Vedenie (filozofia)
Vedenie vo filozofii je isté poznanie; súbor kognitívnych a dignitívnych významových útvarov a významových procesov.
Vedenie rôznych dôb sa odlišuje ... v tom, čo sa chápe (hodnotí) ako poznateľné, možné a nepoznateľné, aké sú kritéria poznateľnosti a istoty poznania, a celý tento komplex základných pojmových modelov a hodnôt je vymedzený horizontom toho, čo vôbec možno vnímať, poznávať, myslieť, na čo sa možno pýtať. Tento horizont ... si treba uvedomiť a pochopiť, že naše vedenie nie je absolútne, ale kondicionálne, t. j. že platí v medziach, ktoré sú dané uvedenými faktormi (nazývajme ďalej celok týchto vzájomne sa ovplyvňujúcich faktorov systém vedenia tej ktorej epochy). O predpokladoch tvoriacich tento systém vedenia sa nepochybuje, sú nedokázateľné.
Názory
Podľa Aristippa má vedenie za svoj predmet obsah našich pocitov.
Podľa Aristotela je vedenie (techné či epistémé) to, po čom od prirodzenosti túžia všetci ľudia. Vedenie ľudia získavajú skúsenosťou, vzniká zo skúsenosti, keď si človek z čiastočnej skúsenosti utvorí všeobecné pravidlo, no k vedeniu treba dôvod, treba poznať podstatu javov, ich príčinnú súvislosť. Vedenie vyniká nad skúsenosťou istotou a úplnosťou.
Podľa Platóna je vedenie jedna zo základnych podmienok poznania veci; existujú tri druhy vedenia: vedenie v užšom zmysle (EPISTÉMÉ), rozumové pochopenie (NÚS) a pravdivé mienenie (ALÉTHÉS DOXA); tieto majú spoločné to, že sú obsiahnuté v duši a líšia sa tým, že sa rôzne približujú k poznávanému súcnu: najbližšie má k súcnu rozumové pochopenie.
U stoikov je vedenie poznanie božských a ľudských vecí. Toto poznanie je jedným z prostriedkou dosiahnutia zhody života človeka s prírodou, čo je základnou zásadou stoickej etiky.
Podľa R. Rortyho je to výsledok argumentujúceho rozhovoru.
Podľa G. Vica je vedenie poznanie príčin. Vec poznáme len vtedy, keď poznáme jej príčinu, keď poznáme jej dôvod. Ak pre správne poznávanie je nevyhnutné poznať príčinu veci, sme schopní poznať ako pravdivé len to, čo sme sami vytvorili, pretože dokonale poznáme len seba. Poznateľné je len „factum“ - skutok, to, čo sme sami urobili. Poslaním ľudského ducha je nepremýšľať o súcne, ale o fakte, o vykonanom, o vlastnom svete človeka, pretože len tomu môžeme naozaj rozumieť. Človek nestvoril svet, preto nemôže ani preniknúť do jeho posledných hlbín. Dokonalé a preukázateľné poznanie môže človek dosiahnuť len v matematike a dejinách. To je totiž okruh ľudskej viditeľnej činnosti. V oceáne pochybností, ktoré ohrozovali ľudstvo na počiatku nového veku, po stroskotaní starých metafyzikov, vo fakte bola obajavená opäť nová pôda, na ktorej si človek môže postaviť novú existenciu.
Začína vláda faktov, to je radikálny obrat človeka k svojmu vlastnému dielu, ktoré si uvedomuje