Jicchak Šamir

Po príchode do mandátnej Palestíny najprv pracoval ako účtovník a stavebný robotník, ale po arabskom povstaní v roku 1936[pozn 1] sa o rok neskôr rozhodol vstúpiť do podzemnej židovskej vojenskej organizácie revizionistického hnutia – Irgun, známej aj pod akronymom Ecel.[1] Irgun vychádzal ideovo z myšlienok Vladimira Žabotinského zakladateľa hnutia Bejtar, ktorého bol Šamir ešte v Európe členom. Irgun podnikal útoky proti palestínskym Arabom, zároveň však rástol podiel jeho sabotážnych aktivít proti britskej správe. V roku 1940 sa z Irgunu oddelilo tvrdé, radikálne a ultranacionalistické jadro pod vedením Avrahama Sterna, známe ako Lechi, či ako Sternov gang.[8][9] V tom čase Šamir odišiel z Irgunu a stal sa členom Sternovej skupiny. Dôvodom rozpadu revizionistického hnutia bol odlišný postoj voči Britom za druhej svetovej vojny.[10][pozn 2]

V Lechi používal Šamir prezývku Michael, ktorá vychádza z mena Michaela Collinsa z Írskej republikánskej armády (IRA).[11] Šamir obdivoval írskych republikánov a snažil sa nasledovať ich v protibritskom boji.[12] V roku 1941 ho však za jeho aktivity zatkla britská správa a zadržiavala vo väzenskom tábore v Jezraelskom údolí, z ktorého sa mu 31. augusta 1942 podarilo utiecť.[13] Po Sternovej smrti (zastrelili ho Briti vo februári 1942) a úteku na slobodu sa stal kľúčovou osobnosťou Lechi,[14] riaditeľom ich operácií[3] a zohral hlavnú úlohu v reorganizácii ústredného výboru tejto skupiny.[15] Bol členom triumvirátu Lechi (troch jeho vodcov) a zároveň jedným z najhľadanejších Židov v mandátnej Palestíne.[4] Za Šamirovho vedenia bola Lechi v pozadí vraždy bývalého britského ministra kolónií lorda Moyna, ktorého 6. novembra 1944 v Káhire zavraždili Elijahu Bejt Curi a Elijahu Chakim z Lechi (obaja boli v januári 1945 odsúdení a popravení). Šamir neskôr uvádzal, že Moyne bol zavraždený kvôli jeho podpore blízkovýchodnej arabskej federácii a pretože bol antisemita a podporoval rasové teórie, podľa ktorých boli Arabi rasovo nadradení Židom.[16] V roku 1944 sa oženil so Šulamit Leviovou, s ktorou sa zoznámil v internačnom tábore Atlit.[17]

Oznámenie palestínskej polície ponúkajúce odmenu za dolapenie vodcov Lechi. Jicchak Šamir je uprostred.

Druhý raz Šamira zadržali Briti v októbri 1946, tentoraz však nie vlastným pričinením.[1] V júli toho istého roku totiž Irgun uskutočnil bombový útok na hotel kráľa Davida v Jeruzaleme (v hoteli boli vládne budovy a riaditeľstvo odboru kriminálneho vyšetrovania), pri ktorom zahynulo 91 ľudí.[18] Briti následne spustili veľkú pátraciu akciu, pri ktorej sa im podarilo vystopovať atentátnikov až do Tel Avivu.[1] Potom uzavreli celé mesto a každý Žid musel prísť na policajné veliteľstvo na identifikáciu. Aj keď sa Šamir prezliekol za ortodoxného rabína, spoznali ho.[19] Po zatknutí ho spoločne s ďalšími príslušníkmi Irgunu a Lechi internovali do Eritrei v Afrike.[2] Z internačného tábora sa pokúsil niekoľkokrát ujsť. Prvý raz sa v septembri 1945 s dvoma ďalšími väzňami ukryli do vodných nádrží a podplatili sudánskeho vodiča, aby ich odviezol. Cez celý Sudán cestovali s falšovanými certifikátmi britskej spravodajskej služby. Certifikáty boli podozrivé až sprievodcovi v Chartúme, ktorý zavolal políciu, a tá utečencov chytila o šesť dní po úteku.[20][21] Šamirov ďalší pokus v roku 1947 už bol úspešný. Zajatci pri ňom ušli cez vykopaný tunel. Ešte pred útekom kontaktovali táborového rabína, talianskeho Žida, Dr. Giuseppe Leviho, ktorý im pomohol nájsť úkryt Talianov žijúcich v neďalekom meste. Po viac ako mesiaci skrývania a strádania dorazili utečenci do Addis Abeby.[20] Šamir sa potom spoločne so svojim spoluväzňom Arje Ben Eliezerom z Irgunu vypravil do Džibutska, požiadať o pomoc miestneho rabína. Džibutsko bolo v tom čase francúzskym zámorským územím, vďaka čomu ich nevydali britským úradom. Následne získali politický azyl vo Francúzsku, kam odplávali na lodi.[22] Do mandátnej Palestíny sa však Šamir vrátil až šesť dní po vyhlásení izraelskej nezávislosti v roku 1948.[4] V apríli 1948, v čase, keď bol ešte vo Francúzsku (stále však bol vodcom Lechi), spáchala Lechi spolu s Irgunom masaker v arabskej dedine Dejr Jásin. V priebehu ôsmich hodín povraždili príslušníci týchto dvoch skupín guľometmi, samopalmi a granátmi mužov, ženy aj deti,[23] celkom približne 200 až 250 ľudí.[24]

