Torquato Tasso

Narodil sa v Sorrente ako syn Bernarda Tassa, šľachtica z Bergama, tiež známeho básnika svojej doby, a Porzie de Rossi, šľachtičnej z Toskánska. Otec bol veľa rokov tajomníkom v službách Princa Salernského a matka mala úzke vzťahy s elitnými Neapolskými rodinami. Princ Salernský sa ocitol v kolízii so španielskou vládou v Neapoli, bol postavený mimo zákon a zbavený majetku. Tassov otec sa stal jeho patrónom-ochrancom. Následne bol vyhlásený za vzbúrenca proti štátu a jeho dedičný majetok bol zhabaný. Tieto udalosti sa stali počas Torquatovho detstva. Od roku 1550 žil v Neapoli u matky aj so svojou jedinou sestrou a študoval u jezuitov. Jeho inteligencia a náboženské oduševnenie sa stali povestnými. Od svojich ôsmich rokov bol slávny.

Torquatov otec sa zdržiaval v Ríme bez práce a peňazí. V roku 1556 jeho matka Porzia Tasso umrela záhadne v Neapoli. Manžel obvinil jej brata, že ju otrávil, aby získal kontrolu nad jej majetkom. To malo za následok, že Porziine majetky nikdy neboli postúpené jej synovi, dcéra Cornelia sa vydala. Tassov otec bol básnik svojím predurčením a profesionálny dvoran. Keď bol otvorený dvor v Urbine v roku 1557, Bernardo Tasso prijal službu v ňom. Na dvore bola spoločnosť kultivovaných mužov, ktorí študovali literatúru a estetiku. Bernardo Tasso čítal básne (cantos) svojich „Amadigi“ vojvodkyni a jej dvorným dámam alebo diskutoval o Homérovi a Vergíliovi, Ariostovi a Trissinovi s dvorskými knihovníkmi a tajomníkmi.

Mladý Torquato sa stal spoločníkom v štúdiách aj športe vojvodovi z Urbina (Francesco Maria della Rovere). U Urbina Torquato žil v rafinovanom luxuse a prehnanom pedantnom kriticizme otcovom. V roku 1560 sa odsťahovali do Benátok, kde otec zariaďoval vydanie svojich básní. Spôsoby vo výchove Torquata pretrvávali i tam. Torquato sa tam ocitol v úlohe miláčika a zázračného dieťaťa v úzkom literárnom kruhu. Otec ho poslal na štúdiá práv do Padovy. Ale Torquato radšej venoval pozornosť literatúre a filozofii. Pred r. 1562 Torquato napísal epickú poému „Rinaldo“, v ktorej kombinuje Vergiliánsky verš s romantickým príbehom. Vďaka básni bol autor vyhlásený za veľmi sľubného a jeho „Rinalda“ dal otec Torquata publikovať. Torquato ešte krátko študoval v Bologni a nastúpil do služieb kardinála Luigi d´Este.

R. 1565 Tasso prvýkrát vstúpil na pôdu zámku vo Ferrare, ktorý mal byť dejiskom jeho veľkej slávy ale i krutého utrpenia. Po vydaní „Rinalda“ vyjadril svoj náhľad na epiku v úvahe „Diškurz o umení poetickom“, v ktorom dosahuje pre seba slávu za kritiku filozofie, čo poznačilo do budúcna jeho spisovateľský osud. Torquato Tasso bol básnik impulzívny a inštinktívny.

Päť rokov medzi 1565 a 1570 bolo najšťastnejších v jeho živote. Po otcovej smrti zaujal jeho miesto ako vzdelaný šľachtic s vynikajúcimi známosťami a slávny svojimi vydanými básňami a prózami. Stal sa idolom na najznamenitejších dvoroch Talianska. Prvé dve knihy s jeho 5OO ódami o láske boli adresované jeho prvým láskam, Lucrezii Bendidio a Laure Peperare, dvorným dámam a skvelým speváčkam. Princezná Lucrezia a Leonora d´Este, obidve slobodné a staršie o desaťročie držali nad ním ochrannú ruku. V roku 1570 cestoval do Paríža s kardinálom. O rok nato je už v službe vojvodu Alfonsa II. z Ferrary.

