Claudio Monteverdi

Claudio bol najstarším z piatich detí. Mal dve sestry (Maria Domitilla, Clara Massimilla) a dvoch bratov (Giulio Cesare, Luca).[3] Ako syn lekára dostal dobrú výchovu a skoro začal prejavovať vynikajúce hudobné nadanie.[4]

Jeho učiteľom hudby bol Marcantonio Ingenieri, kapelník katedrály v Cremone.[5] Ingenieriho vplyv je zjavný na prvom Monteverdiho diele, ktoré skomponoval vo veku pätnásť rokov. Bola ňou zbierka skladieb Sacrae cantiunculae (1582).[6] Roku 1587 mladý skladateľ uverejnil prvú zo svojich deviatich kníh madrigalov.[4]

Mladý Vincenzo I. Gonzaga na Rubensovom obraze

V roku 1590 (možno už 1589[7]) bol Monteverdi povolaný na dvor mantovského vojvodu Vincenza I. Gonzagu ako spevák a violista.[1][2] Na tomto poste zotrval 22 rokov, našiel tu výborné podmienky pre svoj hudobný vývoj a kompozičnú prácu: veľký orchester a vynikajúcich sólistov.

Roku 1594 mu bol udelený titul Cantore a v nasledujúcom roku sa zúčastnil vojvodovho ťaženia proti Turkom do Uhorska.[6] Výprava motivovaná vidinou bohatej koristi mierila najprv k rímskonemeckému cisárovi Rudolfovi II. Kvôli epidémii nemocí sa však výprava do bojov nezapojila a Monteverdi utrpel finančnú stratu, pretože jeho plat nestačil kryť cestovné výdaje.[6] Cestou cez Trident, Innsbruck a Linec Monteverdi s celým vojvodským sprievodom zavítal aj do Prahy.

Vincenzova cestovná Capella Musicale mala vtedy štyroch členov – okrem Monteverdiho, ktorý bol jej vedúcim, tenoristom a hráčom na violu da gamba, cez Prahu cestoval aj kastrát, s virtuóznym vysokým hlasom, a dvaja speváci-basisti. Úlohou Capelly bolo sprevádzať vojvodskú bohoslužbu duchovnou hudbou a dodávať lesk častým a okázalým banketom.

20. mája 1599[8] sa Monteverdi oženil s Claudiou Cattane, dcérou svojho kolegu, violistu Giacoma Cattanea.[6] V tom istom roku potom cestoval s orchestrom po Flámsku, kde spoznal majstrov tamojšieho franko-flámskeho hudobného štýlu.[6]

Roku 1601 bol Monteverdi menovaný za kapelníka (Maestro della musica)[1], napriek útokom konzervatívneho hudobného teoretika Giovanniho Maria Artusi, ktorý jeho štýl obviňoval z prílišnej „modernosti“.[6] Monteverdi teraz zodpovedal za všetky hudobné aktivity mantovského dvora s výnimkou vojvodskej kapely Svätej Barbory, ktorú aj naďalej viedol skladateľ Giovanni Giacomo Gastoldi. Jeho finančná situácia však i naďalej zostávala neuspokojivá.[6]
V lete roku 1601 sa manželom Monteverdiovym narodil syn Francesco Baldassare, budúci hudobník, o tri roky neskôr v máji 1604 ďalší potomok, budúci lekár Massimiliano Giacomo.[6] Medzitým, v roku 1603, narodená dcéra Leonora Camilla zomrela skoro po pôrode.[8] v roku 1602 získal Monteverdi mantovské občanstvo a presťahoval sa bližšie ku kniežaciemu palácu.[8]

Napriek svojim povinnostiam na dvore skomponoval Monteverdi medzi rokmi 1590 a 1605 ďalšie štyri knihy madrigalov. Od monódie, zdôrazňujúcej jasné melodické línie, zrozumiteľné texty a zdržanlivý hudobný sprievod, bol už len malý krôčik k opernej tvorbe.[9] V predhovore Piatej knihy madrigalov (1605) reagoval na Artusiho kritiku a svoj novátorský štýl (ktorý nazval „seconda pratica“, druhá prax, na rozdiel od staršej „prima pratica“, prvej praxe) obhajoval tým, že „moderný skladateľ pracuje na základe pravdy“[6], teda snahou o väčšiu výstižnosť a citovú vernosť tématu skladby.