V roku 1948 nariadil triumvirát Lechi (ktorého členom bol aj Šamir) zavraždiť vyslanca OSN pre Blízky východ Folke Bernadotta

Na jeseň 1948 vykonala Lechi atentát, ktorý šokoval novo vzniknutý štát aj celý svet.[25] Jehošua Kohen z Lechi pri ňom 17. septembra 1948 v západnom Jeruzaleme zabil švédskeho diplomata a vyslanca Organizácie spojených národov pre Blízky východ grófa Folke Bernadotta, ktorý sa v mene OSN pokúšal medzi izraelskou a arabskou stranou prvej arabsko-izraelskej vojny dohodnúť mier.[26] Bernardotteho vraždu schválil triumvirát Lechi, ktorého členom bol aj Šamir.[27] V súvislosti s touto akciou Šamir poznamenal, že: „židovská etika ani židovské tradície nemôžu vyradiť terorizmus ako spôsob boja.“[28] Na atentát rázne a okamžite reagovala izraelská dočasná vláda, na čele s premiérom Davidom Ben Gurionom. Lechi vyhlásili za teroristickú organizáciu[25] a Ben Gurion rozkázal zatknúť všetkých jej vodcov, zabaviť všetky zbrane a zastreliť každého, kto by sa bránil. Gilbert (2002) uvádza, že „zabitie Bernadotteho znamenalo koniec akejkoľvek tolerancie židovských podzemných aktivít.“ Zároveň Ben Gurion vydal „dvadsaťštyrihodinové ultimátum Irgunu, aby odovzdal zbrane a bezpodmienečne sa rozpustil,“[27] k čomu nakoniec došlo; Irgun tak prestal byť vojenskou organizáciou.[25] Spolu s vodcami Lechi zatkli aj Šamira, ktorému sa však podarilo ujsť z väzby.[27] Žiadna z osôb, zodpovedných za Bernardotteho vraždu, nebola nikdy súdená[25] a izraelská vláda nakoniec udelila všetkým členom Lechi amnestiu.[29]

Po zákaze Lechi sa Šamir snažil zostaviť zoskupenie pre prvé parlamentné voľby, zložené z bývalých príslušníkov organizácie, ale jeho snahy nakoniec neboli úspešné.[30] Na zhruba sedem rokov sa stiahol z verejného života a nie príliš úspešne podnikal (okrem iného riadil združenie majiteľov kín).[30] V roku 1955 Šamira naverboval do spravodajskej služby Mosad jej vtedajší riaditeľ Iser Harel.[31] V rámci „politiky kooptácie bývalých disidentov“ chcel využiť skúsenosti ľudí, ktorí sa v priebehu protibritského odboja dostali do kontaktu so spravodajskou činnosťou. Počas svojho pôsobenia v Mosade mal kľúčovú úlohu v operácii s kódovým názvom Damokles[31] . Táto operácia bola reakciou na egyptský raketový program, na ktorom priamo pracovali nemeckí raketoví odborníci, ktorí sa počas druhej svetovej vojny podieľali na nacistickom programe rakiet V-2. Súčasťou operácie Damokles bolo zasielanie listových bômb, únosy a rad „nehôd.“[32] Šamir v rámci operácie riadil „špeciálne operácie, ktorých súčasťou boli zvyčajne atentáty.“[31] V rámci misie ho v roku 1965 poslali do Paríža, kde naverboval bývalých členov Lechi, ktorí sa podieľali na rôznych operáciách, vrátane atentátov. V Mosade pôsobil až do roku 1965.[33] Potom sa znova vrátil k súkromnému životu a podnikaniu. Jedinou verejnou aktivitou bola jeho snaha zvýšiť židovskú imigráciu zo Sovietskeho zväzu.[30]

Parlamentné voľby v roku 1977 boli historické a znamenali predel v izraelských dejinách.[36] Pravici, na čele s Likudom, sa prvý raz podarilo prerušiť hegemóniu labouristických vlád a vedenia, ktoré sa datovalo dlho pred založením štátu v roku 1948.[37] Premiérom sa stal vodca Likudu Menachem Begin, ktorý zostavil pravicovú vládu. V júni toho roku bol Šamir vymenovaný za predsedu Knesetu a stal sa prvým pravicovým politikom, ktorý túto funkciu zastával.[38] V čase, keď pôsobil v tejto funkcii, sa odohrali dve zásadné udalosti, na ktoré mal úplne odlišný názor než predseda vlády;[37] šlo o mierové rokovania s Egyptom a podpis dohôd z Camp Davidu z roku 1978 a podpísanie egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy z roku 1979.[37] Dôsledkom tohto mierového dohovoru sa totiž Izrael musel vzdať Sinajského polostrova, opustiť tamojšie vojenské základne a vypratať tamojšie židovské osady. Sinaj bol navyše vnímaný ako nárazníková zóna proti prípadnej egyptskej agresii a okrem Šamira sa proti podpísaniu mierových dohôd ohradzovali aj ďalší čelní politici Likudu ako Moše Arens a Ariel Šaron.[37] Pri hlasovaní Knesetu o mierovej zmluve sa Šamir nakoniec zdržal hlasovania.[37]

