Tchang (dynastia)

Čína počas vlády dynastie Tchang patrila, spolu so svojím takmer miliónovým hlavným mestom Chang an a s 80 miliónmi obyvateľov, medzi najľudnatejšie ríše vtedajšieho sveta. Obdobie dynastie Tchang bolo obdobím, kedy mimoriadne prekvitali rozličné druhy umenia a čínska technika a veda dosiahla nový vrchol. Obdobie aj zlatým vekom čínskej literatúry. Bol vynájdený proces drevotlače.^{[chýba zdroj]}

V období tejto dynastie sa rozvinula výroba liečiv z bylín, bola objavená výroba porcelánu, kovových zliatin, farbív, kompas a strelný prach.[2]

Budhizmus definitívne zakorenil v čínskej spoločnosti a jeho náboženská podoba sa výrazne počínštila. Na zabezpečenie spoľahlivého chodu štátu bol obnovený systém štátnych cisárskych skúšok, ktorý dodával vláde spoľahlivých a verných úradníkov už za dynastie Sung.

Potom, ako odstránil posledného suejského cisára, sa novým cisárom, zakladateľom dynastie Tchang, v roku 618 vyhlásil Li Jüan, jeden zo suejských generálov zapojených do bojov s turkickými kmeňmi. V roku 619 zaviedol systém troch druhov daní: za obilie, za prácu a za látky. V roku 624 vyhlásil zákony o pôde zohľadňujúce doživotnú držbu pôdy.[1]

V roku 627 ho vystriedal druhý cisár dynastie, Tchaj-cung, ktorý bol jeden z najúspešnejších cisárov dynastie Tchang. Za jeho vlády sa začalo v Číne obdobie prosperity a rozmachu. Tchaj-cung vykonal množstvo dôležitých reforiem vo vojenskej oblasti i obchode. Za jeho vlády došlo k významnému územnému rozmachu, na juhu bol k ríši pripojený severný Vietnam, na západe rozsiahle oblasti v Strednej Ázii a po dlhých bojoch na severovýchode ríše aj Kórea. Tchanská metropola Čchang-an sa v období medzi rokmi 600 - 900 po Kr. stala najväčším mestom vtedajšieho sveta. Tchang-sung obsadil územia okolo Hodvábnej cesty a otvoril tak pre Čínu obchod so západnou Áziou.[3]

V období vlády Tchaj-cunga sa rozvíjala aj kultúra a umenie. Tchanská poézia sa stala vzorom dokonalého básnictva po nasledujúce stáročia.

Na sklonku života cisára Tchaj-cunga získavala dominantnú moc jedna z jeho konkubín, ktorá po jeho smrti roku 647 vládla ako cisárovná Wu Ce-tchien do roku 705.[2]

Cisár Tchaj – cung prijíma tibetského veľvyslanca.

Za vlády štvrtého cisára Kao-cunga dosiahla tchanská ríša najväčší územný a kultúrny rozmach, zároveň sa však začali hromadiť závažné problémy. Neúmerná územná expanzia nadmerne vyčerpávala štátnu pokladnicu. Ministerstvá sa začali stávať ťažkopádnymi a neefektívnymi inštitúciami s predimenzovanou a neefektívnou byrokraciou, dvorania a generáli sa čoraz viac zapájali do bezvýsledných vzájomných sporov. Nespokojnosť s vnútornou situáciou vyvolala v roku 755 vzburu generála turkického pôvodu An Lu-šana, ktorý sa zmocnil oboch hlavných miest a ktorá bola potlačená až s pomocou ujgurských oddielov. Povstanie ríšu vážne oslabilo. Boje proti regionálnym vojenským miestodržiteľom však pokračovali a ríša sa postupne hospodársky aj vojensky vyčerpala. Krajina stratila kontrolu nad vzdialenejšími oblasťami ríše a časť reálnej politickej moci musela byť odovzdaná armáde. Presadzovanie nariadení centrálnej vlády sa stávalo čoraz ťažším a spory medzi rôznymi skupinami hodnostárov sa vyostrovali. Roľnícke povstania, ktoré vypukali pravidelne niekoľko desaťročí, viedli k poklesu počtu obyvateľstva a následne k pádu oslabenej dynastie roku 907, predstavovanej už len trinásťročným cisárom.^{[chýba zdroj]}

