Jozef I. (Svätá rímska ríša)

Už od narodenia bol predurčený za otcovho následníka a Leopold mu preto ešte počas života zaistil nástupníctvo v monarchii i na cisárskom tróne. Uhorská korunovácia deväťročného Jozefa sa konala 9. decembra 1687, ako jedenásťročný bol 24. januára 1690 zvolený a o dva dni neskôr korunovaný v Augsburgu za rímskeho kráľa. Jeho česká korunovácia sa naopak nikdy neuskutočnila.

Inteligentný a schopný mladík prešiel náročnou výchovou budúceho panovníka, vyznačoval sa predovšetkým jazykovým nadaním (ovládal sedem rečí) a záujmom o hudbu, ktorú podľa vzoru svojho otca i komponoval. Za tienistú stránku jeho života bol považovaný značný záujem o ženy, ktorý prejavoval od svojej mladosti. Aféry a škandály vyplývajúce z jeho vzťahu čerili pokojné ovzdušie viedenského dvora, kde v Leopoldovej dobe vládla mravopočestná atmosféra. Veľké nádeje boli kladené v tomto smere do Jozefovho sobáša s Amáliou Vilhelmínou (konal sa 24. februára 1699). Mali spolu dcéru Máriu Jozefu Habsburskú (1699 – 1757). Sobášom s Augustom III. Saským sa najskôr stala manželkou saského kniežaťa a neskôr aj poľskou kráľovnou. Mária Jozefa mala ešte dvoch mladších súrodencov: brata Leopolda Jozefa (1700 – 1701) a sestru Máriu Amáliu (1701 – 1756). Jozef neostal svojej žene verný a pravdepodobne ju po niekoľkých rokoch manželstva dokonca nakazil pohlavnou chorobou, v dôsledku ktorej ostala neplodná.

V roku 1705 zomrel cisár Leopold I. a Jozefovi sa otvorila cesta k samostatnej vláde. Smer, ktorým sa táto vláda bude uberať, naznačovali ešte za otcovho života jeho reformné postoje a konflikty s otcovými osvedčenými štátnikmi.

Hospodárska situácia krajín monarchie nebola priaznivá. V dôsledku dlhodobých vojen vzrastalo daňové zaťaženie poddaných, čo spôsobovalo nespokojnosť širokých más obyvateľstva. Na panovníckom dvore vládla byrokracia, neporiadky, úplatkárstvo a protekcionárstvo.

Dvadsaťsedemročný Jozef bol však už schopným vladárom odhodlaným k radikálnym opatreniam. Obklopil sa pragmatickými politikmi a diplomatmi, s pomocou ktorých sa usiloval o správu a finančné reformy monarchie a o upevnenie svojho postavenia ako cisára rímskonemeckej ríše. Už krátko po nástupe na trón uskutočnil viaceré zmeny. Posilňoval úlohu centrálne riadenej štátnej byrokracie. Reformy začali i v oblasti berného systému.

Jozef sa ako zdatný politik prejavil aj ako nadaný vojvodca. Ešte v roku 1702 viedol armádu pri obliehaní pevnosti Landau v Nemecku, kde osvedčil svoje vojvodcovské schopnosti.

Po svojom otcovi zdedil otvorený vojnový konflikt, vojnu o španielske dedičstvo. Habsburská monarchia v nej spolu s Anglickom, Nizozemskom a ďalšími štátmi bojovala proti Francúzsku v snahe presadiť Jozefovho mladšieho brata Karola na španielsky trón.

Okrem tejto vojny, v ktorej monarchia zaznamenala (predovšetkým zásluhou anglických spojencov a vojenských schopností Jozefovho vynikajúceho vojvodcu Eugena Savojského) rad úspechov (porážka vojsk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. a jeho spojencov v bitke pri Malplaquete v r. 1709), musel sa Jozef vyrovnať i s tlakom švédskeho kráľa Karola XII. a s povstaním vojsk Františka II. Rákociho v Uhorsku, ktoré 12. mája 1703 vpadli na Slovensko.

Zo strany švédskeho kráľa, ktorý r. 1706 vpadol do Sliezska a neskôr do Saska, hrozilo nebezpečenstvo, že sa spojí proti Jozefovi s Francúzskom. Jozef I. uzavrel tzv. altranstädtskú konvenciu, na základe ktorej sa Karol XII. vzdal za značné ústupky účasti na západoeurópskom mocenskom boji. Rovnako v Uhorsku, kde ho v júni 1707 vzbúrenecký snem (tzv. onódsky) zosadil z trónu, podarilo sa Jozefovi I. získať prevahu a rozvinúť mierové rokovania, na základe ktorých stavovské hnutie začalo upadať.

Jozef sa obrátil s výzvou na obyvateľov Uhorska, sľúbil amnestiu a splnenie všetkých oprávnených požiadaviek. Časť šľachty a duchovenstvo podporili Jozefa I., no František II. Rákoci a mnohí ďalší pokračovali v odboji, v ktorom chceli pre Uhorsko vybojovať samostatnosť. Nanovo vzplanuli boje, v ktorých však kráľovské vojská získali po bitke pri Trenčíne v roku 1708 prevahu. Po ďalších porážkach povstanie strácalo svojich prívržencov a upadalo. 1. mája 1711 kapitulovali zvyšky kuruckej armády pri Satu Mare (Szatmár), kde bol tiež podpísaný Satmársky mier, ktorý zabezpečoval Habsburgovcom vládu nad Uhorskom.

Nedožil sa však konečného vyriešenia situácie ani vo vojne o španielske dedičstvo, pretože neočakávane zomrel vo veku necelých 33 rokov. Jeho smrťou sa prerušil i reformný proces, ktorý v habsburskej monarchii musel počkať až na vládu Jozefovej netere Márie Terézie a predovšetkým jeho prasynovca a menovca Jozefa II.

Jozef I. bol po smrti pochovaný v rodovej hrobke Habsburgovcov pod kláštorom viedenských kapucínov.

S manželkou Amáliou Vilhelmínou (* 21. apríl 1673 – † 10. apríl 1742) sa im narodili tri deti:

• Mária Jozefa Habsburská (* 8. február 1699 – † 17. november 1757), manžel August III. Wettin (1696 – 1763), poľský kráľ
• Leopold Jozef (* 29. október 1700 – † 4. august 1701)
• Mária Amália Habsburská (* 22. október 1701 – † 11. december 1756), manžel bavorský kurfirst Karol VII. Albrecht (1697 – 1745), neskorší rímsky cisár Karol VII.