V marci 1980 bol Šamir, po rezignácii Moše Dajana, vymenovaný za ministra zahraničných vecí.[39] Z tejto funkcie bol zodpovedný za implementáciu mierových dohôd dosiahnutých s Egyptom[39] a jeho postoj voči dojednaným dohodám prešiel zmenami.[37] Jedným z cieľov Jicchaka Šamira na čele ministerstva bolo napraviť diplomatické vzťahy s africkými štátmi po jomkipurskej vojne z roku 1973, po ktorej mnoho štátov prerušilo diplomatické styky s Izraelom.[37] Šamir podporoval legislatívu zavedenú na začiatku 80. rokov, na základe ktorej bol formálne zjednotený Jeruzalem (1980) a anektované Golanské výšiny (1981).[37] Podporoval aj vojenskú operáciu s kódovým označením Opera, schválenú Beginom, pri ktorej izraelské letectvo bombardovalo iracký jadrový reaktor Osirak, neďaleko Bagdadu.[37] V roku 1981 sa konali parlamentné voľby, v ktorých znova zvíťazil Likud a Šamir aj po voľbách zostal ministrom zahraničných vecí. Izrael v tom čase zápasil s ekonomickou krízou a rastúcim arabským násilím na Západnom brehu Jordánu, ako aj cezhranične z južného Libanonu, nad ktorým stratila libanonská vláda kontrolu. Z územia ovládnutého OOP bol sever Izraela ostreľovaný a cez hranice boli vysielané teroristické bandy.[40] Izrael sa preto rozhodol rozdrviť palestínskych teroristov a v júni 1982 spustil vojenskú operáciu Mier pre Galileu, viac známu pod označením prvá libanonská vojna.[40]

Minister zahraničných vecí Šamir pri stretnutí s americkým ministrom obrany Casparom Weinbergerom v Pentagone, 15. októbra 1982.

Udalosti vojny sa zásadne dotkli aj Šamira vo funkcii ministra zahraničných vecí. Izraelskej armáde sa podarilo dosiahnuť odchod OOP z krajiny, avšak proizraelsky zmýšľajúci zvolený libanonský maronitský prezident a vodca kresťanskej Falangy Bašír Džamáíl zahynul pri pumovom atentáte prosýrskeho disidenta.[41] Izraelská armáda následne umožnila falangistom vstúpiť do utečeneckého tábora v Sabre a Šatíle. Izraelci predpokladali, že „kresťanskí falangisti uskutočňujú čistiace operácie, aby sa zbavili podozrelých hniezd palestínskych bojovníkov.“[42] Namiesto toho falangisti v tábore zmasakrovali niekoľko stoviek palestínskych Arabov.[pozn 5] Na nátlak verejnosti za účelom prešetrenia masakru ustanovili Kahanovu vyšetrovaciu komisiu.[42] Jej závery preukázali, že hlavnú vinu na masakre majú jednotky falangistov, izraelskú armádu ale označila za nepriamo zodpovednú.[42][45] Najhoršie zo správy vyšiel vtedajší minister obrany a neskorší premiér Ariel Šaron, náčelník Generálneho štábu Rafael Ejtan a veliteľ vojenskej rozviedky Jehošua Sagui.[42][45] Komisia však kritizovala aj Šamira ako ministra zahraničných vecí, za jeho ľahostajnosť[4] a skutočnosť, že neodovzdal informácie získané od ministra komunikácií Mordechaja Ciporiho, ktoré naznačovali, že v tábore prebieha masaker.[46] Reich (1990) k záverom Kahanovej komisie dodáva: „hoci iní boli potrestaní oveľa viac, komisia usúdila, že Šamir pochybil, keď neodovzdal informácie a ťažko jej padne ospravedlniť takéto pohŕdanie informáciami, ktoré získal od člena vlády‘.“[46] Po vojne riadil rokovania, ktoré viedli v roku 1983 k dohode s Libanonom (následne ju zamietol libanonský parlament).[2]