V roku 1607 skomponoval Monteverdi jednu z prvých opier vôbec, nazvanú L’Orfeo, po slovensky Orfeus. Bola napísaná na objednávku pri príležitosti usporadúvania každoročného karnevalu v Mantove, kde bola uvedená 22. februára a okamžite slávila veľký úspech..[6]

V septembri tohto roku zomrela skladateľova manželka, čo Monteverdiho hlboko zasiahlo.[6] Mal s ňou dvoch synov: Francesco sa neskôr stal tenoristom v benátskom Dóme sv. Marka a Massimiliano lekárom.[6] Monteverdi sa už nikdy neoženil a roku 1633 sa dokonca nechal vysvätiť na katolíckeho kňaza.

V nasledujúcom roku, 1608, skomponoval druhú operu, Arianna (po slovensky Ariadna)[6], z ktorej sa zachovalo iba slávne Lamento – Ariadnin nárek. Roku 1610 potom vytvoril svoje majstrovské duchovné dielo: Vespro della Beata Vergine, teda Mariánske nešpory.[6]

Monteverdi sa postupne dostával do finančných problémov.[6] Navyše po smrti vojvodu Vincenza roku 1612 bol prepustený jeho nástupcom, ktorý mal pre hudbu menej pochopenia.[6]

Dóm sv. Marka v Benátkach, pohľad z Námestia sv. Marka

Po krátkom pobyte v Cremone [6] bol Monteverdi roku 1613 menovaný za kapelníka bazilike sv. Marka v Benátkach[1], čo bolo v tom čase jedno z najvýznamnejších miest, aké mohol hudobník dosiahnuť.[6] Monteverdi tu obnovil miestny chrámový zbor a doplnil jeho repertoár svojimi novými skladbami, ktorých výber v roku 1640 uverejnil pod názvom Selva morale e spirituale.[6]

Okrem duchovných diel Monteverdi komponoval i svetské skladby. V roku 1624 v dome benátskeho patricija Girolama Moceniga uviedol prvé scénické oratórium v dejinách hudby Combattimento di Tancredi e Clorinda (Súoj Tankreda a Clorindy)[6] a medzi rokmi 1614 a 1638 uverejnil šiestu až ôsmu knihu madrigalov.

Roku 1627 sa Monteverdiho mladší syn Massimiliano dostal do väzenia inkvizície, pretože čítal zakázanú knihu. Skladateľovi sa ho podarilo zo žalára vyplatiť až po niekoľkých mesiacoch.[6]

Po smrti jedného zo synov, ktorý padol za obeť morovej epidémii, sa Monteverdiho zdravie začalo postupne zhoršovať. Komponoval však ďalej. Keď v roku 1637 začalo v Benátkach prevádzku prvé verejné operné divadlo, zložil ďalšie javiskové diela, okrem iných opery Il ritorno d’Ulisse in patria (1641, Odyseov návrat do vlasti)[2] a L’incoronazione di Poppea (1642, Korunovácia Poppey)[6]

Po svojej poslednej ceste do Cremony a Mantovy zomrel Monteverdi roku 1643 v Benátkach (podľa záznamov na febbre maligna, zhubnú horúčku),[6] a mal slávnostný pohreb. Jeho hrob sa nachádza v bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari.

Posmrtne (1651) vyšla ešte deviata kniha Monteverdiho madrigalov, zozbieraná z jeho pozostalosti.

