Druhý lateránsky koncil

Druhý lateránsky koncil alebo druhý lateránsky snem[1] bol koncil, ktorý sa konal v dňoch 4. až 30. apríla 1139 v Lateránskej bazilike v Ríme. Predsedal mu pápež Inocent II. Počet účastníkov sa odhaduje na minimálne 500. Súčasníci označili tento snem za concilium generale, pápež sám hovoril o plenarium concilium, a tak tento snem vošiel do histórie ako 10. ekumenický koncil, hoci bol na ňom prítomný len jeden zástupca z „Východu“, latinský antiochijský patriarcha Ralf z Domfrontu, a i ten ako latinský patriarcha v skutočnosti patril k západnej cirkvi.

Bazilika sv. Jána v Lateráne

Druhý koncil v Lateráne ukončil schizmu trvajúcu od roku 1130. Po tom, čo v roku 1138 zomrel protipápež Anaklét II. a jeho nástupca Viktor IV. na naliehanie Bernarda z Clairvaux odstúpil, boli prívrženci oboch týchto protipápežov znovu začlenení do cirkvi, no, napriek predchádzajúcim prísľubom, boli zbavení cirkevných úradov.

Koncil odsúdil učenie Arnolda z Brescie a exkomunikoval sicílskeho kráľa Rogera II., ktorý patril k podporovateľom protipápeža Anakléta II. a odmietal uznať Inocenta II. za legitímneho pápeža.

Podľa normanského kronikára Orderica Vitalisa (1075 – 1142) však nemali dekréty tohto koncilu prakticky nijaký väčší dosah.

Kánony

Koncil sformuloval 30 kánonov:

