Budova Ríšskeho snemu (Berlín)

Čelný pohľad na Reichstag

Výstavba budovy začala po roku 1871. Predtým sa parlament zhromažďoval vo viacerých budovách na Leipziger Straße v Berlíne. Tieto začali byť príliš malé pre tento účel, a tak sa v roku 1872 začala architektonická súťaž. Zúčastnilo sa jej 103 architektov. Práca na stavbe sa však nezačala ani o desať rokov na to. Blokovali ju rôzne problémy s kupovaním pozemkov pre novú budovu. A aj hádky medzi členmi Reichstagu, ako boli Wilhelm I., Otto von Bismarck, o tom aká by mala byť nová budova.

V roku 1882 sa konala ďalšia architektonická súťaž. Tentoraz sa jej zúčastnilo 189 architektov. Uskutočniť svoj projekt mohol architekt z Frankfurtu Paul Wallot. V roku 1884 položil 9. júna Wilhelm I. základný kameň. Pred dokončením stavby Wilhelm I. v roku 1888 zomrel. Jeho nástupca Wilhelm II. oponoval parlamentu ako inštitúcii v oveľa väčšej miere. Pôvodná budova bola najviac velebená kvôli konštrukcii pôvodnej kupoly z ocele a skla, čo bol inžiniersky skvost toho času.

Na hlavnú fasádu boli v roku 1916 vytesané slová: "DEM DEUTSCHEN VOLKE" ("Nemeckému ľudu") Tomu sa snažil zabrániť cisár, pre priveľmi demokratický charakter. Po prvej svetovej vojne cisár abdikoval. Počas revolučných dní, 9. novembra v roku 1918, vyhlásil Philipp Scheidemann inštitúciu republiky priamo z jedného z balkónov Reichstagu. Budova naďalej slúžila ako sídlo parlamentu Weimarskej republiky od roku 1919 až do 1933.

Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom 30. januára 1933. Následne na to 27. februára 1933 bola budova podpálená za okolností, ktoré dodnes nie sú presne objasnené.

Na mieste činu zadržala polícia Holanďana Marinusa van der Lubbeho, ktorý pobehoval po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta von Hindenburga k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené viaceré občianske práva a slobody zakotvené v ešte stále platnej ústave a rozšíril sa okruh trestných činov spadajúcich pod trest smrti. NSDAP využila túto udalosť na začatie politických čistiek v Berlíne a zákazu KPD (nemecká komunistická strana).

Počas 12 rokov vlády národných socialistov budova Reichstagu nebola používaná na zasadanie parlamentu. Tých zopárkrát, čo parlament zasadol, bolo to v budove bývalej opery (Krolloper) oproti samotnej budove Reichstagu. To platí aj o zhromaždení 23. marca 1933 kedy bol Reichstag ako inštitúcia zbavený svojich právomocí v prospech nacistickej vlády. Vydal sa zákon, ktorý bol legálnym krokom k získaniu moci. Budova, stále zničená a nepoužiteľná po požiari, bola používaná na propagandistické prezentácie a vojenské účely, počas trvania druhej svetovej vojny. Dokonca sa uvažovalo, že ju premenia na protilietadlovú vežu, ale zistilo sa, že na to nie je konštrukčne vhodná.

Sovietske nápisy na stene budovy. Jeden z nápisov oznamuje: „Stalingradčania v Berlíne!!!“

Budova, ktorá nebola plne obnovená od požiaru bola ďalej za vojny poškodzovaná vzdušnými náletmi. Počas bitky o Berlín v roku 1945 sa stala jedným z hlavných cieľov pre červenú armádu. Pravdepodobne pre jej symbolický význam. Tvrdé boje v okolí a vo vnútri budovy sa rozhoreli v noci 29. a pokračovali do 30. apríla 1945. Silne opevnenú budovu bránilo niekoľko tisíc nemeckých vojakov. 30. apríla o pol desiatej v noci miestneho času traja sovietski vojaci, poručík Alexej Berest a seržanti Michail Jegorov a Meliton Kantaria ako jedni z prvých vyšli na strechu budovy a vztýčili na nej sovietsku vlajku (Ďalšieho dňa tento akt zopakovali pred fotoaparátmi). Aj dnes môžu návštevníci budovy stále vidieť sovietske grafity na zadymených stenách vo vnútri, a tak isto na niektorých strechách. Keď boli objavené počas rekonštrukcie po znovu spojení Berlína, boli zachované.