L'Orfeo, favola in musica je jednou z najranejších opier vôbec. Monteverdi ju komponoval na libreto Alessandra Striggia pre mantovský karneval 1607. Po tamojšej premiére 22. februára bola o dva dni neskôr uvedená v mantovskom dvornom divadle a v tlači vydaná v Benátkach roku 1609. Modernú premiéru mala v koncertnej podobe roku 1904 v Paríži.

Opera sa skladá z prológu, v ktorom Duch hudby opisuje božskú moc hudby, a piatich dejstiev. Dej je založený na antickom gréckom mýte o Orfeovi, ktorý sa snaží vyslobodiť svoju mŕtvu milenku Eurydiku z podsvetia, hádu.

Orfeo sa vyznačuje dramatickosťou a živou orchestráciou. Monteverdi použil 15 viol, 2 husle, 4 flauty, 4 trúbky, 5 pozáun, cembalo, harfu, 2 malé organy, prenosný organ s trstinovými píšťalami (regal) atď. Opera je raným príkladom kompozície, v ktorej sú k jednotlivým partom priradené určité hudobné nástroje. Aj keď táto technika bola v čase vzniku Orfea používaná skladateľmi benátskej školy už dvadsať rokov, Monteverdi ju používa mimoriadne dôsledne a explicitne.

Hudba opery svojimi kontrastmi jasne vyznačuje tok deja, melodická linka je jasná. Autor používa štýl hudobnej monódie[2], rozvinutý v posledných desaťročiach 16. storočia florentskou Cameratou. Operou Orfeus Monteverdi vytvoril celkom nový žáner, dramma per musica teda hudobnú drámu. Tento nový kompozičný štýl opery čoskoro získal obľubu po celej Európe.[2]

John Vanderlyn, Spiaca Ariadna na Naxe

Nárek Ariadny je jediná úplne zachovaná časť opery Arianna (Ariadna), uvedenej roku 1608 v Mantove.[13] Nie je to však obyčajná časť: sám autor ju v liste Alessandrovi Striggiovi označil za „najpodstatnejší diel opery“ a neskôr ju uverejnil ešte v dvojitom prepracovaní: v Šiestej knihe madrigalov (1614) ako päťhlasný madrigal a capella a v duchovnej zbierke Selva Morale e Spirituale (Morálny a duchovný háj, 1641) ako Pianto della Madonna, Plač Madony. Poslucháči, ktorí vtedy pri uvedení Plaču skutočne ronili slzy, boli toho názoru, že Monteverdi týmto skladateľským výkonom obnovil veľkosť stratenej antickej hudby.

Arianna bola jednoaktová opera s prológom, komponovaná na libreto florentského básnika Ottavia Rinucciniho. Bola to práca na objednávku pri príležitosti svadby vojvodovho syna Francesca s Margarétou Savojskou. Dej je zobratý z klasickej gréckej báje: Krétska princezná Ariadna sa zamiluje do aténskeho princa Thésea, a pomôže mu preto zabiť netvora Mínotaura. Princ však spiacu Ariadnu opustí a vracia sa domov do Atén, zatiaľ čo zradená a opustená princezná narieka. Opera mala ešte šťastný koniec: Kupido obdaruje Ariadnu láskou s bohom Dionýzom a boh Zeus dvojicu uvádza na nebesá medzi hviezdy.

Monteverdi pri kompozícii svojich opier využíval nový štýl, monódiu so sprievodom hudobných nástrojov, s ktorou sa možno mohol osobne zoznámiť roku 1600 vo Florencii pri uvedení Euridiky (l’Euridice) Jacopa Periho, ak sa však vtedy nachádzal v sprievode vojvodu Gonzaga. Práve to mu umožnilo predstaviť poslucháčom Ariadnin tragický citový stav tak intenzívne a životne, ako to s použitím dovtedajšej polyfónnej skladobnej techniky nebolo vôbec mysliteľné. Voľný rytmus recitatívu umožňuje prirodzenejšiu a vierohodnejšiu reč hlavnej postavy a Monteverdi sprevádza priliehavou hudbou Ariadnine emócie rýchle sa striedajúce od hnevu až po bezútešný smútok.

