Čiernohorské kráľovstvo

Na začiatku novej éry 20. storočia hralo neveľké Čiernohorské kniežatstvo dôležitú úlohu na poli balkánskej a celoeurópskej politiky. Knieža Nikola I. Petrović-Njegoš si mnohými spôsobmi zaistil sympatie popredných európskych štátov, predovšetkým Ruského impéria. Tento vlastenecky zmýšľajúcich panovník sa po definitívnom medzinárodnom uznaní čiernohorskej nezávislosti v roku 1878 na kongrese v Berlíne odhodlal a za podpory Cárskeho Ruska a Talianskeho kráľovstva spísal proklamácie kráľovstva a za prítomnosti popredných cirkevných hodnostárov a mnohých významných osobností vtedajšej európskej politiky vyhlásil v hlavnom meste Cetinje nové štátne zriadenie a následne sa v súlade s petíciou z parlamentu nechal korunovať za historicky prvého čiernohorského kráľa.

Čiernohorskému kráľovstvu predchádzalo takmer 60 rokov trvajúce kniežatstvo, ktorého vývoj bol mnohokrát veľmi búrlivý. Predným bodom bola krutá vláda kniežaťa Danila II. a jeho zavraždenie Todorom Kadićom v Kotore dňa 13. augusta 1860. Ďalšou dôležitou udalosťou boli vojny proti Osmanskej ríši, ktoré vyvrcholili výhrou Čiernohorcov v slávnej bitke pri Grahove. Dôsledkom víťazstva bolo značné rozšírenie hraníc krajiny a obrovské odpútanie od osmanskej nadvlády.

28. august 1910 v Cetinje - vyhlásenie kráľovstva

Nikolova proklamácia kráľovstva a kráľa

Samotné vyhlásenie kráľovstvo prebehlo 28. augusta 1910. Korunovácia Nikolu I. a jeho manželky Mileny Teodózie Vukotić za kráľa a kráľovnú bola veľkou slávnostnou udalosťou. Okrem členov čiernohorskej kráľovskej rodiny boli významnými hosťami napr. taliansky kráľ Viktor Emanuel III., ruská cárovná Alexandra Fiodorovna s ruskou veľvyslankyňou v Čiernej Hore Klavijou Popovovov, ruský veľkoknieža Petr Nikolajevič a Nikolaj Nikolajevič, srbský korunný princ Alexandr I. Karađorđević, vojvodkyňa Jutta Meklenbursko-Štrelická, britský korunný princ Eduard VIII. s veľvyslancom, bulharský cár Ferdinand I., španielsky kráľ Alfonz XIII. a kráľovná Viktória z Battenbergu, francúzsky prezident Armand Fallières s prvou dámou Jeanne Bresson, japonský cisár Meidži Veľký, perzský vodca Ahmad Šáh, vojvoda František Josef Battenberg, francúzska koncertná umelkyňa Violet Wegnerová a mnoho ďalších.

Obrad začal v sídle parlamentu a vlády Vladin dom, kde prebehla oficiálna korunovácia kráľa a kráľovnej v korunovačných rúchach s novo zhotovenými korunovačnými klenotmi. Potom nasledoval pochod k Cetinjskému kláštoru, kde sa nechal kráľ Nikola I. v duchu národnej tradície korunovať aj historickou korunou srbského cára Štefana IV. v tradičnom kroji. Následné oslavy trvali dlho do noci.

Kráľ Nikola I. bol veľmi schopným vojvodcom a vojenským stratégom. Túto vlastnosť po ňom zdedil jeho najmladší syn princ Peter Štefan, ktorý sa už vo svojich 18 rokoch stal členom Čiernohorskej kráľovskej národnej armády a čoskoro bol povýšený na jedného z najdôležitejších armádnych veliteľov.

V Balkánskych vojnách celkovo patrilo Čiernohorské kráľovstvo ku krajinám úspešným.

Čiernohorská vojnová vlajka nazývaná Alaj vlajúca nad múrmi dobytého Skadaru

V septembri 1912 vyrazilo vojsko Kráľovskej armády pod vedením princa Petra a ministra obrany generála Vukotića smerom na východ. Keď 26. septembra 1912 Čiernohorci prekročili hranice Osmanskej ríše, princ Peter čoby veliteľ vojska symbolickým prvým výstrelom proti tureckému vojsku odštartoval prvú balkánsku vojnu. Bitku proti Turkom (na počesť princa Petra tiež niekedy prezývanú bitkou princov) Čiernohorci vyhrali. Následne sa Čierna Hora stala členom bloku zvaného Balkánsky zväz spoločne s Gréckom, Srbskom a Bulharskom.