V roku 1565 prvýkrát vstúpil na pôdu dvora vo Ferrare, ktorý mu bol predurčený ako miesto veľkej osobnej slávy ale i ukrutného trpenia. Po publikácii Rinalda vyjadril svoj názor na epiku v „Dišputa o umení poézie“, kde sa zaviazal jasným názorom a získal dodatočnú slávu ako kritik filozofie a poézie. Pre budúceho autora „Oslobodeného Jeruzalema“ kritika poézie do budúcna znamenala smolu.

Nasledovných päť rokov medzi 1565 až 1570 bolo najšťastnejších v jeho živote. Otec Tasso skonal v roku 1569. Torquato sa stal slávnym a vítaným na najskvelejších dvoroch Talianska nielen kvôli svojmu pôvodu ale i výchove a talentu prozaika a básnika. Prvé dve knihy poém o láske boli venované a inšpirované jeho dvom láskam Lucrezii Bendidio a Laure Peperata,/princezné d´Este/, ktoré nad ním držali ochrannú ruku.

Roku 1570 odcestoval do Paríža v sprievode kardinála. Úprimnosť a otvorenosť vo vyjadrovaní T.T. spôsobili, že jeho služba na dvore kardinála sa stala nepríjemnou. Opustil Francúzsko a vstúpil do služieb na dvore vojvodu z Ferrary. Najdôležitejšie údaje sa vyskytujú v jeho diele „Aminta“ vydanom r. 1573. V Roku 1574 dokončil „Oslobodený Jeruzalem“.

Je to epická báseň, ktorá má dôležité a vplyvné miesto v európskej kultúre. Zaradila sa medzi klasické opusy a stala sa obľúbenou nielen medzi literátmi ale i bežným ľudom. Pojednáva o období prvej križiackej výpravy zameranej na oslobodenie Jeruzalema. Hlavnou postavou je Godfroy de Bouillon, vodca prvej krížovej výpravy. Témou je oslobodenie Jeruzalema.

Dielo Tasso skompletoval keď zavŕšil 31 rokov svojho života. Nepríjemnosti ho čoskoro obkolesili. Prejavili sa dve rozdielne strany Tassovho charakteru. Na jednej strane odvaha držať sa svojho inštinktu a publikovať toto dielo, na druhej škrupulózna kritika.

Tasso rozposlal rukopisy poémy rôznym osobnostiam kultúry očakávajúc ich vyjadrenia i kritického rázu. Títo vyjadrili rôzne výhrady, čomu sa Tasso začal brániť. Oslobodený Jeruzalem je epická dráma podľa vzoru Vergília, napísaná v noblesnom klasickom štýle s výrazným poetickým akcentom. Ale Tassovo zaujatie bolo pre romancu. Postava Godfroya sa javí byť nereálnou, keďže bola skonštruovaná ako mixtúra zbožného Aeneasa a Tridentského katolicizmu. Ostatné postavy sú nositeľmi skutočného Tassovho citového zaujatia a preto sa javia ako skutočné svojím temperamentom i činmi.

Pravdou je, že Tassovi invenčne blízkou je poézia sentimentu. Poézia citovosti, nie poézia sentimentálna. Tento cit, jemný, noblesný, prirodzený, stúpajúci až do melanchólie, výnimočne graciózny a patetický sa šíri epizódami Jeruzalema nachádzajúc metrické (rytmické) vyjadrenie v jazykových kadenciách nežných veršov. Poéme prospel tiež výber mien hrdiniek príbehu, ktoré boli bežne používané a populárne v tej dobe v celej Európe.

