Curtiss P-40 Warhawk

Prototyp XP-40

Americké lietadlo P-40 bolo vyvinuté z lietadla Curtiss P-36 Hawk a bol známy pod továrenským označením Hawk 81. Jeho koncepcia bola už pomerne zastaraná, ale pretože v roku 1939 bol okamžite k dispozícii, firma Curtiss získala od armádneho letectva (USAAC) objednávku na sériovú výrobu. Stroje P-40 sa v roku 1940 nijako zvlášť markantne nelíšili od P-36 Hawk (továrenské označenie Hawk 75). Lietadlá si objednalo Francúzsko, ale skôr než dorazili do Európy, francúzska armáda kapitulovala. Preto si ich prevzala Veľká Británia, ktorá ich zaradila do výzbroje pod názvami Tomahawk Mk.I, IA a IIA. Lietadlá bojovali najmä na menej exponovanom bojisku v severnej Afrike, kde odviedli veľa užitočnej práce. Americkou armádou prevzaté stroje tvorili protivzdušnú obranu Havaja a tu sa tiež stretli s Japoncami. Mimo armádu USA a Veľkej Británie slúžili P-40B a P-40C aj v ZSSR a Číne. Celkovo bolo vyrobených 1 700 kusov lietadiel P-40 Tomahawk. Bohužiaľ typ Hawk 81 sa vyznačoval pre vtedajšie americké stíhacie lietadlá spoločnými vlastnosťami; slabou výzbrojou, nízkymi výkonmi (aspoň na obdobie rokov 1940 – 1941), slabú alebo úplne chýbajúcu pasívnu ochranou (t. j. pancierovaním a samosvornými obalmi nádrží) a vo výškach nad 5000 metrov rýchlo klesajúcimi výkonmi. Tieto vlastnosti spájali ako vo Francúzsku v roku 1940 bojujúce stroje P-36 (Curtiss Hawk 75), tak aj novšie typy Bell P-39C a D alebo Curtiss P-40B a C.

P-40B Tomahawk počas letu

Zhora dolu: Curtiss P-40F/L, P-40K Warhawk

Firma Curtiss sa snažila svoje lietadlá priebežne modernizovať, ale tie stále zostávali o krok späť s výkonmi svojich súperov. V máji 1941 sa začali dodávky novej verzie P-40D (Hawk 87), čo bol v roku 1940 pripravovaný značne prepracovaný P-40 s už chystaným výkonnejším motorom Allison V-1710-F3R. Stroj mal vedľa silnejšieho motora (nahrádzajúceho Allison V-1710-C15) dostať aj silnejšiu výzbroj, pasívnu ochranu a tiež bol aerodynamicky zjemnený (od typu Hawk 81 preberá konštrukciu krídla a chvostových plôch, ale trup bol výrazne prepracovaný, teraz mal trochu zmenšený čelný prierez, a tiež dostal nový podvozok). Briti novú verziu objednali už v máji 1940 (560 strojov s novým označením Kittyhawk I), dávno predtým než bol postavený jediný stroj (USAAC novú verziu objednali až v septembri 1940). Nová verzia mala predsa len vyššiu bojovú hodnotu ako Hawk 81 (P-40B a P-40C). Na P-40D ihneď nadviazala výroba verzie P-40E, ktorá sa od predchádzajúcej na prvý pohľad líši len zosilnenou výzbrojou - je vyzbrojená šiestimi guľometmi M2 kalibru 12,7 mm umiestnených v krídle, na rozdiel od štyroch zbraní toho istého typu u „Dečka“ (zosilnenie výzbroje americké armádne letectvo žiadalo ešte pred začatím sériovej výroby P-40D, vo februári 1941; ich nakoniec Američania odobrali iba 22 kusov, ďalšie boli už P-40E, ktorých firma Curtiss na základe objednávok amerického letectva postavila 2320, a to ako pre USAAF tak aj na export v rámci zákona o pôžičke a prenájme).

Curtiss P-40K vznikol v roku 1942 na základe verzie P-40E náhradou motora Allison V-1710-39 (továrenské označenie V-1710-F3R) podstatne výkonnejším motorom Allison V-1710-73 (V-1710-F4R). Silnejší motor však vyvolával problémy so smerovou stabilitou pri štarte. Najjednoduchším riešením bolo zväčšenie kýlovej plochy s krátkym prechodom do trupu. Takto upravených bolo prvých 800 vyrobených P-40K-1 a P-40K-5. U ďalších 500 strojov série K-10 a K-15 bol tento problém vyriešený rovnako ako u P-40F s Merlinom predĺžením zadnej časti trupu a posunutím zvislej chvostovej plochy o 0,508 m.