Nasledovalo obdobie početných víťazstiev čiernohorskej armády. Čiernohorci zaslali do Istanbulu ultimátum, v ktorom žiadali poskytnúť kresťanským oblastiam autonómiu. Ultimátum Osmani odmietli, s čím ale Balkánsky zväz vopred počítal. Čiernohorskí vojaci sa v Prvej balkánskej vojne preslávili predovšetkým veľmi silnou morálkou oproti nielen Turkom, ale aj ostatným balkánskym národom. Po výhre v bitke princov Čiernohorci spoločne so Srbmi postupovali smerom ku Kosovu, kde dobyli značne veľké územia. Na jar 1913 začali Čiernohorci dobývať ďalšie početné územia dnešného severného Albánska. To zakončilo obliehaním mesta Skadar, ktoré Čiernohorci za cenu značných strát nakoniec dobyli a ktoré sa stalo centrom dobytej časti Albánska (pri obliehaní položilo svoj život vyše 10 000 čiernohorských vojakov). Dobytie mesta sa stalo v Čiernej Hore veľkou slávnostnou udalosťou. Skadar bol získaný predovšetkým vďaka princovi Petrovi, ďalej ale tiež vďaka korunnému princovi Danilo Alexandrovi a v neposlednom rade tiež kráľovi Nikolovi I. Tento územný rozmach však prestal byť vhod európskym veľmociam. Veľvyslanci týchto krajín nakoniec v Londýne rozhodli o vyhlásení albánskej autonómie. Čiernohorci si však zaistili podporu Ruského impéria a v okupovaní Skadaru a severného Albánska pokračovali. Skadarskú krízu nakoniec pomohla vyriešiť finančné zmluva s kráľom Nikolom I. Čiernohorci sa mesta vzdali v júni 1913.

Po značných víťazstvách v predchádzajúcej vojne nemal kráľ Nikola I. žiadne dôvody sa do novo rozpútanej druhej balkánskej vojny zapájať. Čierna Hora sa snažila profitovať na dobytých kolóniách v Kosove a riešila hospodárske záležitosti s kolóniami albánskymi, ktorých bola nútená sa vzdať. Situácia sa však zmenila na začiatku júla 1913, kedy prišiel naliehavý list z Belehradu o pomoc v bojoch proti Bulharom. Princ Peter sa stal veliteľom vojakov pri ťažení Čiernohorcov na pomoc srbským spojencom. Práve vďaka jeho veleniu Srbi za obrovskej pomoci Čiernej Hory zdolali Bulharov v bitke na rieke Bregalnica. To bol ale jediný veľký počin krajiny v druhej balkánskej vojne. 31. júla bolo uzavreté prímerie a 10. augusta sa čiernohorský minister zahraničných vecí zúčastnil podpísania mierovej zmluvy v Bukurešťi.

