Barokové divadlo

Okrem zaužívaných žánrov, akými boli tragédia, tragikomédia a komédia v tomto období vznikol aj nový divadelný žáner, a to pastierska hra, ktorá predvádzala idylické obrazy z prírodných scenérií, čím vytvárala akýsi idealizovaný obraz sveta, ktorý kontrastoval s často veľmi krutou realitou (vojny, zápas o moc). Jednou z najvýznamnejších takýchto hier bolo dielo Torquata Tassa Amintus z roku 1573.

V prostredí dvora nájdeme od 16. storočia tiež prvé známky vzniku dvoch nových druhov divadla – baletu a opery. Prvé kroky operného divadla môžeme nájsť v Taliansku, zatiaľ čo vo Francúzsku sa sformovali najmä základy klasického baletu. Medzi prvé inscenácie patrili diela Jacopa Periho (Dafné, 1594; Euridika, 1600), neskôr to boli diela Claudia Monteverdiho (Orfeus). Pomenovanie pre nový divadelný žáner opera použil ako prvý Monteverdiho žiak Francesco Cavalli. Vďaka rozmachu opernej tvorby začal narastať aj počet operných budov a súborov; inscenácie smerovali k zdôrazňovaniu sólového spevu a táto tendencia vyvrcholila v neapolskej škole kastrátov v 18. storočí.

Dvorský balet sa na francúzskom dvore presadzoval už v 16. storočí v rámci rôznych slávností, počas ktorých sa šľachtici bavili tancom, v ktorom vystupovali alegorické alebo historické postavy. Tieto ballets de cours sa rozvíjali najmä na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., kedy sa ich usporiadateľmi stali dramatici Jean-Baptiste Lully, Moliére a tiež choreograf Pierre Beauchamp, ktorý založil v roku 1661 prvú tanečnú kráľovskú školu.

V Taliansku sa sformovala Commedia dell’Arte, ktorá vychádzala z tradícií antickej pantomímy a stredovekých frašiek. Objavila sa v polovici 16. storočia s typickými postavami, ktoré improvizovali podľa voľného scenára a predvádzali divákom množstvo gagov. Základnými typmi postáv boli v komédii Pantalone (ako terč posmechu), Dottore (hlúpy a urečnený učenec), Harlekýn (prešibaný sluha), Brighella alebo Pulcinella (ešte prefíkanejší sluha), a vedľajšie postavy Capitano (smiešny vojak) a Kolombína (záletná a vtipná partnerka sluhu). Práve tu sa vyskytli aj prvé ženy – herečky (dovtedy mohli hrať divadlo podľa antického vzoru len muži), a medzi najslávnejšie patrila Isabella Andreini z hereckého súboru Comici Gelosi.

Od polovice 16. storočia sa commedia dell'arte začala objavovať aj v Nemecku, Rakúsku a najmä vo Francúzsku. Táto komédia má svoje korene v renesancii a baroku, odhaľuje komickým spôsobom veci a javy, ktoré mohli mať viac významov, mohli sa javiť jednoducho a inak než dovtedy, a svojou zábavnosťou sa stala veľmi populárnym a ľudovým divadlom.

Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho a Roberta Garniera. Centrom formovania divadelného umenia bol Paríž, kde postupne vytlačil kočovné herecké spoločnosti z divadla Burgundský hotel pašiové bratstvo, ktoré hralo na prelome 16. a 17. storočia tragikomédie a pastorálie Alexandra Hardyho (1570 – 1632, autor tragédií, tragikomédií a pastorálií, napr. Marianne, Dido a jej obeť, Lukrécia) a Roberta Garniera. V Hardyho hrách sa často sústreďovalo mnoho krutostí, ktorými sa snažil zaujať svoje obecenstvo, no taktiež boli pre jeho diela charakteristické metaforické dialógy, často pretkané oplzlosťami. Jeho diela silne ovplyvnila španielska dráma, no taktiež talianske divadlo, nakoľko viacero talianskych divadelných súborov chodilo hrať i do Francúzska.

V tomto období boli obľúbené najmä komédie, tragikomédie, no tiež tragédia a bábkové divadlo či pantomíma. Na kráľovskom dvore boli veľmi obľúbené balety – komické, spievané melodramatické, no tiež tzv. „balety so vstupmi“ s jednou nenáročnou dekoráciou, rovnako ako aj predstavenia na otočnom pódiu alebo s priebežne meniacimi sa kulisami počas hry. Z týchto prechodných foriem divadla sa neskôr vyvinula opera, ktorá prežívala svoje najlepšie obdobie práve počas baroka.

