Pamäť (psychológia)

Naše vnímanie funguje na báze prijímania a spracovávania rôznych informácií, ktoré spracovávajú naše zmysly. Vnímanie je však výberové, teda nie všetky informácie ktoré vnímame aj ďalej spracovávame. Pamäť pracuje s tými informáciami, ktoré si naše vedomie vyberie na ďalšie spracovávanie, považuje ich za dôležité. Zapamätávanie je prvotná fáza pamäťového procesu, je súčasťou každého pamäťového procesu. Prepúšťa informácie ktoré by v pamäti mohli byť potencionálne uskladnené. Rozlišujeme :

1. neúmyselné zapamätávanie – mimovoľné, to znamená že si zapamätáme istú vec bez toho, že by sme si to dopredu naplánovali alebo by nás k tomu viedol nejaký zámer. Väčšinou ide o zapamätanie pod vplyvom emócií. Výsledok pamäťovej stopy má epizodický alebo náhodný charakter (zapamätáme si to ako udalosť).
2. úmyselné zapamätávanie – má charakter špeciálne organizovanej cieľavedomej práce. Človek si vytýči cieľ niečo si zapamätať, používa jemu známe postupy čo najefektívnejšieho zapamätania.

Druhy zapamätávania :

1. mechanické – bez uvedomenia si logických súvislostí medzi časťami. Patrí sem aj nácvik pohybov.
2. slovno – logické – spojené s myslením a rečou, spoje dávajú zmysel, majú logické nasledovanie, je efektívnejšie ako mechanické.
3. názorné – pomocou predstáv, ale i reálnych vnemov
4. emocionálne – pre zapamätanie použijeme emóciu, alebo cit.

Základom zapamätávania je utváranie dočasných nervových spojov trvajúcich niekoľko sekúnd, ktoré sa môžu neskôr oživovať. Pri kódovaní informácie do pamäte sa informácia ukladá do pamäte vo forme určitého kódu, zrakového alebo akustického, čuchového a pod. Experimenty pána Conrada ukázali, že pre krátkodobú pamäť má význam skôr akustické kódovanie (zrakové kódovanie je prchavejšie). Tiež sa dokázalo, že akustické kódovanie je významnejšie ako sémantické (zapamätávanie slovami, významom). Napr. keď sa snažíme zapamätať si telefónne číslo zakódujeme si ho ako zvuky názvov čísiel pravdepodobnejšie ako zrakovú predstavu daných čísiel alebo ako ich význam. Naopak, do dlhodobej pamäte sa informácie lepšie uchovávajú sémanticky, čiže na základe významu slov. Napr. keď sa učíme, musíme nad tým premýšľať aby sme dosiahli uskladnenie informácie do dlhodobej pamäte. Avšak, ukladanie informácií do dlhodobej pamäte sa uskutočňuje aj inými cestami.

Vybavovanie je vlastne získanie prístupu k informácii, ktorá bola v pamäti už raz uložená. Platí, že čím viac informácií si musíme v ten istý čas vybaviť, tým je naše vybavovanie pomalšie. Vybavovanie si informácií môže prebiehať paralelne – čiže súčasne sa vybavia všetky informácie, alebo sériovo – jedna po druhej.

Druhy vybavovania :

1. reprodukcia – doslovné zopakovanie bez pomoci, je to aktívne vybavenie si, ktoré si žiada vôľovú snahu. Napríklad keď v teste nemáme možnosti, ale odpovede máme písať celou vetou.
2. rekognícia – znovupoznanie. V teste máme možnosti a keď spoznáme tú správnu, označíme ju. Znovupoznanie je oveľa ľahšie, ale môže nás aj veľmi ľahko pomýliť. Je to opätovné vnímanie toho, čo sme už predtým vnímali.

Pri zapamätávaní sú dôležité nervové spoje ktoré sa vytvárajú a neskôr obnovujú. Práve obnovovanie prv utvorených dočasných spojov pri zapamätávaní je fyziologickým základom vybavovania.