15. septembra 1983 odovzdal Menachem Begin prezidentovi Chajimovi Herzogovi rezignačný list.[47] Ako oficiálny dôvod rezignácie uviedol zdravotný stav, ďalšími faktormi však boli tlak verejnosti po libanonskej vojne a masakru v Sabre a Šatíle[47] a ako uvádza Terner (1991) aj „faktické stroskotanie hospodárskej politiky.“[48] Po neúspešných pokusoch prehovoriť ho na návrat do politiky, Begina vo funkcii premiéra nahradil Šamir.[49] Aj keď Reich (1990) uvádza, že Šamir bol kompromisný kandidát,[46] Rosenzweig (2008) poukazuje, že Šamirove nástupníctvo bolo prirodzené, pretože „v Cherute mal značnú prestíž pre svoje zásluhy v boji proti Britom v čase trvania mandátu.“[50] Bezprostredne po prezidentovom poverení začal zostavovať novú vládu na pôdoryse pôvodnej Beginovej vlády. K funkcii premiéra si ponechal post ministra zahraničných vecí, čo niektorí pozorovatelia chápali ako Šamirov predpoklad Beginovho návratu do vlády.[46] 10. októbra 1983 predstúpil pred Kneset so žiadosťou o dôveru vláde, ktorú získal a stal sa tak oficiálne premiérom.[46] Výmena premiérov so sebou priniesla ich vzájomné porovnávanie, ktoré spomína Reich:[46]

Ako premiér mal pred sebou celý rad úloh. Medzi hlavné patrila stabilizácia izraelskej inflačnej ekonomiky, ktorá sa potýkala s ťažkou krízou a zaistenie bezpečnosti na severnej hranici.[51] Keď sa stal premiérom, spolupracoval s ministrom obrany Moše Arensom, americkým prezidentom Ronaldom Reaganom a americkým ministrom obrany Casparom Weinbergerom na rámcovej dohode o americko-izraelskej strategickej spolupráci a americko-izraelskej dohode o voľnom obchode.[39] V otázkach mierového usporiadania Šamirova vláda zásadne odmietala akékoľvek územné ústupky na Západnom brehu.[52] Nakoniec však ako premiér nepôsobil dlho. Vládu totiž opustila malá orientálna strana Tami (mala 3 poslancov), ktorá sa kvôli nezhode s Likudom ohľadom sociálnej a ekonomickej politiky rozhodla podporiť Maarach vo vyvolaní hlasovania o nedôvere vlády konané 4. apríla.[53] Šamirova koalícia nemala dostatok hlasov a Kneset sa tak rozpustil a 23. júla 1984 sa konali predčasné parlamentné voľby.[53] Ako hlavné dôvody pádu vlády však Terner (1991) uvádza „nezdar v libanonskej vojne, krízu v poľnohospodárstve, nadmerné výdaje pri osídľovaní obsadených území a iné.“[48]

Jicchak Šamir na fotografii z roku 1985

Vo voľbách zvíťazilo s tesným rozdielom zoskupenie Maarach vedené Šimonom Peresom (44 vs. 41 mandátov), výsledok však znamenal volebný pat,[54] keďže ani jeden z najsilnejších subjektov nedokázal zostaviť vládu. Následne, po 39 dňoch rokovaní,[54] kompromisov a ústupkov, bola vytvorená vláda národnej jednoty medzi oboma stranami.[51] Súčasťou koaličnej dohody bol netradičný rotačný systém na poste premiéra, v rámci ktorého mali postupne obaja na obdobie dvoch rokov zastávať post premiéra, kým ten druhý bude vo funkcii ministra zahraničných vecí a úradujúceho premiéra.[48] Najprv sa stal predsedom vlády Peres a Šamir až do októbra 1986 zastával zvyšné dve funkcie.[51] Vláda mala celkom 25 ministrov a 97 poslancov v stodvadsať člennom Knesete. Kvôli jednoduchšiemu rozhodovaniu vytvorili užší kabinet, v ktorom mal Likud aj Maarach po piatich členoch a obe strany tak mali právo veta.[54]

Bankovka starej meny v hodnote 100 šekelov. Na averznej strane bankovky je vyobrazený Šamirov ideologický vzor Vladimir Žabotinskij.

Nová vláda bola v zložitej pozícii, pretože ľavica a pravica vždy zastávali v Izraeli odlišné postoje. Napriek tomu sa však našli témy, na ktorých sa oba subjekty zhodli.[51] Šlo o oblasti, kde panoval široký konsenzus; ukončiť izraelskú prítomnosť v Libanone, bojovať s ekonomickou krízou, pokúsiť sa o mierovú dohodu s Jordánskom a konsolidovať mierovú zmluvu s Egyptom.[54] V rámci koaličnej dohody sa obmedzila výstavba izraelských osád (v prvom roku vlády malo ísť o stavbu 5 až 6 osád). Peres po nástupe do funkcie poveril ministra obrany Jicchaka Rabina, aby vypracoval plán na stiahnutie izraelských vojsk z Libanonu.[55]

V novembri 1984 bola zahájená tajná operácia presťahovania etiópskych židov (známych ako spoločenstvo Beta Jisrael) zo Sudánu po tom, ako v Etiópii v roku 1984 vypukol hladomor. Počas operácie s kódovým názvom Mojžiš od novembra 1984 do januára 1985 prepravili letecky do Izraela okolo 8000 etiópskych Židov.[56]

