Vladimir Žabotinskij

Po Kišiňovskom pogrome v roku 1903 sa Žabotinskij pridal k sionistickému hnutiu, v ktorom bol už onedlho známy ako energický hovorca a vplyvný vodca. Keďže situácia naznačovala, že sa vyskytnú ďalšie pogromy, založil Židovskú sebaobrannú organizáciu, židovskú milíciu, na ochranu židovských komunít v Rusku. Dôsledkom týchto postupov sa stal veľmi kontroverznou postavou ruského židovstva. V tomto období sa rozhodol naučiť sa modernú hebrejčinu a prijal hebrejské meno Zejev („vlk“). Počas pogromov organizoval v židovských komunitách v Rusku sebaobranné jednotky a bojoval za občianske práva pre židovskú populáciu ako celok. V tom istom roku bol zvolený ako ruský delegát na šiestom sionistickom kongrese vo švajčiarskom Bazileji. Po Herzlovej smrti v roku 1904 sa stal vodcom pravicovo zameraných sionistov. V roku 1906 bol jedným z hlavných rečníkov na konferencii ruských sionistov Helsingfors v Helsinkách, kde vyzval európskych Židov aby sa zapojili do Gegenwartsarbeit (práca v súčasnosti) a pridali sa k oslobodeneckému boju etnických menšín v Rusku. V roku 1909 silno kritizoval vedúcich predstaviteľov ruskej židovskej komunity za účasť na slávnosti stého výročia narodenia ruského spisovateľa Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Hovoril, že vzhľadom na Gogoľove antisemitské názory bolo nemiestne, že sa ruskí Židia zúčastnili na tejto slávnosti, čo podľa neho ukázalo, že nemajú žiadnu židovskú sebaúctu.

Žabotinskij v uniforme

Počas prvej svetovej vojny prišiel s myšlienkou vytvoriť Židovskú légiu, ktorá by po boku Britov bojovala proti Osmanom, ktorí vládli nad Palestínou. V roku 1915 preto vytvoril spoločne s Josefom Trumpeldorom, jednorukým veteránom Rusko-japonskej vojny, „Zbor sionských tvrdohlavcov“ (Zion Mule Corps), zostavený z niekoľkých stoviek židovských mužov, najmä Rusov, ktorých z Palestíny vyhnali Osmani do Egypta. Šlo o dopravnú jednotku, ktorej príslušníci museli byť bez zbraní.[1] Najznámejšou akciou tejto jednotky bola účasť na riskantnej ofenzíve proti Osmanom na polostrove Gallipoli.[1] Keď sa „Zbor sionských tvrdohlavcov“ rozpadol, Žabotinskij odcestoval do Londýna, kde pokračoval v snahe vytvoriť židovské jednotky, ktoré by bojovali v Palestíne, ako súčasť britskej armády. V roku 1917 súhlasila britská vláda s ustanovením troch židovských jednotiek. Žabotinskij slúžil v roku 1918 ako vojak v Jordánskom údolí a bol vyznamenaný za statočnosť. Jedným z jeho najväčších sklamaní bolo, že sa židovskí vojaci nemohli zúčastniť na viacerých bitkách, keďže Briti mali sklon ich kontrolovať tak, že ich ponechali v „Zbore sionských tvrdohlavcov“.

Keď bol v auguste 1919 Zejev Žabotinskij prepustený z britskej armády ako „indiskrétny politický rečník“, zameral sa v Palestíne na otvorený tréning židovských dobrovoľníkov v sebaobrane. Túto snaha však britské úrady zamietli. Napriek tomu však bolo približne 600 Židov tajne vycvičených v používaní malých zbraní.

Po palestínskych nepokojoch v roku 1920 a žiadostiach arabského vedenia, uskutočnili Briti prehliadky kancelárií a bytov sionistických predstaviteľov, vrátane domov Weizmanna a Žabotinského, s cieľom nájsť zbrane. V Žabotinského dome našli 3 pušky, 2 pištole a 250 nábojov. Celkom vrátane Žabotinského zatkli devätnásť mužov.

Vyšetrovacia komisia rozhodla, že za nepokoje je zodpovedná Sionistická komisia, ktorá provokovala Arabov. Žabotinskij bol za držanie zbraní odsúdený na pätnásť rokov väzenia.[2] Súd ho obvinil z boľševizmu, tvrdiac, že pramení v skrytom sionistickom srdci a ironicky stotožnil krajne anti-socialistického Žabotinského so socialistickou stranou Poalej Cijon („Robotníci Sionu“). Po búrlivých protestoch proti verdiktu nakoniec dostal amnestiu a bol prepustený z väzenia v Akko.