Administratíva a spravovanie rozsiahlej ríše mala na starosti vrstva vzdelaných úradníkov. Vláda krajiny sa členila na šesť ministerstiev na čele s ministrom. Zlepšil sa výber daní a vytvoril sa dokonalý daňový systém, ktorý tento výber zaznamenával. S úmyslom zlepšenia výberu daní a naplánovania jeho každoročného výberu sa v období dynastie Tchang konali prvé sčítania obyvateľstva s presnými údajmi o majetku a výšky dane každého obyvateľa. Podľa sčítania z roku 754 bolo v krajine 1859 mestských sídel, krajina sa delila na 321 prefektúr. 90% obyvateľov krajiny žilo stále na vidieku.

V období dynastie Tchang sa v Číne definitívne upevnil budhizmus. Vládcovia dynastie Tchang boli naklonení budhistickému náboženstvu a podporovali preklad budhistickej náboženskej literatúry zo sanskritu do čínštiny. V tomto období vznikajúce budhistické kláštory začali v krajine zohrávať významnú úlohu ako centrá kultúry a umenia. Tiež vlastnili rozsiahle pozemky a ich bohatstvo a vplyv na vnútorné dianie v krajine neustále stúpal.

Postavenie budhizmu, ako preferovaného štátneho náboženstva začalo slabnúť po tom, čo sa ríša ocitla vo vážnych vnútorných ťažkostiach. Budhizmus začal byť spájaný s vládnucou čoraz viac nepopulárnou cisárskou dynastiou a skorumpovanou formou vlády a vodcovia, ktorý chceli dynastiu Tchang zvrhnúť prenasledovali aj budhizmus. Šíreniu budhizmu neprospievalo ani štátnej pokladnici, pretože majetky budhistických kláštorov a budhistickí mnísi boli vyňatí z platenia daní, čo predstavovalo veľké straty pre štátnu pokladnicu. Roku 845 cisárovná Wu – Ce – Tchien nariadila zatvoriť 4600 budhistických kláštorov a vyše 260 tisíc mníchov a mníšok sa muselo vzdať kláštorného života.

Budha vysvetľuje svoje učenie pod stromom poznania.

Náboženským rivalom budhizmu bolo tradičné čínske náboženstvo taoizmus a konfucianizmus, ktorý po páde dynastie Chan upadal a prestal byť oficiálnou ideológiou štátu nasledujúcich štátov. Jeho vplyv v období ríše Tchang však značne posilnilo znovu zavedenie štátnych skúšok z odboru konfuciánskych klasikov v 7. storočí. V 8. storočí sa v súvislosti s narastaním vnútroštátnych problémov krajiny začalo čoraz väčšie množstvo vzdelancov a obyčajných ľudí obracať na konfucianizmus s nádejou na rýchle ozdravenie štátu a začali pozerať s dešpektom na vplyv budhizmus a taoizmus na cisársky dvor a krajinu a začali im pripisovať podiel na úpadku štátu. Taoizmus viac mysticky zameraný ako konfucianizmus získal v období vlády dynastie Tchang silný vplyv na cisárskom dvore najmä v prostredí žien a manželiek cisárov.

Okrem týchto náboženstiev existovala v tomto období v krajine aj náboženská komunita nestoriánov, východných kresťanov.

Čchang-an bol hlavným mestom Číny už za predošlých dynastií a počas dynastie Tchang bol opätovne zvolený za hlavné mesto krajiny. Územie mesta malo približne štvorcový charakter – 10 km z východu na západ a 8 km zo severu na juh. Cisársky palác stál v severozápadnom kúte mesta. Hlavným vchodom do mesta bola brána Mingde, od ktorej sa tiahla široká mestská trieda cez celé mesto až do severnej časti mesta, kde sídlili administratívne orgány štátu. Do severnej časti sa vstupovalo cez osobitú bránu Chentian. V celom meste stálo 118 budhistický chrámov, 41 taoistických kláštorov, 38 konfuciánskych svätýň, 7 chrámov pre nečínske náboženstvá, okrem toho 12 veľkých hostincov s ubytovaným a 6 mestských pohrebísk. Roku 662 bola cisárska rezidencia premiestnené do paláca Ta-ming v severnej časti mesta.

