Woodrow Wilson

Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej obhajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.

Učil na rôznych vysokých školách, od roku 1890 na Princeton University politickú ekonómiu a právne vedy. Bol sedemkrát zvolený za najobľúbenejšieho profesora. V roku 1902 bol zvolený rektorom a začal široký program reforiem, čím si získal mnoho nepriateľov, ale tiež pokrokový imidž.

Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princetonu bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom na svoju praktickú neskúsenosť v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor lojálnych poradcov. Hlavne na Eduarda Housa, ktorý dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.

Ako guvernér začal Wilson kritizovať korupciu a klientelizmus. Jeho reformy sa týkali tiež kontroly cien komunálnych služieb a sociálneho zákonodarstva. Niet divu, že kampaň za Wilsonovu kandidatúru na prezidenta bola až do konca druhého prezidentského obdobia.

Víťazstvo Wilsona bolo pre mnohých prekvapením, faktom ale je, že po rozštiepení republikánskej strany medzi stúpencov Theodora Roosevelta a Williama Tafta bol úspech demokratov takmer zaručený. Zaujímavosťou volieb bol spoločný, t. j. pokrokový program oboch hlavných favoritov, Roosevelta aj Wilsona. Predvolebné debaty mali nezvyčajne vysokú úroveň. Po sčítaní hlasov získal Wilson 6 286 214 voličov, Roosevelt za progresivistickú stranu 4 216 020, republikánsky prezident Taft 3 486 922 a socialistický kandidát Eugene V. Debs 897 011. Účasť oprávnených voličov dosiahla len 58 %.

Nový prezident chcel konať rýchlo a hneď v začiatkoch zlomiť odpor proti reformám, začal teda ako predseda demokratov zasahovať i do práce Kongresu. Už v priebehu svojej volebnej kampane vyhlásil Wilson program tzv. Novej slobody. Ten spočíval na zvýšených zásahoch do ekonomiky, tak aby ju nekontrolovali úzke skupiny a aby mali občania znovu rovnaké možnosti. To dokázal s pomocou drastického zníženia dovozného cla, zavedením systému Federálnych bankových rezerv, ktoré mali stabilizovať menu, a hlavne ustanovením komisie pre obchod s funkciou protimonopolného úradu. Presadil tiež niekoľko základných sociálnych reforiem. Celkovo sa pôsobením 28. Prezidenta USA na vnútropolitickej scéne dalo označiť za takmer zázračne úspešné. Zmeny, ktoré boli považované za nutné už po celé desaťročia, sa konečne podarilo presadiť.

V zahraničnej politike je už hodnotenie Wilsonovho pôsobenia menej jednoznačné. Wilson bol v Európe len ako turista a zle poznal európske dejiny, o zvyšku sveta ani nehovoriac. Spoločne s jeho zapáleným idealizmom tvorila táto neznalosť výbušnú zmes. Prvým problémom bol postoj USA k revolúcii v Mexiku. Tá prerástla v občiansku vojnu, hlavnej moci v štáte sa zmocnil diktátor Huerta. Wilsonova snaha ovplyvniť výsledok vojny proti nemu viedla k americkej okupácii Veracruzu v roku 1914. Nevedel si tiež rady s ďalšími krajinami v americkej sfére vplyvu, ako sú Filipíny, Dominikánska republika, Haiti a Kuba. Tieto štáty boli buď priamo okupované, alebo ovládané ekonomicky americkými investormi.

Obe Ameriky boli v tejto dobe zo všetkých obývaných svetadielov asi najviac nezávislé od Európy. Wilsonovi ale bola z oboch bojujúcich strán od začiatku bližšia Trojdohoda. Hoci sa takto vyjadroval len v súkromných listoch, bolo pomerne jasné, že jeho demokratické a pacifistické názory sa s nemeckým militarizmom nikdy nezhodnú. Správa o sarajevskom atentáte vzbudila v Amerike málo pozornosti. Udalosť, ktorá čiastočne prebudila verejnosť, bolo napadnutie Belgicka Nemeckom. O deň neskôr, 4. augusta 1914, vydal Wilson vyhlásenie neutrality, v ktorej vyzval všetkých Američanov, aby boli nestranní v myslení i činoch. 6. augusta 1914 zomrela Ellen Wilsonová. Prezidentovi v nej odišiel najlepší poradca. Znovu sa oženil v novembri 1915 s vdovou Edith Galtovou. Časom bolo stále jasnejšie, že vojna viazla v bahne zákopov a Británia i Nemecko sa snažili zničiť jeden druhého ekonomicky. Briti uvalili obmedzenie i na neutrálny obchod. Nemecké prístavy boli blokované, Severné more zamínované. Anglicko teda používalo míny a vojnové lode, Nemci ponorky.

