Dejiny Juhoslávie

Južní Slovania na územie bývalej Juhoslávie prichádzali počnúc 6. storočím.

Keď Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku, začala sa prvá svetová vojna (1914). Ako Srbsko, tak aj Čierna Hora, boli na strane Dohody. Bosna a Hercegovina a Chorvátsko patrili Rakúsko-Uhorsku, Slovinsko sčasti Taliansku a sčasti Rakúsko-Uhorsku.

Počas vojny začali ešte neosamostatnení južní Slovania uvažovať o samostatnosti, vzhľadom na to, že v jednom bode zo 14 bodov prezidenta Woodrowa Willsona bolo napísané, že každý národ má nárok na svoju vlastnú krajinu. Ešte pred prvou svetovou vojnou, Rusi vysvetľovali svoju expanziu na Balkánskom polostrove tak, že „chcú oslobodiť a zjednotiť južných Slovanov“. Bola to len zámienka, ale Srbi to považovali za dobrý nápad. Chceli vytvoriť krajinu, ktorá bude združovať všetkých južných Slovanov, a v ktorej budú mať kľúčové postavenie. Chorváti a Slovinci boli ale rozdelení na dva tábory: jednak juhoslovanský a jednak nacionalistický za vytvorenie samostatného Chorvátska. Nakoniec bola väčšina tých, čo chceli zlúčiť južných Slovanov. Vznikla pôda pre vytvorenie spoločného štátu, a tak sa aj stalo v roku 1918. Vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, skrátene Kráľovstvo SCHS (po juhoslovansky SHS).

Vznik Kráľovstva SCHS na jeseň 1918 bol výsledok mnohoročných snáh o osamostatnenie južných Slovanov. Do novej juhoslovanskej monarchie sa začlenili územia patriace bývalému Rakúsko-Uhorsku (Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina), Srbska (zloženého zo samotného Srbska a Macedónie) a Čiernej Hory.

Zosilňovanie mocenskej hegemónie Srbov v mnohonárodnostnom štáte viedlo k nespokojnosti ostatných národov, vnútropolitickej kríze a aj k nárastu nacionalistických a fašistických tendencií. V roku 1929 sa Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov premenovalo na Juhosláviu. V roku 1934 sa Juhoslávia pripojila k balkánskej dohode spolu s Tureckom, Gréckom a Rumunskom. Pôvodná zahraničná politická orientácia Juhoslávie na Francúzsko a Malú dohodu (Juhoslávia, Česko-Slovensko, Rumunsko), bola v polovici 30-tych rokov vystriedaná snahami o zblíženie s nacistickým Nemeckom, Bulharskom a Talianskom.

Nástup protinemeckej a protifašistickej vlády v Juhoslávii koncom marca 1941 sa stal podnetom k nemeckému vpádu do krajiny 6. apríla 1941. Vtedajšie územie Juhoslávie bolo rozdelené medzi dva nové štáty (Chorvátsky a Srbský), Taliansko, Nemecko, Maďarsko a Bulharsko. Proti okupantom sa náhle rozvinulo masové hnutie odporu pod vedením juhoslovanských komunistov na čele s Josipom Brozom Titom. Počas vojny zahynul milión obyvateľov krajiny.

Juhoslávia sa pod Titovým vedením sama oslobodila, preto potom nebola závislá na Sovietskom zväze. J. B. Tito odmietal spolupracovať so Stalinom, aj tak sa ale Juhoslávia začlenila skôr do východného než do západného bloku. Tito tu zaviedol vlastnú formu socializmu, tzv. titoizmus, a spolupracoval aj so západnými štátmi.

Počas konca druhej svetovej vojny vrátilo Taliansko Juhoslávii územia obývané Slovincami. Roku 1945 bola zrušená monarchia a vznikla Juhoslovanská federatívna ľudová republika. Partizáni tu vyčlenili 6 republík, z ktorých sa federácia skladala; podrobnejšie pozri v článku Juhoslávia (1943 - 1992).

Josip Broz Tito sa v roku 1963 stal doživotným prezidentom. Vraví sa, že „držal Juhosláviu pohromade“. V roku 1980 zomrel, na jeho počesť sa premenovalo veľa obcí v Juhoslávii, vrátane Podgorice, hlavného mesta Čiernej Hory, ktorá sa premenovala na Titograd. Po jeho smrti nastala v krajine hospodárska kríza a (ďalší) vzrast nacionalizmu.

20. storočie sa pre južných Slovanov skončilo nečakane: Zatiaľ čo na jeho začiatku sa spoločnými silami snažili navzájom oslobodiť, na konci stáli proti sebe. Vojna v Juhoslávii (1991-1995), bola jedna z natragickejších, najsmutnejších a predovšetkým najzbytočnejších vojen v Európe. Nie nadarmo sa jej hovorí „Bratská vojna“, rozdelila kamarátov, príbuzných, rodiny, spolužiakov:

Občianska vojna sa skončila v septembri 1995 podpísaním Daytonského mieru v USA. Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a Macedónsko uznali štáty sveta v priebehu rokov 1992 a 1993 (ČSFR 27. júna 1992). Zvyšok bývalého štátu sa premenoval na Juhoslovanskú zväzovú republiku.

V roku 1999 NATO za sporných okolností bombardovalo Belehrad.

4. februára 2003 prijala zvyšná Juhoslávia novú ústavu a premenovala sa na "Srbsko a Čierna Hora". V ústave bolo zahrnuté ustanovenie, že v roku 2006 môžu obe krajiny po referende osamostatniť, ak to bude väčšina obyvateľov chcieť. Tak sa aj stalo.

Územia bývalej veľkej Juhoslávie, ktoré pred rokom 1989 niektorí v zahraničí považovali za príklad pomerne dobre fungujúceho socialistického zriadenia, sú v súčasnosti – okrem Slovinska – relatívne zaostalé. Slovinsko je od 1. mája 2004 a Chorvátsko od 1. júla 2013 členom Európskej únie.