V januári 1985 vláda schválila trojstupňový plán stiahnutia izraelských vojsk z Libanonu a v lete toho roku boli izraelskí vojaci v jednotlivých etapách sťahovaní do nárazníkovej zóny v prihraničnej oblasti južného Libanonu, kde zostala len časť izraelských síl spolupracujúcich s Juholibanonskou armádou.[54] Vláda bojovala aj s ekonomickou krízou, zadlženou izraelskou ekonomikou a cválajúcou infláciou, ktorá na jar 1985 presahovala 400 %.[55] Na zlom stave ekonomiky sa podpísala predchádzajúca vláda Likudu, ako aj vysoké ceny ropy, poľnohospodárska depresia, nízky dopyt po izraelských poľnohospodárskych produktoch, ale aj veľký armádny rozpočet a budovanie nových osád.[55] Peres v spolupráci s ministrom financií Jicchakom Modaiom zaviedol v júli 1985 úsporný ekonomický balíček, ktorého súčasťou bola 25% devalvácia šekelu a trojročné zmrazenie platov, cien a úrokovej miery.[55] 1. januára 1986 bola zavedená nová mena; izraelský šekel nahradil nový izraelský šekel, pričom pomer novej k starej mene bol 1:1000.[48] Rok po zavedení opatrení sa podarilo infláciu znížiť na 20 %.[55]

21. októbra 1986 si Peres so Šamirom vymenili funkcie a Jicchak Šamir sa stal druhý raz premiérom. Počas jeho vlády došlo k úplnému zmrazeniu mierových aktivít, keďže nebol ochotný pristúpiť na akékoľvek územné ústupky v prospech Arabov.[57] Rovnako zablokoval snahy ministra zahraničných vecí Peresa usporiadať medzinárodnú mierovú konferenciu, ktorú Peres v roku 1987 dohodol s jordánskym kráľom Husajnom v takzvanej Londýnskej dohode.[58] Proti dojednanej dohode sa Šamir postavil z dvoch dôvodov; jednak sa mu nepáčilo, že Peres rokoval za jeho chrbtom (dokonca odmietol Šamirovi odovzdať kópiu dojednanej dohody) a jednak zásadne odmietal koncept medzinárodnej konferencie, na ktorej by sa zúčastnili svetové mocnosti.[59] O medzinárodnej mierovej konferencii dokonca vyhlásil, že je pre neho ako „prasa v Chráme.“[59][pozn 6] Za jeho vlády došlo aj k výraznej podpore osadníckej politiky.[57]

V čase Šamirovho pôsobenia vo funkcii premiéra zasiahla Izrael prvá intifáda (arab. : انتفاضة, „precitnutie“, doslova „ľudové povstanie“), inak aj „vojny kameňov“, ktorá vypukla 9. decembra 1987 v Pásme Gazy.[60] Jej rozbuškou sa stala dopravná nehoda izraelského a palestínskeho automobilu, pri ktorej zahynuli štyria palestínski Arabi. Podľa palestínskej strany Izraelec spôsobil nehodu zámerne ako pomstu za vraždu Izraelca spáchanú v Gaze o niekoľko dní skôr. Sprvu intifáda prebiehala v podobe demonštrácií, nepokoje sa však zakrátko rozšírili aj na Západný breh.[61] Násilnosti nepokojov a hlavne ich rozsah, zaskočil izraelských vojakov, ktorí neboli vycvičení na potieranie ľudových povstaní, ale na boj proti cudzej armáde. Do mnohých palestínskych dedín mali zablokovaný prístup a vo väčšine miest a sídiel v Gaze a na Západnom brehu im Arabi nadávali a útočili na nich kamením a zápalnými fľašami. Súčasťou nepokojov boli aj generálne stávky, bojkoty, zapaľovanie pneumatík, graffiti, vyvesovanie palestínskych vlajok, barikády a len občas boli zaznamenané skutočné teroristické akcie, pri ktorých sa používali tzv. Molotovové koktejly či granáty. V dôsledku násilností konali vojaci podráždene a obzvlášť razantne.[61] Samotné povstanie prekvapilo aj Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OOP) v Tunisku,[60] ktorá mala povstanie „oficiálne viesť“. Fakticky výraznú moc však v jeho rámci získala palestínska militantná islamistická skupina Hamás, ktorá vznikla na začiatku prvej intifády. Nepokoje sa rozrástli a ukončilo ich až podpísanie mierovej dohody z Osla roku 1993.[62]

