Moše Dajan

Moše Dajan sa narodil v kibuci Deganja Alef neďaleko Galilejského jazera, na vtedajšom území Osmanskej ríše, kde sa v súčasnosti nachádza Štát Izrael a bol vôbec prvým dieťaťom narodeným v kibuci.[4] Svoje meno dostal po Moše Barskóm, ktorý bol obeťou arabského útoku pred prvou svetovou vojnou. Moše Dajan nemal ľahké detstvo, vzhľadom na ťažké podmienky ktoré vtedy Palestínu sužovali. Bol často chorý, už ako ročného ho postihol trachom na ľavom oku, keď mal dva roky takmer umrel na zápal pľúc a v piatich rokoch ochorel na maláriu. Keď mal v roku 1921 šesť rokov, presťahovali sa s rodinou do prvého mošavu Nahalal, kde neskôr vyrastal a vyštudoval základnú a poľnohospodársku školu. Ako dieťa pomáhal na farme kde prišiel do kontaktu s Arabmi zo susedných dedín a naučil sa hovorovú arabčinu. Keď mal štrnásť rokov, nastúpil v roku 1929 do židovskej podzemnej vojenskej organizácie Hagana.

So svojou budúcou ženou sa zoznámil v škole v roku 1934, bola ňou Rut Schwarzová, dcéra úspešného jeruzalemského právnika[5]. Na návrh Rut Schwarzovej sa však ešte pred ich svadbou oženil so židovským dievčaťom, ktoré utieklo z Nemecka[6] a zabránil tak spätnej deportácií do Nemecka nakoľko tým získala Palestínsky pas. Po roku sa s týmto dievčaťom rozviedol a v dvadsiatom roku života sa oženil s Rut[6]. Po svadbe odišli do Spojeného kráľovstva, kde sa podarilo Rutinmu otcovi zariadiť Mošemu štúdium na London School of Economics. Po pol roku sa však pre jazykovú a kultúrnu bariéru vrátili. Narodili sa im tri deti, dcéra Ja'el *1939 a synovia Ehud *1942 a Asaf_Dajan *1945. V roku 1971 sa Rut Schwarzová s Moše Dajanom po 36 ročnom manželstve rozviedla.

Briti chceli v roku 1939 získať väčšiu arabskú podporu a Haganu vyhlásili za protizákonnú. 5 októbra 1939 zatkli 42 spolubojovníkov medzi ktorými bol aj Moše Dajan pre účasť na Haganskom dôstojníckom kurze[10]. Britská správa ho odsúdila za členstvo v podzemnej vojenskej organizácií a odsúdila na desať rokov odňatia slobody, výkon trestu mal absolvovať v Akke [10]. Britská politika sa však po šestnástich mesiacoch zmenila pre zhoršujúcu sa vojenskú situáciu na blízkom východe a to viedlo k prespusteniu Mošeho Dajana a jeho kolegov vo februári 1941[11] a ich následnému narukovaniu do Britskej armády. Moše Dajan vytvoril po troch mesiacoch od nástupu malú prieskumnú jednotku ktorá pozostávala z 31 bojovníkov Hagany, ktorá získavala informácie pre pripravovanú spojeneckú inváziu do Sýrie a Libanonu. Tieto územia boli vtedy pod vplyvom Francúzskeho štátu známeho aj ako Vichystické Francúzsko, ktoré ovládali nacisti.

