Prvý carihradský koncil

Prvý carihradský koncil (ilustrácia zo zbierky homílií sv. Gregora Naziánskeho, BnF MS grec 510, folio 355., 9. storočie)

V roku 380 sa cisári Gratianus a Theodosius I. rozhodli zvolať koncil, ktorý by sa definitívne vysporiadal so stále vplyvnou ariánskou náukou a ktorý by taktiež rozhodol v kauze spornej voľby konštantínopolského patriarchu Maxima I. Kynika. Koncil sa zišiel v máji roku 381 konštantínopolskom chráme Hagia Irene a zúčastnilo sa ho 150 biskupov, všetci z východnej časti Rímskej ríše.

Konštantínopolský patriarcha Maximos bol zbavený svojho úradu. Koncil pod vedením Meletia z Antiochie potvrdil za Maximovho nástupcu Gregora Naziánskeho. Ten po Melétiovej náhlej smrti dokonca istý čas aj predsedal koncilu.

Biskup Ascholius zo Solúna predložil požiadavky rímskeho pápeža Damaza I. Ten žiadal, aby bol Maximos dokonca poslaný do vyhnanstva a aby koncil zakázal presúvanie biskupov z jedného miesta na druhé.

Keď však prišiel na koncil biskup Timotheos z Alexandrie, označil voľbu Gregora za konštantínopolského patriarchu za neplatnú. Gregor Naziánsky pod tlakom okolností rezignoval na svoj úrad a za nového konštantínopolského patriarchu bol zvolený Nektarius, dovtedy len katechumen. Nektarius potom predsedal koncilu až do jeho ukončenia.

Koncil bol ukončený 9. júla 381. Cisár Theodosius, na žiadosť biskupov, vydal 30. júla 381 edikt, ktorým oficiálne ratifikoval závery tohto koncilu.

Prvému konštantínopolskému koncilu sa tradične pripisuje sedem kánonov, no za autentické možno považovať len prvé štyri z nich.

Chrám Hagia Irene v dnešnom Istanbule - miesto konania koncilu

Prvý kánon je namierený proti arianizmu a ďalším vtedajším herézam (eunomiáni, pneumatomachovia, sabeliáni, marceliáni, adopcianisti (tiež nazývaní fotiniáni) a apolinariáni):

Svätí otcovia, ktorí sa zišli v Konštantínopole, rozhodli: Vyznanie viery, prijaté tristoosemnástimi otcami na sneme v Nicei, ktorá leží v Bythínii, nech sa neodvoláva a zachováva bezo zmeny. Kliatba sa uvaľuje na akékoľvek kacírstvo, a to menovite: eunomiánov, ariánov, pneumatomachov, sabeliánov, marceliánov, fotiniánov a apolinariánov.[1]

Druhý kánon vymedzuje právomoci biskupov:

Diecézni biskupi nie sú oprávnení uplatňovať svoje právomoci v cirkvách, ktoré ležia za hranicami ich diecéz, aby tak nevznikal v cirkvách zmätok. Biskup alexandrijský riadi, v zmysle platných nariadení, len egyptské cirkvi, východní biskupi vykonávajú svoje právomoci len na Východe, nezasahujúc do výsad cirkvi antiochijskej, ako to bolo uznané kánonmi Nicejského koncilu; taktiež biskupi ázijskej oblasti pôsobia len v Ázii, biskupi pontskí spravujú len záležitosti pontskej oblasti, biskupi trácki spravujú len záležitosti Trácie. Biskupi nie sú oprávnení prekračovať hranice svojej diecézy za účelom vykonania vysviacky alebo iného cirkevného úkonu, okrem prípadov, keby boli osobitne pozvaní. Rozumie sa, že, za súčasného dodržania tohto kánonu o cirkevných oblastiach, riadenie záležitostí cirkevných oblastí prislúcha snemu danej cirkevnej oblasti, ako to ustanovil už Nicejský koncil. Božie cirkvi barbarských národov, mimo Rímskeho impéria, sa spravujú podľa platných zvyklostí otcov.[1]

Tretí kánon ustanovuje, že konštantínopolskému biskupskému stolcu patrí, čo do cti a dôstojnosti, druhé miesto, hneď po rímskom biskupovi:

Konštantínopolskému biskupovi prislúcha čestné poradie hneď po rímskom biskupovi, pretože Konštantínopol je novým Rímom.[1]

Τὸν μέν τοι Κωνσταντινουπόλεως ἐπίσκοπον ἔχειν τὰ πρεσβεῖα τῆς τιμῆς μετὰ τὸν τῆς Ῥώμης ἐπίσκοπον, διὰ τὸ εἶναι αὐτὴν νέαν Ῥώμην[2].

Štvrtý kánon odsudzuje Maxima I. Kynika a jeho nasledovníkov:

O Maximovi Kynikovi a nezákonnom čine, ktorého sa dopustil v Konštantínopole: Bez ohľadu na to, či Maximos bol biskupom alebo nie, vyhlasujú sa za neúčinné (neplatné) akékoľvek jeho ustanovenia týkajúce sa ktoréhokoľvek stupňa duchovného stavu, i všetko to, čo vykonal on alebo čo bolo vykonané pre neho.[1]

Z historického kontextu koncilu vyplýva, že druhý, tretí a štvrtý kánon mal predovšetkým oslabiť pozíciu Alexandrie.

Piaty[1] a šiesty[1] kánon prijala (zrejme až) synoda, ktorá sa zišla v Konštantínopole v roku 382.

Siedmy kánon[1] poznáme iba ako výňatok z listu, ktorý konštantínopolská cirkev poslala biskupovi Martyriovi z Antiochie.

• SUNNUS, Gabriel - UPHUS, Johannes B. et al. Konzilien des ersten Jahrtausends. Vom Konzil von Nizäa (325) bis zum vierten Konzil von Konstantinopel (869/70). Paderborn: Schoeningh Ferdinand GmbH / Schöningh Paderborn, 2002. ISBN 3506798030.
• ALBERIGO, Giuseppe (ed.). Conciliorum Oecumenicorum Generaliumque Decreta. Vol. 1. Turnhout, 2006. S. 35 – 70.
• FREEMAN, Charles. AD 381: Heretics, Pagans and the Christian State. [s.l.] : Pimlico, 2009. ISBN 1-84595-007-0.
• MCGUCKIN, John Anthony. St. Gregory of Nazianzus: An Intellectual Biography. Crestwood, NY : St Vladimir's Seminary Press, 2001. Dostupné online. ISBN 0-88141-229-5.
• KRAFT, Heinrich. Slovník starokřesťanské literatúry. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2005. ISBN 80-7192-516-0.
• GAJDOŠ, Marek, ed. Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. V Prešove : Petra, 1999. 46 s. ISBN 80-88774-61-6.

1. www.orthodoxia.cz [online]. www.orthodoxia.cz, [cit. 2016-12-29]. Dostupné online.
2. documentacatholicaomnia.eu [online]. documentacatholicaomnia.eu, [cit. 2016-12-29]. Dostupné online.

• Kánony prvých siedmich ekumenických koncilov (po česky)
• http://www.ccel.org/ccel/schaff/npnf214.ix.i.html (po anglicky)
• http://documentacatholicaomnia.eu/01_10_0381-0381-_Concilium_Constantinopolitanum_I.html (po latinsky, grécky, taliansky, francúzsky, anglicky)
• Kapitoly z cirkevných dejín (po nemecky)
• http://www.origenes.de/geschichte/05-Konstantinopel.htm (po nemecky)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku První konstantinopolský koncil na českej Wikipédii.