Kampani pred voľbami v novembri 1988 sa nevyhla intifáda, obe strany sa v nej však venovali aj zahraničným témam a obe artikulovali svoje postoje k mierovému procesu.[51] Tak ako voľby pred štyrmi rokmi, aj tieto voľby ukázali nejasnú preferenciu volebných elektorátov oboch strán, keď voľby skončili tesným víťazstvom Likudu o jeden poslanecký mandát (40 vs. 39).[51] Naopak malé radikálne strany posilnili v oboch častiach politického spektra.[51] Na volebnom výsledku sa značne podpísala intifáda.[63] Vo voľbách sa totiž stretli populárny Peres (v čase, keď skončilo jeho dvojročné pôsobenie v úrade premiéra dosahovala jeho popularita 80 %)[55] so zástancom tvrdej línie Šamirom. Zároveň sa uplatnila rovnica, podľa ktorej Izraelci chápali boj Arabov za sebaurčenie ako terorizmus, a pravidlo, že s teroristami sa nevyjednáva.[63] Väčšina Izraelcov preto bola podľa Ternera (1991) za to, aby sa „proti bojujúcim Palestíncom postupovalo veľmi tvrdo“ a odmietala rokovania s OOP.[63] Zostavením vlády bol poverený Šamir, ktorý sa najprv pokúšal vytvoriť vládnu koalíciu s pravicovými a náboženskými stranami.[64] Náboženské strany však kládli prehnané požiadavky a tak nakoniec vytvoril koaličnú vládu s Maarachom a náboženskými stranami,[65] avšak už bez rotačného princípu vo funkcii premiéra.[64] Tentoraz však post ministra zahraničných vecí prenechal Moše Arensovi z Likudu a Šimon Peres sa stal ministrom financií.[63] V Izraeli doznievala ekonomická kríza, ktorá však bola stále viditeľná; napríklad v štátnom rozpočte na finančný rok 1988/1989 pripadlo celých 48 % na splatenie dlhov.[66]

Štyri dni po izraelských parlamentných voľbách, 15. novembra 1988, sa konalo mimoriadne zasadanie Palestínskej národnej rady (tzn. najvyššieho palestínskeho zákonodárneho orgánu) v Alžíre, na ktorom predseda OOP Jásir Arafat vyhlásil nezávislosť palestínskeho štátu a uznal rezolúciu Rady bezpečnosti OSN č. 242 a 338.[67] Celý rad štátov sveta, vrátane Česko-Slovenska, nezávislosť uznali.[67] Arafat sa zriekol terorizmu a Palestínska národná rada uznala existenciu Izraela a rezolúciu Valného zhromaždenia OSN č. 181 z roku 1947, ktorá rozdeľovala mandátnu Palestínu na židovský a arabský štát.[64] V reakcii na to Šamir v máji 1989 navrhol konanie slobodných volieb na Izraelom obsadených územiach (Západnom brehu a v Pásme Gazy), „aby pre dojednanie mierového riešenia získal palestínskeho partnera.“[64] Šamirova iniciatíva vzbudila ohlas v Spojených štátoch, aj v Egypte a obidva štáty vypracovali návrh na konanie medzinárodnej konferencie,[64] ktorú však Šamir z princípu odmietal už od Londýnskej dohody dojednanej Peresom.

Protichemické cvičenie kvôli Vojne v Zálive

Šamirova neústupnosť a vnútrovládny problém viedli Peresa v roku 1990 k zvrhnutiu vlády a postupu, ktorý jeho stranícky kolega a dlhoročný rival Jicchak Rabin označil ako „odporne páchnuci manéver“ (celá aféra získala názov špinavý trik).[68] Šamir totiž stále odmietal návrhy na konanie medzinárodnej konferencie. Peres preto uzavrel, prostredníctvom svojho chránenca Chajima Ramona, tajnú dohodu s Arje Derim a jeho stranou Šas o politickej aliancii.[69] Následne dal Šamirovi ultimátum, podľa ktorého labouristi opustia vládu, ak Šamir nebude súhlasiť s návrhom amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera na konanie mierovej konferencie.[70] V reakcii na ultimátum prepustil Šamir Peresa z vlády a 15. marca toho roku podali všetci labouristickí ministri demisiu.[70] V ten istý deň sa uskutočnilo hlasovanie o nedôvere vláde a vďaka piatim poslancom strany Šas, ktorí sa hlasovania zdržali, Šamirova vláda padla.[69] Stala sa tak prvou izraelskou vládou, ktorej bola vyslovená nedôvera (pomerom 60 ku 55). Následne prezident Herzog poveril Peresa zostavením vlády a začal rokovať s malými a náboženskými stranami.[71] Strana Šas a Degel ha-Tora však Peresovi po niekoľkých dňoch podporu stiahli a on tak disponoval len 60 hlasmi, čo nestačilo na vyslovenie dôvery vláde. Rozhodujúceho poslanca nakoniec Peres získal, keď Avraham Šarir opustil Likud.[72] Peres mohol oznámiť, že disponuje tesnou väčšinou a zostavil vládu, s ktorou predstúpi pred parlament.[72] Hlasovanie o dôvere vlády bolo naplánované na 11. apríla, keď mal Peres predstaviť vládny program a jednotlivých ministrov. Na poslednú chvíľu však dvaja poslanci za stranu Agudat Jisrael nedorazili[73] po nariadení svojho duchovného vodcu rabiho Menachema Mendela Schneersona, aby nepodporovali akékoľvek územné ústupky.[74] Peres potom požiadal prezidenta o predlženie lehoty na zostavenie vlády, nakoniec sa ale vzdal poverenia.[75] Získal ho Šamir, ktorému sa podarilo zostaviť čisto pravicovú vládu s náboženskými stranami s tesnou väčšinou v Knesete,[76] ktorá získala dôveru 11. júna.[77]