Je to zložitý dynamický proces osvojovania a prepracovávania pamäťového materiálu. Podľa niektorých má uchovávanie výberový charakter. To znamená že skutočne dlhodobo si človek zapamätá len to, čo je pre neho nejakým spôsobom osobne významné, spojené s jeho potrebami, záujmami, cieľmi, emóciami. Tzv. Penfieldova teória permanentnej pamäte hovorí, že človek si pamätá všetky zakódované informácie v CNS, ale nie je schopný uvedomiť si ich všetky, len tie, ktoré majú pre človeka zmysel.

• Teória rozpadu stopy - oslabenie pamäťovej stopy, jej nepoužívanie, vedie k rozpadu, Jostov zákon : 2 pamäťové stopy rovnako silné, staršia z nich bude trvalejšia a jej rozpad pomalší. Účelové zabúdanie je odstránenie nepotrebných alebo nepresných informácií, napr. rýchlo zabúdame pravidelne sa opakujúce, každodenné rutinné činnosti.
• Teória interferencie - zabúdanie v dôsledku prekrývania sa novej informácie so starou informáciou. Prekrývanie pôsobí rušivo a preto máme problémy s vybavovaním si aj novej aj starej informácie.
• Teória vyhasínania - zabúdanie nie nahradením, ale miznutím pamäťovej stopy
• Represia – ide o Freudov obranný mechanizmus, vytesnenie nepríjemných psychických obsahov mimo vedomia. Čiže nejde o zabudnutie ako také.
• Straty vodítok – vychádza z predpokladu že informácie v dlhodobej pamäti sú triedené do kategórií a prepojené do sémantických sietí, preto je ich vybavovanie rýchlejšie. Príčinou zabúdania je potom to, že sa ju v sieti nepodarí nájsť.
• Teória transformácie stopy – skreslenie pamäťovej stopy, dotváranie zabudnutých častí.

Senzorická pamäť, nazývaná tiež ultrakrátka pamäť má za úlohu uchovávať informácie prichádzajúce zo zmyslov po dobu niekoľkých milisekúnd. Uchováva presný obraz zmyslových podnetov, čiže akúsi kópiu senzorických skúseností, ktorá v nej ostáva tak dlho, kým z nej psychika nevyťaží potrebné informácie. Bezvýznamné podnety sú preto zabudnuté, kým významné sú posunuté ďalej do krátkodobej pamäte. Súčasťou senzorickej pamäte je aj ikonická pamäť, ktorá krátkodobo uchováva vizuálne informácie a echoická pamäť, ktorá uchováva sluchové podnety. Senzorická pamäť obsahuje prchavé mentálne záznamy všetkého čo vnímame. Napr. stojíme na križovatke a svieti červená. Červenú vnímame zmyslami. Tieto informácie sú presúvané do senzorickej pamäte, v ktorej rozpoznávame červenú ako varovný signál a posúvame ho ďalej do krátkodobej pamäte. Krátkodobá pamäť rozhodne že je pre nás významné vidieť červenú, pretože sa môžeme ocitnúť v ohrození života. Informácie z dlhodobej pamäte o červenej farbe na semafóre našu domnienku potvrdia a preto zostávame stáť pokiaľ nemáme zelenú.

Funkciou krátkodobej pamäte je krátkodobé udržanie informácií ktoré potrebujeme k svojim psychickým aktivitám. Počas niekoľkých sekúnd uchováva krátkodobá pamäť obmedzené množstvo informácií, 7 (+/-2) položiek. Je možné v nej udržať aj informácie zo zmyslových modalít, napr. vôňu parfumu, melódie, chute... tiež citové zážitky. Rýchlosť rozpadu pamäťovej stopy je 15 – 30 sekúnd.