Po vypuknutí studenej vojny bola budova fyzicky v západnom Berlíne, ale len zopár metrov od hraníc východného Berlína. Hranica sa tiahla pozdĺž zadnej časti budovy, no v roku 1961 bol prístup uzavretý Berlínskym múrom. Počas berlínskej blokády sa obrovské množstvo Berlínčanov zhromaždilo pred budovou Reichstagu. Vtedajší starosta Ernst Reuter viedol 9. septembra 1948 reč, ktorá sa stala známa vetou: „Ihr Völker der Welt, schaut auf diese Stadt!“ (Ľudia tohto sveta, pozrite sa na toto mesto!).

Po vojne bola budova ruinou. Navyše nemala žiadne reálne využitie, keďže hlavným mestom západného Berlína bol Bonn od roku 1949. V roku 1956 sa rozhodlo, že budova Reichstag nebude zbúraná, ale bude znova obnovená. Nanešťastie pôvodná kupola budovy, ktorá bola veľmi poškodená bola zdemolovaná. Následne bola vyhlásená nová architektonická súťaž. Víťazom sa stal Paul Baumgarten, ktorý rekonštruoval budovu v rokoch 1961 - 1964.

Po zjednotení Nemecka sa stala umelecká a užitková hodnota jeho diela predmetom mnohých debát. A to preto, že Bundestag, parlament západného Nemecka, nemal podľa opatrenia ustanoveného spojencami v roku 1971 povolené zasadať. Až do roku 1990 bola budova používaná na občasné reprezentatívne stretnutia a na stálu výstavu o nemeckej histórii, ktorá sa volala: „Fragen an die deutsche Geschichte“ (Otázky k nemeckej histórii).

Oficiálna ceremónia nemeckého zjednotenia 3. októbra 1990 sa konala v budove Reichstagu, za účasti kancelára Helmuta Kohla, prezidenta Richarda von Weizsäckera, bývalého kancelára Willyho Brandta a mnohých ďalších. Na tejto udalosti bol obrovský ohňostroj a mnohí na ňu spomínajú. O deň neskôr zasadol parlament spojeného Nemecka symbolicky v budove Reichstagu.

V tom čase ešte nebola úloha Berlína rozhodnutá. Až po búrlivom rokovaní, ktoré sa považuje za jedno z tých, čo sa oplatí zapamätať, sa 20. júna 1991 rozhodlo s tesnou väčšinou, že vláda aj parlament sa vrátia do Berlína z Bonnu.

V roku 1992 vyhral ďalšiu súťaž na rekonštrukciu budovy architekt Norman Foster. Jeho víťazný koncept vyzeral celkom odlišne od toho, čo sa neskôr uskutočnilo. Okrem iného pôvodný koncept neobsahoval kupolu.

Pred tým ako sa začala rekonštrukcia bol Reichstag obalený do plášťa bulharskými umelcami Christo a jeho ženou Jeanne-Claude. To pritiahlo v roku 1995 milióny návštevníkov.

Rokovacia sála

Počas rekonštrukcie bola budova z vnútornej strany zbavená všetkých pôvodných prvkov. Vybraté bolo úplne všetko okrem obvodových stien, vrátane všetkých zmien urobených v šesťdesiatych rokoch Paulom Baumgartenom. Aj keď neodškriepiteľne tomu chýbal rešpekt pred pôvodným dizajnom a nábytkom, rekonštrukcia bola všeobecne považovaná za úspech.

Reichstag je jedna z najnavštevovanejších atrakcií v Berlíne aj kvôli tomu, že na ňom bola postavená sklenená kupola ako náznak pôvodnej kupole z roku 1894. V kupole je špirálovitá rampa, z ktorej je impresívny pohľad na mesto hlavne v noci. Vďaka kupole sa dá vidieť do hlavnej sály parlamentu a vniká doň slnečné svetlo. Slnečné clony elektronicky sledujú pohyb Slnka a blokujú priame slnečné svetlo, aby neoslňovalo ľudí vo vnútri. Stavebné práce boli ukončené v roku 1999 a sídlo parlamentu bolo presunuté do Reichstagu v apríli toho roku. Dóm je otvorený každému bez predošlej registrácie, aj keď čakacie rady môžu byť veľmi dlhé, špeciálne v letnom období.

• J. Glancey,: Moderní architektura, Albatros, Praha 2004, ISBN 80-00-01304-5
• N. Parkin,: Sedemdesiat zázrakov architektúry, Slovart 2003, ISBN 8071457647

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Budova Ríšskeho snemu (Berlín)

• Stránka nemeckého parlamentu (po nemecky), (po anglicky), (po francúzsky)
• Panoráma Reichstag
• Wrapped Reichstag Obalená budova Christo a jeho ženou Jeanne-Claude
• Fotky Reichstagu z roku 1993
• Fotky Reichstagu z roku 1989 a 1945