Saddám Husajn

Narodil sa v pastierskej rodine v Al-Awje, 13 km od Tikrítu. Svojho otca, ktorý zmizol ešte pred jeho narodením, nikdy nepoznal. Čoskoro po jeho narodení zomrel na rakovinu jeho starší brat. Saddám do troch rokov vyrastal u svojho strýka z matkinej strany Chairalaha Talfaha. Po tom, čo sa jeho matka znovu vydala, žil krátku dobu s nevlastnými súrodencami a otcom, ktorý sa však k nemu správal hrubo. Preto, keď mal 10 rokov, ušiel späť za svojím strýkom do Bagdadu. Strýko bol irackým dôstojníkom a súčasne aj presvedčeným nacionalistom. Pre účasť na protibritskom sprisahaní bol aj väznený. Neskôr s jeho podporou začal študovať na národne orientovanej strednej škole v Bagdade. Neskôr pokračoval v štúdiu irackého práva, ale po troch rokoch v roku 1957 štúdium zanechal a pripojil sa k panarabskej nacionalistickej strane ľavej orientácie - Baas „Arabská strana socialistickej obrody“, ktorej priaznivcom a členom bol aj jeho strýko. Už v mladom veku sa zapojil do panarabskej revolúcie. V roku 1959 bol po neúspešnom atentáte na Abdula Kásima nútený opustiť Irak.[1] Istý čas pôsobil v Egypte, v ktorom v tom čase určoval politický kurz Gamál Abd an-Násir, legenda panarabského národného hnutia.

Do vlasti sa vrátil v roku 1963. V rokoch 1964 až 1966 bol pre svoju politickú aktivitu väznený. Do vysokej politiky sa dostal vďaka strane Baas, keď zohral dôležitú úlohu pri prevrate roku 1968, keď sa táto strana za pomoci CIA dostala k moci. Po prevrate pôsobil vo funkcii viceprezidenta a postupne si vo vláde vybudoval veľmi silnú pozíciu, takže v Iraku de facto vládol už pred tým, ako bol oficiálne menovaný za prezidenta po rezignácii jeho predchodcu, generála Ahmada Hasana al-Bakra, 16. júla 1979.

Režim strany Baas sa vyznačoval sekularizmom, nacionalizmom, pričom sa nechal výrazne inšpirovať socialistickým systémom východnej Európy. Okrem socialistických krajín nadviazal blízke vzťahy s Francúzskom. Paradoxne napriek rovnakým ideovým prvkom bol v nepriateľskom postavení voči strane Baas, ktorá vládla v rovnakej dobe v Sýrii. Husajnova moc a jeho režim kulminoval v čase, keď bol sekulárny panarabský nacionalizmus na ústupe a na jeho miesto sa začal výrazne presadzovať panislamizmus, pri súčasnom udržaní monarchistických prozápadných režimov. Tieto faktory, ako aj zavádzanie despotických prvkov riadenia štátu, krvavé potlačovanie menšín (to kompromitovalo zdedenú Násirovu ideu panarabského oslobodenia) spôsobilo, že sa dostával postupne do politickej izolácie.

V priebehu svojej vlády okolo seba vyvinul už spomínaný silný kult osobnosti, takže sa vo funkcii udržal i počas iránsko-irackej vojny v rokoch 1980 – 1988 a vojny v Zálive roku 1991, ktoré pre Iračanov a Irak znamenali okrem poklesu životnej úrovne aj hospodársky pád ešte donedávna prosperujúcej krajiny. Pre mnoho Arabov predstavoval hrdinu bojujúceho proti Západu a Izraelu a podporujúceho Palestínčanov. V priebehu 90. rokov sa z propagandistických dôvodov, ale tiež v dôsledku rozpadu ZSSR, ktoré prestalo podporovať arabské krajiny, aj napriek svojmu doterajšiemu sekularizmu priklonil čiastočne k islamu. 2. augusta 1990 jeho vojská vpadli do Kuvajtu, ktorý vyhlásil za súčasť Iraku. Tento jednostranný akt agresie odsúdilo aj OSN, ktoré zorganizovalo medzinárodnú koalíciu pod vedením USA, ktorá proti Husajnovým vojskám zasiahla v roku 1991.

Po dlhotrvajúcom hospodárskom embargu, ktoré trvalo od roku 1991 a súčasne znamenalo veľké utrpenie irackých civilistov, bol Irak úplne ekonomicky vyčerpaný. V roku 2003 padlo v USA definitívne rozhodnutie na vpád do Iraku. Na základe nepotvrdenej domnienky o držbe zbraní hromadného ničenia začala 20. marca 2003 americko-britská koalícia (bez mandátu OSN) inváziu do Irackej republiky. Po bojoch o Um-Kasr, Basra, Nadžaf, Kut a Karbala bola iracká armáda a domobranecké milície zničené americkou vojenskou a technologickou prevahou. Bagdad bol obsadený 9. apríla 2003.

Saddám Husajn bol prakticky zbavený moci. No darilo sa mu dlhú dobu unikať pred zatknutím. 24. decembra 2003 bol americkými vojskami zajatý po zrade niektorých blízkych pomocníkov. Následne sa na dlhotrvajúcom súde zodpovedal z genocídy, vrážd a týrania civilistov spáchaných počas iracko-iránskeho konfliktu. Všetky obvinenia kategoricky popieral a prehlasoval súd za zmanipulovaný zo strany Spojených štátov. Na súde sa obhajoval sám. 5. novembra 2006 bol uznaný vinným z vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a odsúdený na trest smrti obesením. Podľa irackého práva nasledovalo po udelení trestu smrti automaticky odvolanie (v lehote 30 dní), pričom odvolací súd trest smrti 26. decembra 2006 potvrdil. Napriek medzinárodným ohlasom o barbarskosti trestu smrti bol rozsudok vykonaný už 30. decembra 2006 pri východe Slnka o 6:05 miestneho času. (Údaje o presnom čase popravy sa však rozchádzajú. Arabské zdroje uvádzajú 6:05, iné čas 5:57.) 31. decembra bol pochovaný v meste Tikrít.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Saddám Husajn

Politický portál