  • Kánon I zbavuje cirkevného úradu každého klerika, ktorý si kúpil vlastné vysvätenie.
  • Kánon II odníma benefíciá, čestné cirkevné funkcie, udelené sviatosti a sväteniny všetkým tým, ktorí si ich kúpili.
  • Kánon III zakazuje biskupom prijať do miestneho cirkevného spoločenstva tých, ktorých už inde exkomunikoval iný biskup.
  • Kánon IV požaduje od biskupov a klerikov, aby sa stránili luxusu v obliekaní a úprave vlasov, ktorý by mohol vyvolať pohoršenie u veriacich.
  • Kánon V potvrdzuje nariadenie Chalcedónskeho koncilu, že majetok zosnulých biskupov patrí cirkvi. To isté platí aj o majetku kňazov a iných klerikov.
  • Kánon VI vylučuje z cirkevnej služby všetkých vysvätených klerikov počnúc subdiakonmi, ktorí sa oženili alebo žijú v konkubináte, a odníma im príjmy vyplývajúce z ich funkcie.
  • Kánon VII zakazuje veriacim zúčastňovať sa na omšiach, ktoré slávia ženatí alebo v konkubináte žijúci kňazi. Manželstvo uzavreté s klerikom sa považujú za neplatné.
  • Kánon VIII stanovuje, že vyššie uvedené sa týka aj mníšok a zasvätených panien.
  • Kánon IX zakazuje klerikom študovať medicínu a právo, predovšetkým im však zakazuje vykonávať na zisk zameranú advokátsku činnosť.
  • Kánon X zakazuje prenášať právo príjmu cirkevných desiatkov na laikov; stanovuje, že za arcidiakonov môžu byť ustanovení len diakoni a za dekanov len kňazi.
  • Kánon XI požaduje, aby sa garantovala bezpečnosť pre cestujúcich duchovných, pre pútnikov, obchodníkov a všetkých roľníkov vrátane ich zvierat na ceste k ich poliam.
  • Kánon XII dôrazne žiada, aby sa nebojovalo (aby sa zachoval Pax Dei) od stredy večera do pondelka ráno, tiež počas celého vianočného obdobia a v celom pôstnom období až do veľkonočnej nedele.
  • Kánon XIII zakazuje požadovanie úrokov.
  • Kánon XIV zakazuje rytierske turnaje.
  • Kánon XV vyhlasuje exkomunikáciu každého, kto použije násilie voči klerikovi alebo mníchovi; túto exkomunikáciu z neho môže, okrem nebezpečenstva smrti, sňať len pápež. Všetkým, ktorí nájdu útočisko v chráme alebo na cintoríne, sa garantuje azyl.
  • Kánon XVI stanovuje, že chrámy, cirkevné funkcie a hodnosti sú nezdediteľné a v dedičských sporoch nenárokovateľné.
  • Kánon XVII zakazuje incest. Deti, ktoré sú plodom incestu, sa vyhlasujú za hanebné a sú vylúčené z dedičstva.
  • Kánon XVIII zakazuje nelegálne zakladanie požiarov. Týmto podpaľačom sa odopiera kresťanský pohreb. Rozhrešenie sa podpaľačovi môže udeliť len vtedy, ak v najvyššej možnej miere napraví škody ním spôsobené a zaprisahá sa, že už nikdy nezaloží žiaden požiar. A na znak pokánia bude musieť jeden rok slúžiť Bohu v Jeruzaleme alebo Španielsku.
  • Kánon XIX stanovuje, že arcibiskup alebo biskup, ktorý by podpaľačovi udelil rozhrešenie bez splnenia vyššie uvedených podmienok, bude musieť sám napraviť škody spôsobené týmto požiarom a na jeden rok sa zriecť svojho úradu.
  • Kánon XX stanovuje, že cirkevné nariadenia v tejto veci nechcú nijako popierať legitimitu následného civilného trestného procesu.
  • Kánon XXI stanovuje, že synovia kňazov sa nesmú stať kňazmi ani nesmú vstúpiť do kláštora.
  • Kánon XXII vyzýva biskupov, aby neakceptovali falošné pokánie; myslí sa tým hlavne neúplná spoveď, zotrvávanie v takom zamestnaní, ktoré sa nedá vykonávať bez toho, že by človek nezhrešil, tajne prechovávaný hnev alebo násilné marenie výkonu spravodlivosti.
  • Kánon XXIII odsudzuje tých, ktorí z akýchsi náboženských, teologických dôvodov neuznávajú sviatosť Pánovho tela a krvi, krst detí, sviatosť kňažstva a sviatosť manželstva, a odovzdáva ich svetskej vrchnosti na výkon spravodlivosti.
  • Kánon XXIV zakazuje požadovať peniaze za pohreb a kupovanie svätých olejov.
  • Kánon XXV zakazuje klerikom mať príjmy z benefícií, zo správcovských funkcií a iných cirkevných úradov, ktoré im boli pridelené laikmi.
  • Kánon XXVI zakazuje ženským spoločenstvám zasväteného života vybudovať si špeciálne priestory, v ktorých by mohli prijímať hostí resp. nečlenov rádu.
  • Kánon XXVII zakazuje spoločnú chórovú modlitbu mníšok a zasvätených panien s kanonikmi či mníchmi.
  • Kánon XXVIII zakazuje kanonikom odsúvať voľbu biskupa dlhšie než tri mesiace, napr. aj tým spôsobom, že vylúčia z voľby rehoľníkov. Bez vypočutia rady a udelenia súhlasu rehoľníkov je voľba neplatná.
  • Kánon XXIX zakazuje pod trestom exkomunikácie použiť voči kresťanom a katolíkom strelné zbrane (kuše a luky).
  • Kánon XXX vyhlasuje všetky rozhodnutia vydané Petrom Pierleonim (t.j. protipápežom Anaklétom II.) a inými schizmatikmi a heretikmi za anulované a neplatné.

Referencie
  1. KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí: od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila. 1. vyd. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 136.

Literatúra
  • ALBERIGO, Giuseppe et al. (ed.). Konzilien des Mittelalters (Conciliorum oecumenicorum decreta). Paderborn: Schöningh Verlag, 2000. ISBN 3506798049.
  • HEFELE, Carl Joseph. Conciliengeschichte. Band 5. Freiburg, 1863. S. 388 ff. (online).
  • KLUETING, Edeltraud. Monasteria semper reformanda. Kloster- und Ordensreformen im Mittelalter. Münster: LIT Verlag, 2005. ISBN 382587415X.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zweites Laterankonzil na nemeckej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.