Pre americkú ekonomiku bola vojna, cynicky povedané,"skutočným požehnaním". Postupne sa stupňujúci boj v Severnom mori ale znamenal ohrozenie pre obchod i ľudské životy. 7. mája 1915 bol bez varovania potopený u írskych brehov anglický zámorský parník Lousitania nemeckou ponorkou U-20. 1198 ľudí, vrátane 139 Američanov, zahynulo. Wilsonova reakcia bola pre mnohých nepochopiteľná: „Môže sa stať, že je človek príliš hrdý na to, aby bojoval.“ V jeho predstavách to znamenalo, že si je príliš istý svojím právom, než aby o tom potreboval presviedčať iných použitím sily. Tieto slová mali pre zástancov Británie účinok červenej látky na býka. Prezident bol obviňovaný z príliš slabošského prístupu. Vyjednávaním sa podarilo v roku 1916 zmierniť ponorkovú hrozbu, bolo ale očividné, že nepôjde o konečné riešenie. Nie je jasné, či Wilson stále veril v neutralitu, chcel len viac času na vojenské prípravy alebo či chcel zabodovať u pacifistických voličov v blížiacich sa voľbách. Faktom ale ostáva, že slogan „udržal nás mimo vojnu“ bodoval. Voľby v roku 1916 vyhral Wilson tesne, za znovuzvolenie vďačil hlavne juhu a stredozápadu. Vo februári začalo Nemecko neobmedzenú ponorkovú vojnu. V tej dobe bola tiež zachytená nóta, ktorú poslal nemecký minister zahraničných vecí Zimmermann veľvyslancovi v Mexiku Eckhardtovi. Obsahovala návrh ponúknuť Mexiku Texas a Nové Mexiko, pokiaľ zaútočia spolu s Nemeckom na USA. To bola posledná kvapka.

USA vstúpili do 1. svetovej vojny 6. apríla 1917. Wilsonovou povinnosťou teraz bolo rýchlo pripraviť Spojené štáty na vojnu. Bola vyhlásená všeobecná branná povinnosť. V júni 1917 už bolo poslaných 10 miliónov mužov vo veku od 21 do 30 rokov. Veľké množstvo amerických jednotiek pod velením generála Pershinga sa zúčastňovalo bojových operácií od júna 1918. Američania podporili Dohodu v záverečnej fáze vojny, vyčerpané nemecké jednotky nemohli ich post úplne zastaviť.

Na domácej fronte bolo nutné pre tento úspech vybojovať nejednu bitku. Bol ustanovený Úrad pre vojnový priemysel, ktorý, na čele s generálnym bankárom Baruchom, reorganizoval priemysel tak, aby mohol plniť vládne objednávky. Boli tiež zvýšené dane, väčšina prostriedkov pre financovanie vojny ale prišla priamo od občanov. Štyri „pôžičky slobody“ a jedna „pôžička víťazstva“ vyniesli spolu 21 400 000 000 dolárov, hlavne vďaka výdatnej propagandistickej podpore. Výbor pre informácie verejnosti začal ohromnú kampaň, ktorá mala presvedčiť pacifistických Američanov o nutnosti vojny. Podľa protišpionážneho zákona boli uväznené stovky ľudí, mnohí z nich nevinne, medzi nimi vodca Socialistickej strany Eugene V. Debs. Výsledkom ale bola bezprecedentná jednota obyvateľstva, ohromné nadšenie pre spoločné úsilie, a tiež samozrejme miliardy investované do štátnych dlhopisov.