Moše Dajan nosil čiernu pásku cez oko po jednej z týchto operácií, kde utrpel vážny úraz oka. Dajanova jednotka ktorá pozostávala z desiatich Austrálčanov, piatich Židov a jedného Araba prekročila hranice aby zabezpečila dva mosty cez rieku Lítání v južnom Libanone. Táto akcia prebehla deň pred spojeneckou inváziou ktorá sa konala 8.júla 1941. V deň spojeneckej invázie sa Moše Dajan z vlastnej iniciatívy rozhodol zaútočiť a získať pozíciu neďalekej vichystickej policajnej stanice. Táto akcia bola úspešná avšak následne sa dostali pod ťažkú francúzsku paľbu. Moše Dajan chceli zistiť z ktorej strany streľba prichádza a preto sa vyšplhal na strechu a ďalekohľadom mŕtveho francúzskeho policajta hľadal streľbu vojakov[11].Francúzsky ostreľovač si však všimol záblesky objektívu ďalekohľadu a zasiahol ďalekohľad Mošeho Dajana[12]. Informácie od Chajima Herzoga sa však líšia, tvrdí, že zranenie utrpel počas prieskumu postavenia nepriateľa pri moste.[13] Zásah guľky spôsobil, že kovové a sklenené fragmenty zasiahli Dajanove ľavé oko čo spôsobilo vážne zranenie. Prebehlo šesť hodín, kým mohol byť Moše Dajan evakuovaný a nakoniec jeho oko nebolo možné zachrániť.[14] Toto zranenie však bolo natoľko vážne, že poškodilo aj extraokulárne svalstvo čo mu znemožnilo náhradu skleneným okom a jediným riešením bolo použitie očnej klapky.[15] ktorá bola súčasťou jeho vojenského výzoru počas zvyšku života. Moše Dajan preukázal počas celej operácie mimoriadnu statočnosť a počas jedného z bojov sa mu podarilo zajať 12 francúzskych vojakov.[16] Austrálsky dôstojníci pod ktorými slúžil odporučili vyznamenať ho jedným z najvyšších britských vojnových vyznamenaní: Rádom za vynikajúcu službu.  

Toto ťažké zranenie mu v priebehu nasledujúceho roka spôsobovalo veľkú bolesť pri liečbe a psychické problémy ktoré ho donútili ukončiť aktívnu službu v Hagane.[14] Počas liečby v nemocnici pracoval pre politické oddelenie Židovskej agentúry kde organizoval dobrovoľnícke židovské výsadky v nacistami ovládanej Európe a v prípade nemeckej invázie riadil podzemné rádio.[14] Keď klesla hrozba nemeckej invázie, odišiel do Nahalalu kde sa venoval farmárčeniu, avšak so stratou oka sa vyrovnával veľmi ťažko, čo potvrdil vo svojej autobiografii:[17]„S veľkými obavami som premýšľal o svojej budúcnosti, ako mrzák bez talentu, remesla alebo zamestnania o zabezpečení mojej rodiny“ dodal že bol "pripravený vynaložiť všetko úsilie a podstúpiť akékoľvek utrpenie, len aby nemusel nosiť čiernu pásku cez oko. Pozornosť, ktorú priťahovala, pre mňa bola neznesiteľná. Radšej som sa zavrel doma a robil čokovľvek, len aby som sa nemusel stretávať s reakciami ľudí, kamkoľvek som šiel."[17]  

Po vyhlásení nezávislosti Izraela v máji 1948 nasledoval nasledujúci deň útok armády arabských štátov. Bol to začiatok Izraelskej vojny za nezávislosť. Moše Dajan v nej plnil viacero úloh : Bol veliteľom obrany na jordánskom fronte, kde bránil židovské osady v Jordánskom údolí ; Bol veliteľom 89. mechanizovaného práporu v rámci operácie Danny, ktorý vtrhol do arabskej dediny Lydda, dnešná Lod a pomohol ju dobyť[18] ; Pomohol zabrániť ďalšiemu egyptskému postupu na južnom fronte[8]. Vojenským veliteľom Jeruzaléma bol vymenovaný v auguste 1948[8]. Začiatkom roka 1949 sa na gréckom ostrove Rhodos konali rokovania o prímerí s Jordánskom a Egyptom, Moše Dajan bol členom zúčastnenej izraelskej delegácie[14]. Výsledkom týchto rokovaní bola dohoda o prímerí, ktorá ukončila vojnový stav medzi susediacimi štátmi.