Tým, že Tasso si vybral oponentov sám, sa stalo, že voči dielu sa nenašli žiadne nesúhlasné kritiky. Tým pádom neprešlo diskusiou, čo však Tassovi nevadilo. Po dokončení tohto opusu bol prepracovaný a vyčerpaný dvorským životom, ktorý sa komplikoval vo vzťahu k jeho osobe. Ochorel na malarickú horúčku a želal si opustiť Ferraru.

Jeruzalem zostával ležať v šuplíku. Začal rokovania s dvorom vo Florencii aby zmenil svoje pôsobisko. To nahnevalo vojvodu z Ferrary, ktorý nerád videl opúšťať svoj dvor a odchádzať služobníkov k rivalovi vo Florencii. Okrem iného nechcel aby slávna poéma Jeruzalem bola venovaná Medicimu. Ale Tassovo zdravie sa na jeho dvore zhoršovalo.

Okrem toho sa Torquato stal objektom žiarlivých a zlomyseľných dvoranov, ktorých sa začal báť. Dokonca sa obával, že ho môžu každým dňom otráviť či udať inkvizícii.

V roku 1577 bol uväznený, lebo v prítomnosti vojvodkyne z Urbina, Lucrezie d´Este, vytiahol nôž na jedného jej služobníka. Vojvoda zmenil názor a poslal ho do vyhnanstva na miesto zvané Belriguardo. Odtiaľ sa Tasso vrátil do Ferrary do františkánskeho konventu kvôli zdravotnému stavu. Tam dostal strach, že bude vojvodom zavraždený a tak utiekol prezlečený za sedliaka do Sorrenta.

Záver je, že Tasso sa stal obeťou duševnej choroby, pretože vojvoda nebol voči nemu nikdy krutý a stav vecí sa hodne preháňal podľa Tassovho subjektívneho pocitu. V Sorrente sa Tassovi znepáčil malý dvor mimo diania, a napísal vojvodovi žiadosť o povolenie na návrat. Vojvoda mu ponúkol aby sa vrátil kvôli liečbe svojej melanchólie naspäť na dvor, kde bol priaznivo prijatý. Choroba sa mu však vrátila a záchvaty sa opakovali.

V r. 1578 cestoval po dvoroch Mantovy, Padovy, Benátok a Urbina až dosiahol brány Turína pešo. Bol prijatý vojvodom Savojským. Tam opäť, stanúc sa dvoranom, rýchlo ochorel a bol poslaný vojvodom do ústavu pre choromyseľných, blázinca sv. Anny. Toto sa stalo r. 1579 a Tasso tam zotrval do r. 1586.

Po pár mesiacoch mu bol poskytnutý určitý luxus, mohol si písať s kým uznal za vhodné. Napísal veľa listov, korešpondencia obsahuje jeho názory na literatúru a iné témy. Oslobodený Jeruzalem sa ale dožil prvého vydania bez Tassovho súhlasu, príležitosti sa chopil jeho rival Guarini, ktorý bez súhlasu opakovane publikoval jeho dielo. Našli sa i neprajníci. Dielo atakovali dvaja Florenťania z Akadémie, ktorí spisovali kritické pamflety proti Tassovmu dielu. Nakoniec ho z ústavu vytiahol vojvoda Gonzagua z Mantovy.

V r.1592 prepracoval Oslobodený Jeruzalem a nazval ho Dobytý Jeruzalem. Prepracovanie dielo poškodilo i kvôli Tassovmu zmenenému pohľadu na politicko-filozofické poňatie. V tomto roku sa vďaka príbuznému dostal do priazne pápeža Klementa VIII. Mal byť ním korunovaný ako najväčší básnik, ale deväť dní pred tým umrel v kláštore v Ríme.

Ak sumarizujeme, zistíme, že Tasso za posledných dvadsať rokov nič neurobil, jeho posledný tvorivý počin bol vo veku jeho 31 rokov. Neskôr sa urobila analýza jeho ochorenia a výsledok bol – schizofrénia.