Dôležitú úlohu zohrali aj jezuitské divadlá, pôsobiace až do roku 1762, ktoré upustili od trendov zaužívaných v klasických divadlách: miesto latinských tragédií (náboženských aj svetských) hrali balety, do hier vkladali spevy a tance a ako prví angažovali choreografov, vďaka čomu vzniklo v roku 1638 prvé skutočné baletné predstavenie. Boli tiež prvými, ktorí začali pripúšťať ženské úlohy v divadelných predstaveniach.

Hranice medzi jednotlivými divadelnými žánrami ešte neboli v tomto období pevne stanovené. Oficiálne sa očisty drámy od miešania žánrov, štýlov a uvoľnenej epickej tvorby ujal sám kardinál Richelieu a francúzska Akadémia, ktorá vypracovala posudok na hru Pierra Corneilla Cid, ktorej vytkla niekoľko nedostatkov. Sám Corneille si z tejto kritiky vzal ponaučenie a jeho ďalšie hry sú už napísané formálne podľa pravidiel.

Okolo roku 1625 vznikla komédia, divadelné predstavenia sa oslobodili od vulgarizmov a divadlo získalo nový ráz, keď prišli do módy šťastné rozuzlenia. Divadlo začalo byť vo vyššej spoločnosti považované za jednu z napríjemnejších zábav. V 60. rokoch 17. storočia dostali divadelné hry ustálené pravidlá (napr. rovnako dlhé dejstvá, prestávky medzi predstaveniami, vytváranie dojmu pravdepodobnosti a pod.). Skutočným tvorcom klasického francúzskeho divadla bol Pierre Corneille (1606 – 1684), a neskôr na jeho tvorbu nadviazali tiež Jean Racine (1639 – 1699) a Molière (1622 – 1673).

Po smrti Moliéra vydal francúzsky kráľ Ľudovít XIV. v roku 1680 dekrét o zjednotení parížskych hereckých spoločností, vďaka čomu vznikla Comédie-Française, ktorá si udržovala nielen monopol na činohru v Paríži, ale vytvárala tiež model divadla, ktorého vplyv bol viditeľný v ďalších rokoch aj za hranicami Francúzska.

V rozvoji nemeckého divadla zohrali dôležitú úlohu jedni z najväčších klasikov nemeckej literatúry – Johann Wolfgang Goethe a Friedrich Schiller, ktorí sa venovali tiež problematike divadla. Celonárodný charakter získalo nemecké divadlo až za vlády Fridricha II., kedy sa z Pruska stal moderný štát. Počiatky nemeckej drámy a divadla boli ovplyvnené reformáciou a náboženskými bojmi. Zosilnil sa absolutizmus, krajina bola bez ideálov a divadlo sa pestovalo len na univerzitách, nakoľko bolo považované väčšinou len za výchovný prostriedok. Jedinou výnimkou bola v tvorbe protestantská univerzita vo Wittenbergu, kde bolo náboženské divadlo veľmi podporované. V Nemecku pôsobilo v tomto období viacero anglických spoločností, ktoré sa snažili podporiť lásku k divadlu u obyčajných ľudí komédiami, tancom a hudbou. V roku 1627 bola v divadle uvedená prvá nemecká opera – Daphne od Martina Opitza (1597 – 1639), ktorú zhudobnil Heinrich Schütz.

Ako vzor pre vznik nemeckej drámy a divadla poslúžili anglickí, holandskí a francúzski herci a divadelné spoločnosti, z dramatikov potom najmä antickí dramatici (Seneca, Sofokles a Aischylos). Autori opisovali myšlienkový a citový svet Nemecka počas 30-ročnej vojny.

V 17. storočí ešte neexistovali v Nemecku stále verejné divadlá, predstavenia sa hrali len v palácoch a na námestiach, kde vystupovali kočovné divadelné spoločnosti. Prvá verejná divadelná sála vznikla zrejme vo Vroclave v roku 1677. Prvé nemecké divadelné spoločnosti vznikali však už približne po roku 1643, no museli bojovať s nepriateľsky naladenou cirkvou. Predstavenia boli veľmi realistické, autori zobrazovali šľachetných, dokonalých hrdinov, až kým im v tom v rokoch 1648 – 1659 nezabránila cirkev cirkevným výnosom.