Verzií vznikla ešte celá rada, boli vyrábané verzie P-40D až P-40N, pričom stroj dostal bojový názov Warhawk, vo Veľkej Británii Kittyhawk. Najrýchlejším zo všetkých sériovo vyrábaných Warhawkov bola prvá séria P-40N, ktorá dosiahla rýchlosť okolo 600 km/h (však vzhľadom na to, že pre stíhacie úlohy v tej dobe USAAF malo oveľa vhodnejšie stroje, a P-40N bol postupne čoraz viac nasadzovaný v úlohe stíhacieho bombardéra, stroje neskorších sérií opäť dostávajú štandardnú výzbroj šiestich guľometov kalibru 12,7 mm a boli zavedené aj ďalšie zmeny, ktoré síce znamenali opätovný nárast hmotnosti stroja a teda aj pokles výkonov, ale to v tejto úlohe už nehralo podstatnú rolu). Po dokončení 400 strojov v prevedení Curtiss P-40N-1-CU sa stroj vracia späť k štandardnej výzbroji šiestich polpalcových guľometov v krídle, s celkovou zásobou munície 1686 nábojov, a s možnosťou niesť až tri päťstolibrové (227 kilogramové) bomby na závesníkoch pod trupom a krídlom.

Vôbec najvýkonnejšie boli stroje verzie XP-40Q, tá však už nebola zavedená do sériovej výroby a zostala len pri trojici prototypov, síce výkonného ale pre USAAF už nezaujímavého typu - konkurencia už zavedených a široko používaných typov Lockheed P-38 Lightning, Republic P-47 Thunderbolt a North American P-51 Mustang bola príliš silná, nimi dosahované výkony boli aspoň porovnateľné s XP-40Q, a súčasné typy plne postačovali na plnenie úloh na hlavných bojiskách. Firma Curtiss tak už nemala najmenšiu šancu typ P-40 opätovne presadiť do popredia záujmu - Warhawk už len dosluhoval ako stíhací bombardér na vedľajších bojiskách. Bojovo boli použité v severnej Afrike, v Pacifiku, nad Aleutskými ostrovmi a v Sovietskom zväze. P-40 verzií D-N bolo vyrobených okolo 12 000 kusov.

Lietadlá Curtiss P-40C Tomahawk jednotky Flying Tigers počas letu nad Čínou, 28. máj 1942

Curtiss Kittyhawk Mk.III 112. perute RAF na letisku Medenine, Tunisko, 1943

Najznámejšou epizódou v histórii lietadla bolo jeho použitie u americkej dobrovoľníckej jednotky Flying Tigers, ktorá bojovala proti Japoncom v Číne. Dobrovoľníci, ktorí boli platení čínskou vládou za každé zostrelené japonské lietadlo, vytvorili legendu, ktorú americká tlač starostlivo pestovala. Letci opatrili svoje P-40 žraločími zubami vyvedenými na chladičoch, čo sa stalo typické pre tieto stroje.

Dá sa tiež povedať, že nie menšiu známosť získala aj britská 112. peruť bojujúca v severnej Afrike, ktorá sa stala zrejme známou vďaka podobnej ozdobe ako „Flying Tigers“ - žraločie zuby (napokon Briti túto „ozdobu“ použili predtým než Američania v Číne). Predovšetkým najmenšiu známosť typu P-40 v RAF získala rada es, môžeme menovať veliteľa 112. perute, ktorým bol austrálsky S/Ldr Clive Robertson „Killer“ Caldwell, ktorého celkové skóre predstavuje 28 ½ potvrdeného zostrelu (lietal aj u 250., 452. a 457. squadrony). Neskôr dosiahol hodnosť (acting) Group Captain, postupne bol vyznamenaný DSO, DFC & Bar. Medzi ďalších známych letcov, ktorí lietali na strojoch P-40 patrí i sovietske stíhacie eso Boris Safonov. Safonov zahynul 30. mája 1942, keď bol jeho P-40 zostrelený nad Barentsovým morom nemeckým Ju 88.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Curtiss P-40 Warhawk

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Curtiss P-40 Warhawk na českej Wikipédii.

Portál letectvo