Monteverdiho Lamento sa stalo vzorom pre veľký počet podobných hudobných čísiel po celú dobu baroka a po znovuobjavení barokovej hudby začiatkom dvadsiateho storočia pôsobí ako inšpirácia aj dnes – jeho zvuk môžeme nájsť aj v poslednej opere Bohuslava Martinů na rovnakú tému a s takmer rovnakým názvom. Ariane z dvadsiateho storočia však chýba happy end, nárekom Ariadny vrcholí a končí.

Mariánske nešpory z roku 1610 (Vespro della Beata Vergine da concerto, composta sopra canti fermi, doslova Koncertantné nešpory blahoslavenej Panny, komponované na cantus firmus) sú často považované za najväčšie autorovo dielo vôbec. Monumentálna duchovná kompozícia, porovnateľná snáď len s dielami ako Händelov Mesiáš alebo Bachove Matúšove pašije, bola vytlačená v júli 1610 v Benátkach spolu so šesťhlasnou omšou, komponovanou na hudobnú tému motetu Nicolasa Gomberta In illo tempore loquante Jesu.

Presné určenie a zmysel diela nie je dnes známy a je predmetom akademických debát. Tiež nevieme, kedy, kde a v akej podobe bolo Monteverdim uvedené. Jedna teória hovorí, že môže ísť o prepracované skladby k oslave sviatku mantovskej patrónky sv. Barbory, ktoré boli autorom pred vydaním premenené na mariánsku liturgiu, aby boli univerzálnejšie použiteľné a lepšie predajné. Skladba je venovaná pápežovi Pavlovi V. – usudzuje sa, že finančnými ťažkosťami sužovaný Monteverdi si tak chcel pomôcť k nejakému výnosnejšiemu miestu v cirkevných službách.

Z technického hľadiska sú Monteverdiho Nešpory náročnou skladbou vyžadujúcou zbor dostatočne početný a skúsený, aby miestami pokryl až desať vokálnych hlasov, inokedy sa rozdelil na dva rôzne zbory a počas celého prevedenia sprevádzal sedem rôznych sólistov. Skladba sa vyznačuje individualizovaným prístupom ku každej z jej trinástich častí. Vedľa monumentálnych zvukových plôch sa objavujú chvíle intímnej modlitby alebo dozvuky sekulárnej hudby. Monteverdi pritom dokáže udržať jednotu a celistvý dojem, okrem iného tým, že stavia na melódiách gregoriánskeho chorálu, ktoré v jednotlivých vetách zostávajú prítomné ako cantus firmus.

Monteverdi komponoval madrigaly po celý život, celkom ich uverejnil viac ako dve stovky a používal ich, podobne ako Beethoven svoje Sonáty, i k experimentom s novými hudobnými postupmi.[14]. Dá sa na nich preto ľahko sledovať rýchly štýlový vývoj na prelome 16. a 17. storočia, ku ktorému Monteverdi svojimi inováciami výrazne prispieval. Najvýraznejší rozdiel je viditeľný medzi Piatou (1605) a Šiestou (1614) knihou madrigalov, čo zodpovedá dobe, kedy skladateľ vytvoril svoje epochálne Mariánske nešpory. Je to rozdiel medzi neskorou renesanciou a raným barokom.[15]

Madrigaly predovšetkým z prvých piatich kníh sú klasické polyfónne päťhlasné vokálne skladby, ktorých najčastejšou témou je, ako bolo vtedy zvyčajné, lásky žiaľ, akokoľvek pri interpretácii ich textov a hudby nemožno zabúdať, že fráza „zomierať láskou“ mohla byť aj eufemizmom pre vyvrcholenie milostného styku. Pri šiestej knihe začína autor využívať koncertantný štýl, stile concertato so sprievodom hudobných nástrojov, s využitím monodického štýlu a občas aj s prvkami dramatickej akcie; teda genere rappresentativo, reprezentatívny žáner, ako Monteverdi sám píše v titule svojej ôsmej knihy madrigalov aj inde.