Po vojne dosahoval Moše Dejan stále vyššie a vyššie armádne hodnosti. V roku 1949 sa stal veliteľom Južného veliteľstvakde pôsobil do roku 1951. V roku 1952 sa stal veliteľom Severného veliteľstva. Autor biografickej knihy o Arielovi Šaronovi, Luc Rosenzweig v knihe uvádza : " Príchodom Moše Dajana do čela veliteľstva severnej oblasti sa zásadne zmenila klíma a metódy boja proti arabským nájazdníkom. Nielenže poznal dokonale tamojšiu krajinu, pretože sa tam narodil a za druhej svetovej vojny ju ako vojak celú krížom krážom prešiel, ale fakt, že patril k ‚aristokracií‘ socialistického sionizmu, mu umožňoval presne vycítiť pomer síl na najvyšších miestach[12]. Okrem toho mal Dajan podporu premiéra Bena Gurionoviho, ktorý sa vo vláde prikláňal viac na stranu vojakov než diplomatov ktorú zastupoval minister zahraničných vecí Moše Šaret. Podstatou rozhodnutí bol spôsob reakcie na arabské útoky. Kým Minister Šaret preferoval podávanie sťažností, veliteľ Dajan a premiér Gurion preferovali odvetu[12]. Vtedajšie rozhodnutia popisuje situácia ktorú opísal Luc Rosenzweig 2008, pri ktorej Jordánci uniesli dvoch izraelských vojakov. V reakcií na to sa Moše Dajan mal opýtať Ariela Šarona, či by bolo možné uniesť dvoch vojakov Arabskej Légie. Na druhý sa dvaja jordánsky vojaci nachádzali v izraelskej cele. Ariel Šaron týmto Moše Dajana ohromil[12].

Veliteľom operácií Generálneho štábu sa stal Moše Dajan začiatkom roku 1952[19]. Táto pozícia mu umožnila zadefinovať poslanie a rámec fungovania vznikajúcej protiteroristickej jednotky 101, ktorej veliteľom sa stal Ariel Šaron[19]. Úlohou Moše Dajana v októbri 1953 bolo aj pripraviť odvetnú operáciu proti jordánskej dedine Kibíja, ktorá sa nachádza na západnom brehu. V tejto dedine mala byť základňa teroristov, ktorí v Tel Avive, v dedine Jehud, zabili pri dome mamu a jej dve malé deti[19]. Dajan poveril vedením operácie s kódovým názvom Šošana Ariela Šarona, táto akcia však nedopadla podľa očakávaní. Jednotka, ktorej Šaron velil vyhodila do vzduchu 45 domov pretože si mysleli, že sú prázdne[19]. Na druhý deň sa však ukázalo, že domy prázdne neboli a že pri operácií zahynulo 69 osôb, prevažne civilistov. Táto operácia však bola reakciou aj na predchádzajúce cezhraničné nájazdy vedené z Jordánskom obsadeného západného brehu, pri ktorom boli zabíjaní izraelskí civilisti.

Náčelník Generálneho štábu Moše Dajan (horná rada, tretí zľava) s vojakmi 890. výsadkového práporu. Naľavo od neho stojí major Ariel Šaron. (október 1955)

Mimoriadne schopnosti a dobré, priateľské vzťahy s Benom Gurionom a Šimonom Peresom priviedli Mošeho Dajana na vrchol armádnej hierarchie, keď bol 6. decembra 1953 vymenovaný náčelníkom Generálneho štábu izraelskej armády[4]. Filozofia Mošeho Dajana hovorila: „nikdy neposielaj vojaka niekam, kam by si nešiel sám“ a v duchu tohto hesla jedným z jeho prvých rozhodnutí vo funkcií bolo, že „všetci dôstojníci musia byť vycvičení v zoskoku padákom“[4].

Vtedajší náčelník generálneho štábu Moše Dajan vypracoval po prevzatí velenia hlavnú reorganizáciu izraelskej armády ktorá mimo iné zahrňovala[20] :

Členovia GADNY

• vznik spravodajského a výcvikového útvaru izraelskej armády
• vznik vojenskej akadémie pre dôstojníkov o hodnosť vyššiu ako major
• vytvorenie vojenského programu GADNA, ktorý pripravoval mladých ľudí na vojenskú službu
• prepracovanie mobilizačnej schémy a zaistenie vyhradenia adekvátneho vybavenia
• vyzdvihnutie úderných síl - letectva a tankov a výcvik špeciálnych jednotiek
• posilnenie bojových jednotiek na úkor administratívy
• presunutie obchodných a sprostredkovateľských aktivít na ministerstvo vnútra

Vtedajší náčelník generálneho štábu Moše Dajan a vtedajší premiér Ben Gurion mali rovnaký názor na reakciu voči arabským teroristickým útokom ktorými mali byť tvrdé odvetné opatrenia[4]. Niekedy sa však vyskytli prípady, keď odvety neboli úspešné, napríklad v Husane a Kalkiliji v roku 1956 a v roku 1957 napokon aj Moše Dajan uznal, že "Izraelská armáda dospela ku koncu kapitoly nočných odvetných akcií".[4]

