Ariel Šaron

Ariel Šaron bojoval prakticky vo všetkých arabsko-izraelských vojnách a podieľal sa na obsadení egyptského Suezu v jomkippurskej vojne. Je považovaný za jedného z najlepších taktikov v histórii izraelskej armády, tento prínos však bol z veľkej časti anulovaný jeho miestami až neuveriteľnou nedisciplinovanosťou. Tá sa naplno prejavila, keď ako minister obrany viedol inváziu izraelskej armády do Libanonu. V podstate podviedol zvyšok vlády a premiéra a ďaleko prekročil mandát, ktorý dostal. Jeho vojenská kariéra bola veľmi úspešná až do libanonského ťaženia v roku 1982, keď ho dočasne z politiky a definitívne z armády vyhnal škandál spojený s masakrom civilistov v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatíla, ktorý spáchali libanonskí falangisti ako odvetu za zavraždenie svojho vodcu, libanonského prezidenta Bašíra Džamáíla. Následkom tohto škandálu musel Šaron odstúpiť z funkcie ministra obrany. Neskôr ho izraelská komisia označila za vinného, že svojou nepredvídavosťou a nedbanlivosťou nesie za tieto masakre nepriamu zodpovednosť, čo prakticky znemožnilo jeho ďalšiu vojenskú kariéru.

Šaron bol považovaný za jedného z hlavných propagátorov politiky osadníctva. Jeho zvolenie za premiéra na začiatku roku 2001 možno čiastočne zdôvodniť vyostrenou vnútropolitickou situáciou a krízou v izraelskej ľavici, ale aj radikalizáciou značného množstva izraelských voličov.

V úrade premiéra došlo k postupnému uhladeniu Šaronovej politiky a posunu jeho programu smerom k stredu a umiernenosti. Nevzdal sa síce politiky vojenských zásahov a protiteroristických operácií na území kontrolovanom palestínskou samosprávou, predsa však podporoval mierový proces. V roku 2005 nechal násilne vysťahovať židovské osady v Pásme Gazy a stiahol z neho svoje jednotky, čím sa definitívne názorovo rozišiel so svojou stranou Likud. 21. novembra 2005 preto oznámil, že stranu Likud opúšťa (v decembri ho na čele strany nahradil Benjamin Netanjahu) a zakladá novú stranu Kadima. Zároveň požiadal prezidenta o rozpustenie izraelského parlamentu Knesetu a vypísanie predčasných volieb, pretože sa mu rozpadla vládna koalícia a stratil v ňom väčšinu.

18. decembra 2005 utrpel Šaron ľahkú mozgovú porážku a bol hospitalizovaný v nemocnici. Po dvoch dňoch bol prepustený, ale 4. januára 2006 utrpel novú, tentoraz ťažkú mozgovú porážku. Previezli ho do nemocnice, kde sa podrobil dvom zložitým operáciám. Jeho stav bol taký vážny, že lekári označili za nepravdepodobné, že by Šaron v budúcnosti mohol vykonávať svoju funkciu. Od 14. apríla 2006 ho vo funkcii izraelského premiéra oficiálne nahradil Ehud Olmert, ktorý ho ako podpredseda vlády zastupoval už od januára. 28. mája 2006 ho previezli do liečebne dlhodobo chorých. Šanca, že by sa Šaron dostal z hlbokej kómy a vegetatívneho stavu, v ktorom sa nachádzal, sa podľa lekárov každým dňom znižovala. 11. januára 2014[1] zomrel po ôsmich rokoch v kóme.

1. Po ôsmich rokoch v kóme zomrel izraelský expremiér Ariel Šaron [online]. sme.sk, 2014-01-11, [cit. 2014-01-11]. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ariel Šaron