Čchang-an bol najväčším mestom svojej doby a aj s predmestiami mal takmer 2 milióny obyvateľov. Okrem Číňanov v ňom žili desiatky iných národnostných a náboženských skupín. Bol hlavným mestom ríše, administratívnym centrom, z ktorého sa spravovala rozsiahla ríša a bol aj kultúrnym centrom. Ekonomickým centrom krajiny však nebol Čchang-an, ale mesto Jang-čou ležiace na rieke Jang-c’-ťiang.

Bohatstvo mesta Jang-čou spočívalo v obchode so soľou, na ktorý malo ako jediné mesto v celej ríši obchodné privilégium.

Prepracovaný nástenný reliéf vojaka a koňa z hrobky cisára Tchaj - cunga.

Dynastia Tchang bola prvým obdobím v čínskych dejín, v ktorom existoval dostatočný počet ľudí zabezpečených majetkovo natoľko, že aj trávenie voľného času sa stalo istým druhom umenia. Obdobie dynastie Tchang je ideálnym obdobím rozvoja športu. Rozvíjala sa lukostreľba, poľovníctvo, konské pólo, kohútie zápasy a podobne.

Vládni úradníci mali štátom garantované voľné dni. Každé 3 roky mali právo na 30 dní voľna, aby mohli navštíviť svojich rodičov. V prípade svadby v rodine mali právo na 9 dní dovolenky, v prípade svadby v širšej rodine získali 5 dní voľna.

Počas dynastie Tchang sa ľudia zapájali do slávenia rozličných sviatkov a karnevalov, niektoré z nich mali celoštátny charakter. Medzi rokmi 628 až 758 sa uskutočnilo 69 celoštátnych osláv. V prípade významného vojenského víťazstva, bohatej úrody, ale aj dlhého sucha a obdobia hladu, cisár nariadil uskutočnenie náboženskej slávnosti, ktorým sa malo pre kráľovstvo získať priazeň od nadprirodzených síl. Pitie alkoholu a vína počas osláv je hlboko zakorenené v čínskej spoločnosti.

Dynastia Tchang predstavuje v čínskych dejinách vrchol umeleckej tvorivosti, preto nie je prekvapujúce, že aj literárna tvorba za dynastie Tchang tvorí jednu najvýznamnejších častí čínskeho literárneho dedičstva. Najvýznamnejším žánrom v tejto dobe je poézia. V jednom kompendiu básní z tohto obdobia sa vyskytuje viac ako 40 000 básní. Reprezentatívny výber toho najlepšieho z poézie dynastie Tchang ponúka antológia básni pod názvom Tristo básní dynastie Tchang.

Dvorné dámy v záhrade, nástenná freska z hrobu dvorného šľachtica.

Postavenie žien v období dynastie Tchang bolo charakterizované veľkou voľnosťou a slobodou konania, ktoré si užívali najmä ženy z vyšších spoločenských vrstiev. V nižších spoločenských vrstvách bolo rodové rozdelenie a deľba spoločenských úloh a práce vypuklejšia. V tomto období tvorili svoje diela významné čínske básničky, maliarky a na trón sa dostala aj prvá čínska cisárovná Wu – ce - tchien.

• Farringtonová, Karen, Atlas svetových ríš, Bratislava : SPN – Mladé letá, 2004, ISBN 8010002712
• FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9.
• Liščák, Vladimír,, Dějiny Číny, Taiwanu a Tibetu v datech, Praha : Libri , 2008, ISBN 9788072773640
• Larousse, Tvorcovia svetových dejín, Bratislava : Mladé letá , 2002, ISBN 8006012644

• KAMENAROVIĆ, Ivan P. Klasická Čína. Preklad Anna Hánová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2001. 281 s. ISBN 80-7106-397-5.