Mobilná protiraketová batéria Patriot

S nástupom Michaila Gorbačova na čelo Sovietskeho zväzu prišlo postupné spoločenské uvoľňovanie a liberalizácia. Už od roku 1987 dostala časť sovietskych Židov povolenie vysťahovať sa a každý rok sa stanovená kvóta zvyšovala.[78] Na konci 80. a začiatkom 90. rokov začala masová migrácia do Spojených štátov, ale aj do Izraela. Len v roku 1990 prišlo do Izraela 181 751 Židov.[78] Nasledujúci rok dosiahla imigračná vlna 450 tisíc sovietskych Židov.[2] Každý ďalší rok pribúdalo niekoľko desiatok tisíc (do roku 1997 prišlo do Izraela okolo 700 tisíc Židov z krajín bývalého ZSSR). S absorpciou tak veľkého počtu ľudí boli spojené najrôznejšie problémy, od finančných, cez štruktúru zamestnanosti, rast nezamestnanosti, ubytovanie a jazyk. Dôsledkom príchodu enormného množstva nových obyvateľov požiadal Izrael Spojené štáty v lete 1990 o poskytnutie záruk na pôžičku vo výške 10 miliárd dolárov. Americká administratíva George H. W. Busha však žiadosť odmietla, pretože sa obávala, že by sa peniaze využili na usídlenie nových imigrantov na Západnom brehu.[79]

V priebehu absorpcie nových prisťahovalcov a rokovaní o zárukách na pôžičku Izrael zasiahla vojna, ktorej sa nezúčastnil. V auguste 1990 iracký diktátor Saddám Husajn zaútočil a obsadil susedný Kuvajt.[80] Proti Husajnovi vznikla medzinárodná koalícia 28 štátov, ktoré so súhlasom OSN hodlali Kuvajt oslobodiť. Hromadenie spojeneckých armád však Saddáma nezastrašilo a namiesto toho sa pokúsil alianciu rozdeliť hrozbami napadnutia Izraela svojimi balistickými strelami a letectvom.[81] V prípade izraelskej odvety by totiž arabské štáty zrejme spojeneckú alianciu opustili. Spojené štáty preto žiadali Izrael, aby v žiadnom prípade nereagoval.[81] V rámci Husajnovho zastrašenia „začala izraelská vláda hmlisto naznačovať možnú jadrovú odvetu.“[81] Zároveň Spojené štáty v Izraeli rozmiestili protiraketové batérie Patriot s americkou obsluhou (prvý raz v dejinách Izraela na jeho územie vstúpil americký vojak v aktívnej službe)[82] a Izraelu za jeho neútočenie prisľúbili „podstatnú finančnú pomoc na opravy a obnovu.“[81] Ako reakcia na Husajnove hrozby sa v Izraeli začali distribuovať ochranné masky, utesňovali sa okná a vykonávali úpravy pre prípadné napadnutie.[83] 16. januára 1991 zahájili spojenci operáciu Púštna búrka a už o dva dni neskôr dopadli na Tel Aviv prvé iracké rakety typu Scud.[83] Do konca februára na územie Izraela dopadlo celkom 39 rakiet,[84] najmä do husto obývaného okolia Tel Avivu.[83] Všetky rakety, ktoré Izrael zasiahli boli konvenčné a Husajn nakoniec nepoužil chemické zbrane, ako sa Izrael obával.[85] Táto vojna bola historicky jediná, ktorá Izrael zasiahla a v ktorej Izrael zostal pasívny.[83]

Po skončení prvej časti operácie Púštna búrka, v čase, keď už prebiehali pozemné boje a Izrael neohrozovali rakety, Šamirova vláda dúfala, že Spojené štáty konečne poskytnú záruky na pôžičku vo výške 10 miliárd dolárov, a to v rámci morálneho záväzku voči Izraelu, ktorý zostal celý čas pasívny.[86] Tento predpoklad však vyvolal v Spojených štátoch veľkú nevôľu a prezident Bush izraelskú žiadosť znovu odmietol. Namiesto toho Spojené štáty poskytli Izraelu kompenzácie priamo určené na opravu poničených miest a pomohli s ďalšou fázou záchrany etiópskeho Židovstva[86], keďže v máji 1991 sa zhoršila situácia v Etiópii v dôsledku blížiaceho sa konfliktu medzi vládou Mengistu Haile Mariama a opozičnými povstalcami.[86] Spojené štáty pomohli Izraelu s tlakom na Mengistov režim a nakoniec bolo v máji 1991 pri izraelskej vojenskej operácii Šalamún letecky v priebehu dvoch dní prepravených 14 400 etiópskych Židov.[86]