Zvlášť dôležitá je v tomto ohľade ôsma kniha madrigalov z roku 1638, nazvaná autorom Madrigaly vojnové a milostné. Ich dramatickým vrcholom je bojová scéna Zápas Tancreda a Clorindy (Combattimento di Tancredi e Clorinda) na Tassov text z Oslobodeného Jeruzalema. V tejto bojovej scéne skladateľ využíva k dosiahnutiu dramatickosti operné prostriedky: predpisuje spevákom, ako sa majú počas jednotlivých strof pohybovať a naznačovať dej, a navyše využíva aj novátorské zvukomalebné prvky, ako je pizzicato a tremolo. Hudba tak vykresľuje beh rytierovho koňa alebo bojovú vravu.

Zápas Tancreda a Clorindy si u Monteverdiho objednal jeho benátsky mecenáš Girolamo Mocenigo, v ktorého paláci mal Zápas premiéru počas karnevalu 1624. Tassov dej je z dnešného pohľadu trocha bizarný: Kresťanský rytier Tancred zápasí s pohanskou bojovníčkou Clorindou, premôže ju a smrteľne zraní. Clorinda prijíma jeho vieru, dá sa pokrstiť a umierajúc spieva Nebo sa otvára…, čo je podľa všetkého prvá operná scéna umierania, aká kedy bola skomponovaná.[16] Pre poslucháčov, ktorí ešte nemohli poznať Sigmunda Freuda ani feministickú interpretáciu kultúry, však zjavne šlo o realistickú historickú scénu, pretože dobové správy referujú o slzách, ktoré pri tomto dojemnom vyvrcholení prelievali.[16]

Monteverdiho spracovanie sa okamžite po svojom uvedení stalo slávnym a ešte zvýšilo autorovu povesť. Pretože jeho hudba okrem novátorstva oplýva aj kvalitou a výrazovou silou, nestratila na význame ani po storočiach.

Monteverdiho vrcholná opera Korunovácia Poppey bola prvýkrát uvedená v benátskom Teatro Santi Giovanni e Paolo (Divadle sv. Jana a Pavla) roku 1642. Libreto k nej napísal benátsky básnik Giovanni Francesco Busenello, na historický motív zobratý z Tacitových Letopisov.

Dvojaktová opera s vtedy zvyčajným alegorickým prológom opisuje vzostup neškrupulóznej a karieristickej titulnej hrdinky až na trón po boku cisára Nerona. Poppea ide za svojím cieľom doslova cez mŕtvoly a je úspešná: záver opery oslavuje víťazstvo jej lásky k Nerónovi a jej spoločenský triumf. Súdobým divákom, ktorí poznali nešťastný koniec jej príbehu (tehotná Poppea bola pološialeným Nerónom zavraždená), však iste neunikla hlboká irónia, ktorá sa v diele skrýva.

Z hudobného hľadiska predstavuje Poppea zrelú ukážku dobovej opery, vydarene spojujúcu impresívne stile recitativo s pestrým množstvom ďalších hudobných žánrov od uspávanky po lamento. Obsahuje celý rad hudobne dokonale stvárnených čísiel, napríklad Nerónovu hádku so svojím učiteľom Senecom. Nero najprv na filozofove argumenty odpovedá pokojne, postupne však stále viac stráca sebaovládanie, a Monteverdiho hudba majstrovsky opisuje tento plynulý prechod od vecnej reči panovníka k vyhrážkam rozmaznaného dieťaťa.

Dielo je zvyčajne považované za vrchol Monteverdiho opernej tvorby a zároveň za najlepšiu operu 17. storočia.

Okrem uvedených skladieb existujú aj ďalšie krátke kompozície roztrúsené v rôznych zbierkach a rukopisoch.