti daní na lokálnu úroveň. Tieto dane boli však potom výrazne vyššie a nepopularita týchto dávok bola pravdepodobne jednou z hlavných príčin jej politického pádu.

V roku 1979 na konferencii v Dubline požadovala zaručenie spätných platieb vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) Spojenému kráľovstvu minimálne v takej výške, aké dosahovali vlastné britské platby. Od roku 1984 je Spojenému kráľovstvu priznaný každoročné rabat vo výške 66% rozdielu medzi platbami pre potreby Európskeho spoločenstva, teraz Európskej únie (EÚ), a britskými príjmami od neho. Spory o jeho redukciu sú na európskej úrovni vedené dodnes. Koncom 80. rokov sa dostala do rozporu s ministrom financií Nigelom Lawsonom, ktorý pripravoval Britániu na vstup do Európskeho menového systému (EMS). Tento prvý krok k vytvoreniu spoločnej európskej meny (eura) a eventuálnemu zrušeniu britskej libry za svoju krajinu odmietla. V dôsledku toho si Spojené kráľovstvo dodnes ponechalo svoju vlastnú menu.

Ako Margaret Thatcherová, tak americký prezident Ronald Reagan presadzovali dereguláciu cien, menšiu úlohu vlády a väčší podiel voľného obchodu v riadení ekonomiky.

V 80. rokoch jej vláda odmietala politiku embarga OSN voči režimu apartheidu v Juhoafrickej republike, aj keď embargo v podstate dodržiavala. Africký národný kongres, za ktorý bol neskôr zvolený prezidentom Nelson Mandela, označila v roku 1987 za "typickú teroristickú organizáciu".[1]

2. apríla 1982 vykonala armáda Argentíny inváziu na Falklandy, čo je britské zámorské územie, na ktoré Argentína uplatňuje nárok už od jeho obsadenia Veľkou Britániou v roku 1830. Po dvoch mesiacoch a ťažkých stratách na lodiach Argentíny aj Spojeného kráľovstva boli boje ukončené britským víťazstvom. Súčasne boli posilnené vzťahy s vojenskou diktatúrou Augusta Pinocheta v Čile; Thatcherová okrem iného obdivovala reformy v prospech voľného trhu, ktoré jeho režim presadil.[2]

Vojna bola spojená so zdvihnutím militaristickej vlny v Spojenom kráľovstve. Jej úloha vo Falklandskej vojne vzbudzuje dodnes kontroverzie, avšak jej volebné preferencie počas vojny vzrástli a umožnili jej prekonať nepriaznivé vplyvy v prvom období jej vedenia krajiny, trápenej vysokou nezamestnanosťou a infláciou.

V studenej vojne medzi západnými demokraciami a tzv socialistickým táborom trvala až do roku 1984 na ostro protisovietskom postoji. Aj potom túto svoju politiku len zmiernila vzhľadom na zmeny v samotnom Sovietskom zväze po nástupe Michaila Gorbačova do vedenia tejto veľmoci.

V čase masového medzinárodného hnutia za jadrové odzbrojenie a prevahy politiky détente v Západnej Európe súhlasila s prítomnosťou amerických lodí s atómovými hlavicami v britských vodách. Toto rozhodnutie viedlo Sovietsky zväz k tomu, že znovu sprevádzkoval flotilu ponoriek 667A triedy Yankee a začal tak svojimi 24 ponorkami s 16 jadrovými silami ohrozovať pobrežia Spojeného kráľovstva a USA. Toto opatrenie viedlo až k stretu dvoch ponoriek v roku 1986 a potopenie sovietskej ponorky K-219 po zrážke s americkou ponorkou. Po tejto udalosti, po ktorej v Sargasovom mori leží na dne sovietska ponorka s 48 jadrovými hlavicami a dvoma jadrovými reaktormi, a po Černobyľskej jadrovej katastrofe došlo v roku 1987 k uzavretiu zmluvy INF aj cez jej nesúhlas.

Podľa bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla bola Thatcherová po skončení studenej vojny odporkyňou znovuzjednotenia Nemecka. Jej aktívne angažmán proti rýchlemu zjednoteniu Nemecka potvrdzujú aj dokumenty sprístupnené verejnosti britským ministerstvom zahraničia v roku 2009.[3]

V roku 1984 uzavrela počas svojej návštevy vtedajšej britskej korunnej kolónie Hongkongu zmluvu s Čínou o pripojení tejto kolónie k Čínskej ľudovej republike s platnosťou od roku 1997 s tou výhradou, že nasledujúcich 50 rokov bude zachovaná politická autonómia Hongkongu s početnými, obzvlášť ekonomickými privilégiami a odlišnosťami.

Za jej vlády sa začala, za britskej účast, druhá vojna v Perzskom zálive, ktorá viedla k oslobodeniu Irakom okupovaného štátu Kuvajt.