Po porážke Saddáma Husajna prebiehali od jari 1991 rokovania amerického ministra zahraničných vecí Jamese Bakera so štátmi Blízkeho východu a po naliehaní všetky štáty súhlasili, že sa zúčastnia na medzinárodnej konferencii.[87] Šamir sprvu odmietal zúčastniť sa na Madridskej mierovej konferencii, nakoniec však prijal ponuku, pretože dúfal, že Sýria sa konferencie nezúčastni.[88] Keď však Sýria súhlasila s účasťou, už nemohol cúvnuť.[88] Podmienkou však bolo, aby na konferencii nebola prítomná OOP.[89] Palestínska delegácia (bez OOP) bola na konferencii v rámci jordánskej delegácie. Madridská konferencia začala za účasti ZSSR, USA, Jordánska, Libanonu, Sýrie a Izraela, 1. novembra 1991 v Palacio Parcen v Madride.[89] V januári 1992 prebiehali multilaterálne rokovania v Moskve na tému ekonomického rozvoja, životného prostredia, vody a utečencov.[87] Medzi Izraelcami a Palestíncami sa uskutočnilo celkom desať kôl rokovaní, avšak bez akéhokoľvek prelomu. Hlavným problémom boli izraelské osady na obsadených územiach.[90] Ďalším problémom bola platnosť izraelského zákona, ktorý zakazoval priamy kontakt izraelských občanov s príslušníkmi OOP. Táto mierová konferencia však odštartovala sériu priamych schôdzok medzi Izraelcami a Arabmi, ktoré sa v roku 1992 uskutočňovali v rôznych mestách po celom svete.[91]

Začiatkom roku 1992 prebehla v Izraeli vnútorná politická kríza.[92] Šamirova koalícia sa rozpadla, keď strany Techija a Moledet vystúpili z vlády, na protest proti Šamirovej zdanlivej ochote rokovať o palestínskej autonómii.[93] Šamir bol preto nútený vypísať predčasné voľby o 5 mesiacov skôr oproti pôvodnému termínu. V predvolebnom boji použil nebezpečnú taktiku tvrdých postupov, pri ktorej viac ako na Stranu práce, útočil na americkú administratívu, ktorú obvinil, že podkopáva izraelskú bezpečnosť a ekonomiku.[92]

Po konferencii vyzval minister vlády Ariel Šaron Šamira na súboj o funkciu predsedu a v Likude sa tak konali vnútrostranícke voľby, ktoré mali rozhodnúť o tom, kto povedie stranu do volieb v júni 1992.[94] Okrem dvoch spomínaných kandidátov sa volieb zúčastnil aj David Levy. Z primárok však vzišiel víťazne Šamir so ziskom 42 % hlasov (Levy získal 31 % a Šaron 21 %).[94] Napriek tomu bol Likud na rozdiel od Strany práce[pozn 7] vnútorne rozdelený, čo mu vo voľbách uškodilo.[95]

V parlamentných voľbách porazil Jicchak Rabin zo Strany práce (predtým Maarach) Šamirov Likud.[96] Po volebnej prehre Šamir vyhlásil, že ústupky z Madridskej konferencie nikdy nemyslel vážne, a že svojou účasťou na konferencii chcel „len získať čas.“[97] Volebná porážka mala celý rad príčin. Šlo o ekonomické dôvody – takmer 18 % populácie bolo pod hranicou chudoby (náhly prudký príliv imigrantov), ale aj o dôvody súvisiace s novými imigrantmi (zanedbávanie bytových a zamestnaneckých podmienok imigrantov na úkor výstavby osád na Západnom brehu).[92] Potvrdzuje to aj Freedman (1993), ktorý pripisuje porážku Likudu čiastočne aj neúspechu Šamirovej vlády poskytnúť novým sovietskym prisťahovalcom vhodné ubytovanie a zamestnanie.[84] Až po víťazstve Jicchaka Rabina a záväzku k odklonu od Šamirovho teritorializmu, prisľúbili Spojené štáty Izraelu záruku na desať miliardovú pôžičku.[98]

Šamir v marci 1993 rezignoval na post predsedu Likudu, ale ponechal si poslanecký mandát, ktorý vykonával až do volieb v roku 1996.[99] Často kritizoval svojho nástupcu vo vedení strany Benjamina Netanjahua za to, že je príliš nerozhodný v rokovaní s Arabmi.[100] Šamir zašiel tak ďaleko, že v roku 1998 odišiel z Likudu a podporil odštiepeneckú frakciu Likudu a novú pravicovú stranu Benny Begina, Cherut - Národné hnutie,[100] ktorá sa zúčastnila spoločne s Národnou jednotou volieb v roku 1999.[101] Po Netanjahuovej porážke sa Šamir vrátil do Likudu a podporoval Ariela Šarona v premiérskych voľbách v roku 2001. Po tomto roku prestal dávať verejné vyhlásenia.

Šamirovo meno sa znovu objavilo v izraelskej tlači v roku 2004, keď úrady zamietli žiadosť jeho rodiny o zvláštne štátne financovanie jeho hospitalizácie v ošetrovateľskom dome Queen Juliana.[102] Predstavitelia ministerstva financií sa obávali, že by vznikol precedens, ktorý by mohol následne vážne zaťažiť izraelskú ekonomiku.[102] Navrhli, aby sa na liečbu použila Šamirova štátna penzia.[102] Jeho manželka Šulamit zomrela 29. júla 2011 vo veku 88 rokov.[103]