Balkánska dohoda

Balkánska dohoda alebo balkánsky pakt bola dohoda podpísaná Gréckom, Tureckom, Rumunskom a Juhosláviou dňa 9. februára 1934. Bola zameraná na uchovanie geopolitického statu quo v oblasti, ktorý bol nastolený po prvej svetovej vojne.[1] Signatári súhlasili s odložením všetkých vzájomných územných nárokov. Ostatné krajiny s prítomnosťou v regióne – Taliansko, Albánsko,[1] Bulharsko, Maďarsko a Sovietsky zväz sa odmietli pripojiť k zmluve, hoci boli zapojené v súvisiacich rokovaniach. Nesignatármi boli väčšinou tie štáty, ktorých vlády zamýšľali zabrať územie niektorých členských štátov (napríklad Bulharsko si nárokovalo Severné Macedónsko a západnú Tráciu). Tento dokument privítalo najmä Francúzsko,[1] jeho predstavitelia v ňom videli záruku svojho vplyvu v tejto časti Európy.

Mapa zapojených štátov.

Balkánska dohoda bola koncipovaná ako defenzívny spolok. Účastníci si navzájom garantovali hranice. Namierená bola predovšetkým proti bulharskému revizionizmu. Poskytovala ochranu len proti útoku iných balkánskych štátov, pri útoku iných mocností ako napríklad Talianska neboli zmluvní účastníci zaviazaní k pomoci.

Balkánska dohoda pomohla zaistiť mier medzi Tureckom a suverénnymi krajinami juhovýchodnej Európy, ktoré vznikli na území bývalej Osmanskej ríše, z nich predovšetkým s Gréckom. Formálne prestala platiť v roku 1938. Jej skutočný krach nastal počas druhej svetovej vojny, keď skrachovala pre regionálne intrigy podporované vojenskými intervenciami mocností – hlavne Nemecka, Spojeného kráľovstva a Sovietskeho zväzu.^{[chýba zdroj]}