Nemeckému divadlu dominovali buď komédie alebo tragédie plné hrôzostrašných javiskových výjavov, a viac než dráma tu bola obľúbená opera. Začiatkom 18. storočia prešlo nemecké divadlo obdobím úpadku a na miesto nemeckej opery sa dostala opera talianska. Jediným miestom, kde sa naďalej pestovalo divadlo, bol viedenský dvor. V priebehu 18. storočia vznikli nové divadelné spoločnosti a divadlá vo viacerých mestách, ale bolo to tiež obdobie, v ktorom vznikali nové divadelné formy. Prvou veľkou nemeckou herečkou bola Karoline Neuberová (1692 – 1760).

Vplyvy stredovekého, humanistického a antického divadla vyvrcholili v alžbetínskom divadle od polovice 16. storočia až do polovice 17. storočia. Divadlo sa stalo obrazom nového myslenia a cítenia a odrážalo vedomie novovzniknutej osobnosti človeka a štátu. Dôležitým sa preň stalo úzke spojenie medzi hercami a divákmi, nakoľko divadelná scéna v tomto období nemala takmer žiadne dekorácie ani oponu. V období baroka bola tiež pomerne demokratická cenzúra, hoci na divadlo neustále útočili puritáni, ktorí videli v tomto druhu umenia hniezdo hriechu, rozpustilosti a manželských nevier. Medzi najznámejších hercov tohto obdobia možno zaradiť napr. Richarda Burbaga alebo Edwarda Alleyna.

Alžbetínske divadlo podnietilo tiež vznik krutých a krvavých tragédií Thomasa Kyda (ktorého tvorba je pokladaná za predlohu pre niektoré z Shakespearových drám), tragédií o velikánoch, ako boli Faust a Tamerlán od Christophera Marlowa, no predovšetkým je to obdobie Williama Shakespeara a jeho dramatickej tvorby, v ktorej vychytáva celú zložitú problematiku doby a spája všetky prúdy a smery vtedajšieho myslenia. Svojou rozsiahlou a rozmanitou tvorbou sa tak stal Shakespeare dramatikom, ktorý zanechal najviac stôp vo vývoji svetového divadla.

V období renesancie a baroka sa stalo Španielsko krajinou protikladov. Na jednej strane stál rozkvet štátu, národného sebauvedomenia a zámorských objavov, no na druhej strane ťažila krajinu protireformácia a inkvizícia. Napriek rozporuplnej situácii sa však divadlo v období baroka považuje na zlatý vek (siglo de oro) španielskej divadelnej kultúry, ktoré pretrvávalo približne medzi rokmi 1580 – 1680.

Po cestách kočovali herecké skupiny, ktoré hrali ako krátke náboženské hry (autos sacramenales) pri náboženských slávnostiach, v ktorých vystupovali reálne aj alegorické postavy (Lope de Vega, Pedro Calderón de la Barca a ďalší), tak aj zábavné hry. Herecké spoločnosti sa postupne začali usádzať na stálych miestach (corrales), väčšinou na nádvoriach domov. Divadlá nemali žiadnu javiskovú výpravu, len pódium, ktoré bolo vzadu ohraničené závesom, aby sa mali kde prezliekať herci. Nádvoria boli obklopené dookola balkónmi a oknami budov, z ktorých sledovali predstavenia grandi, a v prízemí bolo umiestnených niekoľko lavíc pre šľachtu a voľné priestranstvo, na ktorom stáli mušketieri a ostatní ľudia.

Španielske divadlo zlatej éry bolo bohaté, prekypovalo množstvom hier a námetov, ktoré čerpali autori z ľudovej a rytierskej epiky, z historických kroník a legiend. V dramatickej tvorbe možno vidieť konfrontáciu reality so snom, divadla so životom, fantázie s bežným životom, epiky s drámou. V tomto období začali písať významní španielski dramatici, ktorí tvorili spočiatku moralistické diela, neskôr aj komédie (napr. Lope de Rueda, Lope de Vega, Tirso de Molina, Guillén de Castro, Juan Ruiz de Alarcón, Pedro Calderón de la Barca a iní).