Súčasťou izraelskej delegácie na tajných rokovaniach vo Francúzsku v septembri 1956 bol aj Moše Dajan. Tieto rokovania sa konali dva mesiace po tom, ako egyptský prezident Gamál Násir znárodnil Suezský prieplav. Jednania sa zameriavali na prípadný izraelský útok proti Násirovi s francúzskou podporou a na nákup zbraní[4]. Výsledkom budúcich rokovaní bola dohoda Izraelu, Veľkej Británie a Francúzska o útoku, ktorý neskôr dostal názov Sinajská vojna[4]. Tajné stretnutie sa konalo v súkromnej vile vo francúzskom Sévres, účastníkmi boli izraelský premiér David Ben Gurion, Šimon Peres, Moše Dajan, francúzsky ministerský predseda Guy Mollet, minister obrany Maurice Bourgés-Maunoury, minister zahraničných vecí Christian Pineau a britský minister zahraničných vecí Selwyn Lloyd s jeho asistentom Sirom Patrickom Deanemom[2]. Výsledkom 48 hodín trvajúcich rokovaní a kompromisov bola sedem bodová dohoda podpísaná Gurionom, Pineaueom a Deanom. Izraelskí diplomati trvali na tom, aby každá z troch zainteresovaných strán obdržala jednu kópiu ako poistka proti tomu, aby Izrael počas invázie nezostal osamotený[21].

Autorom celého operačného plánu vojny, ktorý spočíval vo využití výsadkárov, bol Moše Dajan. Plán spočíval vo vysadení výsadkárov a obrnených jednotiek blízko priesmyku Mittaa Suezského prieplavu. Následne nabrali západný kurz po pobrežnej ceste k prieplavu a južný kurz pozdĺž Akabského zálivu a Šarm aš-Šajchu[4]. Priebeh vojny sa mal riadiť Séverským protokolom. Vzhľadom na neutíchajúce teroristické útoky z pásma Gazy a uzatvorenej Tiranskej úžiny Izrael podnikne vojenský útok, ktorého cieľom je obsadenie celého Sinajského polostrova pričom sa dostane do vzdialenosti 16 kilometrov od Suezského prieplavu.[22] Keď sa izraelské vojská dostanú na tieto pozície, zasiahne Francúzsko so Spojeným kráľovstvom ktorých požiadavky budú stiahnutie obidvoch bojujúcich strán z priestoru prieplavu a budú intervenovať. Výsledkom bolo úplné naplnenie izraelského plánu. 29. októbra Izrael zahájil akciu a postupne obsadil celý polostrov aj Šarm aš-Šajch a Izraelské lode mohli plávať cez Akabský záliv[18]. Nátlak Spojených štátov však spôsobil, že sa Britské a Francúzske jednotky museli z plánovaných oblastí stiahnuť. 6. Novembra boli všetky operácie ukončené. Neúspech Britsko-Francúzskych vojsk mal za následok vážne poškodenie ich vplyvu ako veľmocí[4]. Izraelské Jednotky opustili svoje Sinajské pozície v marci 1957 a boli nahradené mierovými jednotkami OSN misie UNEF[23]. Výsledky vojny a rozmiestnenie pohotovostných síl zabezpečilo, že v nasledujúcich desiatich rokoch nedošlo : "prakticky k žiadnym výpadom fedajínov do Izraelu"[4]. Pre Izrael znamenali tieto výsledky veľké víťazstvo.

Vojenská mapa znázorňujúca izraelské dobytie Sinajského polostrova počas Sinajskej vojny

Moše Dajan bol za taktiku ktorú použil na Sinajskom polostrove uznávaný vojenskými odborníkmi. Liddell Hart, britský kapitán a vojenský historik vyzdvihol jeho stratégiu nepriameho úderu a „charakterizoval úvodné manévre vojsk na Sinajskom polostrove ako jednu z ich najbrilantnejších ukážok v dejinách vojenstva a označil plán sinajského ťaženia za umelecké dielo“[18]. Moše Dajan sa počas Sinajskej vojny dostal opäť do nebezpečenstva, keď sa so svojou spojkou pri prechádzaní opustenej vojenskej nemocnice v al-Ariši pozreli z okna, začal po nich strieľať egyptský vojak, ktorý jeho pobočníka zastrelil[4].