Má najmenej 2 subsystémy :

• Fonologický uzol – artikulačný. Je to okamžitá pamäť pre čísla alebo slová, ktoré sa opierajú najmä o ich zvukovú podobu. Je tvorený fonologickým zásobníkom (zaznamenáva zvukovú podobu slov) a mechanizmom opakovania.
• Konceptuálna pamäť – uchovávame v nej významy a myšlienky obsiahnuté v hovorenej reči a písaných textoch. Čiže aj teraz keď toto čítate a rozmýšľate nad tým, pracuje aj vaša konceptuálna pamäť (spolu s myslením a pozornosťou a ďalšími psychickými procesmi).

Krátkodobá pamäť je „pracovným stolom“ vedomia, preto sa označuje aj ako pracovná alebo operačná pamäť. Možno ju považovať aj za aktívny komponent dlhodobej pamäte.

Dlhodobá pamäť je síce pasívnou časťou pamäte, ale zato poskytuje obrovský sklad pre uchovanie informácií. Tieto informácie sú tiež sprostredkované našimi zmyslami, ale uchovávať si môžeme aj myšlienky, pocity, predstavy. Proces upevnenia (konsolidácie) pamäťových stôp trvá približne 30 minút. Čiže, ak si na nejakú vec vieme spomenúť po uplynutí 30 minút kedy sme sa s ňou naposledy zaoberali, potom je naisto uložená v dlhodobej pamäti. To však neznamená že tam bude uskladnená aj po niekoľkých rokoch, záleží od častosti opakovania a tiež iných vplyvov (emócie a pod.). Vštepovanie informácií do dlhodobej pamäte môže byť zámerné (mechanické opakovanie alebo memorovanie) alebo mimovoľné. Mechanické memorovanie však nie je úspešná metóda, lebo stopy sa neukladajú dostatočne dlhodobo. Údaje do dlhodobej pamäte prechádzajú predovšetkým na základe sémantického kódovania (zapamätanie si významu). Obrovská kapacita dlhodobej pamäte umožňuje ukladať informácie rôznym spôsobom.

• Deklaratívna pamäť uchováva dáta v tej podobe v akej boli vštepované (napr. obraz našej matky).
• Procedurálna pamäť obsahuje pravidlá alebo sled postupov, pomocou ktorých môžeme vytvoriť zmysluplné celky (napr. utváranie viet).

Väčšina autorov sa však prikláňa k rozdeľovaniu dlhodobej pamäte na:

• implicitnú
• explicitnú.

Údaje ukladané do explicitnej pamäte musia prejsť vedomím a sú ľahko verbalizovateľné. Sú to spomienky na rôzne životné udalosti, ale aj faktické poznatky a znalosti o svete.

Endel Tulving rozlíšil 2 subsystémy explicitnej pamäte :

• epizodická pamäť – slúži na uchovanie a vybavenie si udalostí, príhod. Tieto udalosti si pamätáme v presnom priestorovom, časovom vymedzení a sú pre nás subjektívne dôležité. Súčasťou epizodickej pamäte je autobiografická pamäť (pamäť na osobné zážitky, najtrvalejšie sú tie zážitky ktoré mali silný emocionálny sprievod) a tiež zábleskové spomienky (spomienky na to čo sme robili napr. keď padli dvojičky).
• sémantická pamäť – uchovávanie a využívanie znalostí o slovách a pojmoch, ich vlastnostiach a vzájomných vzťahoch. Obsahuje konkrétne i abstraktné pojmy, ich ukladanie sa deje prostredníctvom verbálneho kódovania. Štruktúra sémantickej pamäti je hierarchická, pojmy sú uložené podľa stupňa všeobecnosti a sú vzájomne poprepletané. Pri vybavovaní je dôležitý situačný kontext (vonkajší – o prostredí, vnútorný – o našom citovom rozpoložení).

Implicitná pamäť obsahuje automatizované senzomotorické zručnosti (beh, chôdza, schopnosť jazdiť na koni, bicyklovanie), precepčno-motorické zručnosti (hra na hudobný nástroj), automatizované kognitívne operácie a postupy (napr. gramatické pravidlá). Jednou zo zložiek implicitnej pamäte je procedurálna pamäť, ktorá zaisťuje formovanie zručností a návykov