Anton Rašla

Narodil sa v obci Pavlice v okrese Trnava. V roku 1936 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia sa stal členom rôznych ľavicových študentských združení, ako boli Združenie sociálnodemokratických akademikov. V roku 1932 sa stal členom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej, od roku 1944 bol členom Komunistickej strany Česko-Slovenska. Počas 30. rokov 20. storočia začal pracovať v Robotníckych novinách.[3] Aby mohol pracovať v štátnych službách, no súčasne nemusel ako komunista vstúpiť do HSĽS, vstúpil do armády a v roku 1939 sa tak stal sudcom vojenských súdov v Bratislave, Poprade a Banskej Bystrici. Taktiež sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. Napriek svojmu postaveniu sa začal podieľať na príprave povstania. Jeho činnosť však bola odhalená a bol tak na krátko uväznený.[4] Počas SNP pôsobil ako poľný prokurátor. Po skončení vojny sa začal zaoberať spravodajskou činnosťou, následne sa stal námestníkom generálneho prokurátora. Pol roka pred začiatkom procesu s bývalým prezidentom Slovenského štátu Jozefom Tisom sa vrátil do Bratislavy a začal sa pripravovať na toto súdne konanie. Obžalobu pripravoval spolu s Ľudovítom Riganom a Jurajom Šujanom, ktorí boli v procese prokurátormi spolu s ním.[5] Proces sa začal 2. decembra 1946 a odsudzujúci rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947. Tiso bol odsúdený na smrť a popravený (obesený) v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave.[6]

V roku 1948 napísal list advokátskej komore, vďaka ktorému nevyčiarkli zo zoznamu advokátov obhajcu Jozefa Tisa JUDr. Ernesta Žabkaya, ktorý začal byť v danej dobe cieľom perzekúcie.[7] Na prelome 40. a 50. rokov bol prokurátorom vo viacerých vykonštruovaných procesoch voči ľuďom nepohodlným komunistickému režimu vrátane takých, v ktorých boli vynesené rozsudky smrti. Rašla bol hlavným prokurátorom v procese s Bielou légiou. V ňom boli Anton Tunega, Eduard Tesár a Albert Púčik odsúdení na doživotie, Rašla sa však voči rozsudku odvolal. Najvyšší súd v Prahe jeho odvolaniu vyhovel a odsúdil všetkých troch na trest smrti.[8]

Už od roku 1949 samotného Rašlu rozpracovávala Štátna bezpečnosť v rámci kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom.[9] V roku 1950 bol prinútený ku tzv. „sebakritike“ pre jeho „buržoázny nacionalizmus“. V roku 1954 bol Rašla vo vykonštruovanom procese odsúdený za údajnú spoluprácu s cudzími spravodajskými službami na doživotný trest odňatia slobody. Vo väzení však strávil iba dva roky. Po prepustení bol o niečo neskôr v roku 1957 odsúdený znova, tento raz v procese s tzv. trockistami.[10] Z väzenia bol opätovne prepustený v priebehu roka 1958.[1]

Po prepustení z väzenia si urobil opäť maturitu, následne pracoval v stavebnom podniku, neskôr vo Vojenskom historickom ústave. Rehabilitáciu dosiahol v roku 1964. Vďaka tomu mohol začať pracovať znova v právnej oblasti. Začal teda pôsobiť na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa mu podarilo habilitovať na docenta.[11][12] Potom ešte pôsobil do roku 1984 na Katedre trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.[13] Po roku 1989 vydal niekoľko memoárových titulov. V posledných rokoch života bol pripútaný na invalidný vozík. Zomrel vo veku nedožitých 96 rokov.