Behom vojny sa Moše Dajan dostal do sporu s Arielom Šaronom a obvinil ho z úskoku[4]. Počas operácií dostal Šaron rozkaz neútočiť na dobre strážený priesmyk Mitla a dostal povolenie vyslať iba malú prieskumnú jednotku. Šaron namiesto toho vyslal veľký útvar pozostávajúci z dvoch rôt, ktoré viedol Mordechaj Gur, ktorý padol do pasce a následne musel byť zachránený zvyškom brigády. Zbytočný útok mal za následok 38 izraelských vojakov a ďalších 120 osôb bolo zranených[18].

Význam Mošeho Dajana v súvislosti so šesťdňovou vojnou bol enormný, napriek tomu že podiel na jej plánovaní bol minimálny. Ako minister obrany sa podieľal na riadení neskorších fáz operácií a mal veľký vplyv na vládne rozhodnutia ktoré ovplyvňovali priebeh bojov. Rovnako spravil veľa pre zdvihnutie morálky vojska ako aj obrazu Izraela a jeho armády počas konfliktu. Stal sa jedným z vážnych kandidátov na post premiéra, nakoľko mu jeho výborné vystupovanie prinieslo veľmi veľkú popularitu.

Moše Dajan a Menachem Begin spoločne vystupujú z lietadla, Základňa leteckých síl Andrews, Maryland (1978)

Bol čelným predstaviteľom skupiny ministrov-žeriavov, ktorí po ukončení vojny odmietali opustiť dobité územia. Napokon však hral veľmi dôležitú úlohu pri mierových rokovaniach s arabskými susedmi, keď svoje rozhodnutia, najmä po jomkipurskej vojne prehodnotil.

Golda Meirová sa stala po smrti Leviho Eškola novou premiérkou a Moše Dajan zostal vo funkcií ministra obrany. Toto obdobie však poznačilo hrubé podcenenie vojnových príprav Egypta a Sýrie, za ktoré bol spoluzodpovední. Množstvo chybne vyhodnotených varovných signálov ktoré boli k dispozícií v kombinácií s ďalšími okolnosťami mali za následok katastrofálnu porážku a veľké straty izraelskej armády v prvých dňoch jomkipurskej vojny, kde spravodajské služby niesli hlavnú zodpovednosť. Po dvoch dňoch bola situácia veľmi zlá a blížila sa ku kolapsu, čo spôsobilo panikárčenie Mošeho Dajana. Svoje okolie vystrašil slovami o "páde Tretieho chrámu" ktoré našťastie neboli verejne vyslovené na oficiálnej tlačovej konferencií, kde mu Golda Meirová prezieravo vzala slovo. Obavy Mošeho Dajana mali za následok, že otvorene hovoril o použití zbraní hromadného ničenia proti arabským cieľom a údajne požiadal Goldu Meirovú o predbežný súhlas s použitím jadrových zbraní keď to bude potrebné. Situáciu však napokon zvládol po celý zvyšok vojny až do prímeria a riadil akcie izraelských jednotiek. Nebyť priamej hrozby vojenskej intervencie zo strany Sovietskeho Zväzu, znepriatelené arabské územia by boli úplne zničené. Výsledný úspech však nezatienil predchádzajúce skutočnosti a Moše Dajan a Golda Meirová museli rezignovať.

Predchádzajúce udalosti počas Jomkipurskej vojny a následnej rezignácie mali za výsledok rozhodnutie Mošeho Dajana stiahnuť sa na určitý čas z politického života. Z verejného života sa však nestratil a stal sa vydavateľom a šéfredaktorom denníku ha-Jom ha-zev roku 1976. Víziou novín bolo presadenie sa na mediálnom trhu kde dominovali noviny ako Jedi'ot achronot. Víziu sa však nepodarilo naplniť nakoľko nenašli dostatok kvalitných novinárov a po niekoľkých mesiacoch bolo vydávanie novín zastavené a dominantná pozícia Jedi'ot achronot bola zachovaná[24][25]. Do politiky sa vrátil v roku 1977 ako minister zahraničných vecí za stranu Likud čo bola jeho posledná verejná funkcia.