Dva roky organizovaného priemyslu zmenili USA navždy. Hlavným predmetom Wilsonovho snaženia ale nebola ani tak ekonomika, ako ideové obhájenie vojny. Wilson sa snažil presadiť také vojenské ciele, ktoré by zaručovali budúcu kolektívnu bezpečnosť. V januári 1918 predniesol Kongresu svojich 14 bodov prezidenta Wilsona. Volal v nich po otvorenej diplomacii, slobode v obchode, celosvetovom odzbrojovaní, práve národa na sebaurčenie a hlavne po vzniku Spoločnosti národov. Tá by stelesňovala princíp rovnosti, pretože nerobili rozdiel medzi veľkými a malými štátmi. Wilson chcel týmto programom ukázať Spojencom, že nechce, aby mier po 1. Svetovej vojne bol poznamenaný tým, čo zničilo každý mier predtým: snahu víťazov „nahrabať si“. Spoločnosť národov bola teda presadzovaná ako oficiálne stanovisko USA a ich primárny vojenský cieľ. 14 bodov nadchlo ohromné množstvo intelektuálov i obyčajných ľudí. Zvlášť americkí prisťahovalci z krajín Rakúsko-Uhorska a z Nemecka považovalo Wilsona za nádej na spravodlivosť. V Británii a predovšetkým vo Francúzsku ale „14 bodov“ nikto nebral vážne na vedomie. Bolo jasné, že ich cieľom je potrestať Nemecko tak tvrdo, že už sa nikdy nevráti ako európska veľmoc.

V utorok 3. septembra 1918 predal prostrednictvom štátného tajomníka Roberta Lansinga profesoru Masarykovi vo Washingtonu prehlásenie, vo ktorom je Česko-Slovenská národná rada s T. G. Masarykom v čele označena za válčící vládu de facto, uznanie vyznelo výrazneji než predchozí uznanie britské i francúzké.[1]

Wilson ale plný nadšenia pricestoval v decembri 1918 do Európy a podnikol triumfálnu cestu po hlavných mestách krajín Dohody. Na následnej konferencii v Paríži sa tvrdohlavo držal svojich pozícií. Aby bol prijatý vznik Spoločnosti národov, ustúpil svojim spojencom v mnohom, napr. v otázke reparácií či voľného obchodu.

Skutočná životná prehra ale čakala Wilsona v jeho vlastnej zemi. V USA sa idea Spoločnosti národov stretla s nepochopením. Amerika nebola pripravená podriadiť sa medzinárodnému konsenzu. Keď bolo jasné, že mierová zmluva nezíska v Senáte dvojtretinovú väčšinu potrebnú k ratifikácii, pokúsil sa Wilson zmeniť verejnú mienku propagačnou cestou po celej zemi. Ohromné pracovné nasadenie sa ale podpísalo na jeho zdraví, v septembri 1919 po záchvate mŕtvice čiastočne ochrnul. Tri mesiace sa neobjavil na verejnosti, spojenie s vonkajším svetom zaisťovala jeho druhá žena Edith a osobný lekár. Medzitým bola mierová zmluva Senátom definitívne zamietnutá. USA do Spoločnosti národov nikdy nevstúpili.

Vo voľbách v roku 1920 zvíťazil kandidát Harding a jeho slogan „návrat k normálnosti“. USA sa znovu stiahli do izolácie. Wilson už nikdy neopustil Washington, kde aj napokon zomrel.

Napriek tomu, že bol praktický výsledok Wilsonovho pôsobenia nejednoznačný, zostal v mnohom dôležitým priekopníkom. Spoluzakladateľ súčasnej Organizácie spojených národov Franklin Delano Roosevelt sa cítil byť dedičom jeho odkazu. Wilsonových „14 bodov“ je dodnes nenaplnených, ale položili základy mnohým moderným inštitúciám medzinárodnej spolupráce a kolektívnej bezpečnosti.

1. PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie, váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím, 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, s. 96 - 98

• GERŠOV, Zinovij Moisejevič. Woodrow Wilson. Preklad Alena Dobroslávková. Prvé. vyd. Praha : Svoboda, 1987. 312 s. (Členská knižnice.) (čeština)
• MAUROIS, André. Dějiny USA v letech 1917 - 1961. Prvé. vyd. Praha : Mladá fronta, 1966. 396 s. (čeština)
• PEČENKA, Marek. Encyklopedie moderní historie. Prvé. vyd. Praha : Libri, 1995. 589 s. ISBN 978-80-7277-410-4. (čeština)
• Smith, P.: America enters the world: a people’s history of the Progressive Era and World War I, Penguin Books, New York 1991
• Tindall G.B., Shi D.E.: Dějiny Spojených států amerických, NLN, Praha 1998

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Woodrow Wilson