Po vojne bol Žabotinskij v Palestíne zvolený do prvej legislatívnej rady a v roku 1921 ho zvolili do výkonnej rady Svetovej sionistickej organizácie, ktorú opustil v roku 1923. Kvôli rozdielnym názorom medzi ním a predsedom organizácie Chajimom Weizmannom založil novú revizionistickú stranu s názvom Aliancia revizionistických sionistov a jej mládežnícke hnutie Betar (hebrejský akronym pre „Ligu Josefa Trumpeldora“). Nová strana požadovala, aby sionistické hnutie uznalo objektívnosť založenia židovského štátu po oboch brehoch rieky Jordán. Žabotinského hlavným cieľom bolo založiť moderný židovský štát s pomocou Britského impéria. Jeho filozofia kontrastovala so socialisticky orientovaným robotníckym sionizmom v zameraní na ekonomiku a sociálnu politiku ideálnej židovskej strednej triedy v Európe. Mal podporu predovšetkým v Poľsku a jeho aktivity sa zameriavali na získanie britskej pomoci pre vybudovanie jišuvu. Ďalším miestom Žabotinského podpory bola Litva, kde jeho ohnivé prejavy v ruštine urobili veľký dojem na rusky hovoriacu litovskú židovskú komunitu.

V roku 1929 opustil Palestínu, aby sa vypravil na šestnásty sionistický kongres. Návrat mu ale britské úrady nepovolili. Hnutie, ktoré založil, nebolo jednoliatou entitou, tvorili ho tri oddelené frakcie, z ktorých bola Žabotinského umiernená.

Žabotinskij uprednostňoval spoluprácu s Britmi, kým osoby ako David Raziel, Abba Ahimeir a Uri Cvi Greenberg sa zameriavali na akcie, ktorými by získali nezávislosť na mandátnej Palestíne, pričom politicky bojovali proti robotníckym sionistom, britským úradom, a mstili sa za arabské útoky.

Žabotinskij na sionistickom kongrese (1931)

V priebehu 30. rokov Žabotinského veľmi znepokojovala situácia židovskej komunity v Poľsku. V roku 1936 pripravil tzv. „evakuačný plán“, ktorý rátal s evakuáciou všetkej židovskej populácie v Poľsku do Palestíny. V tom istom roku navštívil východnú Európu a stretol sa s poľským ministrom zahraničia plukovníkom Józefom Beckom, regentom Maďarska admirálom Miklósom Horthym a rumunským premiérom Gheorghom Tătărescom, aby spoločne prerokovali evakuačný plán. Plán mal podporu všetkých troch vlád, spôsobil ale značnú kontroverziu vnútri poľského židovstva, kvôli tomu, že nahrával poľským antisemitom. Evakuácia židovských komunít z Poľska, Maďarska a Rumunska sa mala uskutočniť v priebehu desiatich rokov. Britská vláda však tento plán vetovala a predseda Svetovej sionistickej organizácie Chajim Weizmann ho odmietol. O dva roky neskôr, roku 1938, povedal Žabotinskij v prejave poľským Židom, že: „žijeme na pokraji vulkánu“ a upozorňoval, že sa v Poľsku v blízkej budúcnosti odohrá vlna krvavých super-pogromov. Cestoval do Európy varovať Židov, aby utiekli do Palestíny, ako najrýchlejšie môžu.

Žabotinskij bol zložitý človek, v ktorom sa miesil cynizmus a idealizmus. Bol presvedčený, že nie je žiadna možnosť, ako by Židia mohli znovu získať Palestínu bez toho, aby sa postavili na odpor Arabom, ale zároveň veril, že by židovský štát mal byť domovom arabských obyvateľov. V roku 1934 spísal návrh ústavy pre židovský štát, ktorý deklaroval, že arabská menšina by mala byť rovnoprávna so svojim židovským náprotivkom „vo všetkých oblastiach verejného života.“ Obe komunity by mali participovať na štátnických povinnostiach, vojenskej i civilnej službe a užívať svoje výsady. Navrhol, aby hebrejčina a arabčina mali rovnaké postavenie, a aby „v každej vláde, kde je premiérom Žid, bol post vicepremiéra ponúknutý Arabovi, a naopak.“[3]

Žabotinskij zomrel 4. augusta 1940 v New Yorku, na následky srdcového infarktu, pri návšteve tábora vedeného hnutím Bejtar.[4] Požiadavku B’nai B’rith, aby bol pochovaný v Izraeli, izraelský premiér David Ben Gurion zamietol. V liste datovanom 7. mája 1958, napísal Ben Gurion sudcovi Telavivského dištriktného súdu Josefovi Lammovi, viceprezidentovi B’nai B’rith v Izraeli, že: „Izrael nepotrebuje mŕtvych Židov, ale živých Židov a ja nevidím dôvod na rozširovanie hrobov v Izraeli.“[5]

Pohreb Žabotinského a jeho ženy na Herzlovom vrchu nakoniec schválil v roku 1964 veterán Židovskej légie a vtedajší premiér Levi Eškol.