Čiernohorskí vojaci pod vedením princa Petra na vrchole vrchu Lovćen

V prvej svetovej vojne zakúsilo Čiernohorské kráľovstvo obrovské útrapy. Po vypuknutí vojny 28. júla 1914 zaujala krajina ihneď vojnové postavenie, 29. júla sa mobilizovala Kráľovská armáda (cez jej veľké straty počas obliehania Skadaru). Na strane Dohody vyhlásila krajina vojnu ústredným mocnostiam. Odpoveďou tomu bola prvá invázia Rakúsko-Uhorska smerom na Srbsko a Čiernu Horu. Rakúsko-Uhorské jednotky boli však vytlačené a Čiernohorci potom na začiatku augusta 1914 pod vedením princa Petra Štefana bombardovali vtedy Rakúsko-Uhorské mesto Kotor a priľahlé časti Kotorskej boky zo silne opevneného vrchu Lovćen. Za pomoci vojnovej flotily Čiernohorského kráľovského námorníctva a tiež anglo-francúzskych flotíl sa Čiernohorcom viedlo úspešne odbúravať útoky Rakúšanov a získali tak veľa zajatcov a početnú delostreleckú techniku. 10. augusta 1914 vykonala čiernohorská armáda silný útok proti rakúskym jednotkám, nevyužila však predtým získanú výhodu. Úspešne odolala druhej invázii Rakúsko-Uhorska a v marci 1915 začala postupovať smerom k prístavu Sutomore a neskôr ovládla väčšinu vtedy Rakúskom kontrolovaných území a skoro dosiahla až Sarajeva v Bosne a Hercegovine. Tam sa ale Čiernohorci kvôli početnejším Rakúšanom museli pomaly sťahovať späť. Už v máji 1915 sa situácia začala obracať v neprospech Čiernej Hory. V meste dobytom Čiernohorcami Budva sa konalo stretnutie princa Petra a iných čiernohorským generálov s plukovníkom Leopoldom Hupkom, bývalým rakúsko-uhorským veľvyslancom v Cetinje. Kvôli náhlej prevahe Rakúšanov nezostalo Čiernej Hore nič iné, než požiadať Rakúsko-Uhorsko o zastavenie bombardovania čiernohorských miest. Na svetlo potom vyšli mnohé nemilé udalosti - napríklad zásobovanie Rakúšanov srbskými separatistami, ktoré im pomohlo k ľahšiemu prístupu na vrch Lovćen, a ďalej tiež písomný rozkaz Rakúsko-Uhorska, ktorý nariaďoval ústup Čiernohorcov a umožňoval Rakúšanom obsadenie vrcholu Lovćen. V januári 1916 došlo k silnej invázii do Čiernej Hory a jej armáda musela definitívne kapitulovať a stiahnuť sa z Lovćenu. Po dobytí tohto strategického bodu už silnejším Rakúšanom nebránilo príliš veľa prekážok v obsadení krajiny. Čiernohorská kráľovská rodina sa z Cetinje stiahla najprv do zimného kráľovského paláca v Podgorici, kde prebiehali posledné možné pokusy o ochranu krajiny pred okupáciou centrálnymi mocnosťami. Nakoniec musel kráľ s kráľovnou a rodinou odísť do najprv talianskeho a neskôr francúzskeho exilu do mesta Cap d'Antibes, kde mala dynastia Petroviča-Njegoša značný majetok. Francúzsky prezident Raymond Poincaré uznal čiernohorskú vládu sídliacu v Bordeaux ako exilovú. Nakoniec bola Čierna Hora od Rakúsko-Uhorska oslobodená srbskými spojencami a 7. novembra 1918 bola oslobodená aj Kotorská boka. Srbi ale využili neprítomnosti kráľa a kráľovnej a rok predtým, 20. júla 1917 podpísali deklaráciu na Korfu, ktorá vyhlasovala vytvorenie nového Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov pod vládou srbskej dynastie Karađorđevićovcov. O deň neskôr, 21. júla 1917 bola Čierna Hora anektovaná Srbskom a čiastočne zbavená nezávislosti. 1. decembra 1918 sa teda Čierna Hora stala súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Na rozhodnutie Podgorickej skupštiny po vojne zareagovala významná časť Čiernohorcov dňa 7. januára 1919 vypuknutím neúspešného vianočného povstania za suverenitu monarchie. V dôsledku týchto udalostí sa teda Čierna Hora stala jedinou spojeneckú krajinou, ktorá po prvej svetovej vojne stratila nezávislosť.

Kráľ Nikola I. Petrović-Njegoš

Kráľovná Milena Vukotić

Nikola I. sa usiloval ešte ako knieža o absolutistickú vládu, ale v roku 1905 bol donútený k čiastočnej liberalizácii režimu a na nátlak obyvateľstva, túžiaceho po väčšej slobode, vydal 19. decembra 1905 prvú čiernohorskú ústavu. Čiernohorské kráľovstvo, vyhlásené v roku 1910, už teda oficiálne bolo konštitučnou monarchiou, ale aj napriek demokratickým voľbám bola skoro všetka moc sústredená do rúk kráľa.

Čiernohorské kráľovstvo malo tradičné politické rozdelenie štátnej moci na legislatívu (panovník spoločne s parlamentom), exekutívu (vláda) a súdnu moc.

Panovník bol zároveň vrchným veliteľom ozbrojených síl a jedinou osobou umocnenou vyhlásiť vojnu či prímerie / spojenectvo. Nikola I. držal tiež titul Maršal ruskej cárskej armády. Iba panovník mal právo zvolávať a rozpúšťať parlament či vládu.

Oficiálnou rezidenciou panovníka bol Kráľovský palác v Cetinje, eventuálne vedľajšie kráľovské sídla v ďalších čiernohorských mestách (Podgorica, Nikšić, Bar...).

Parlament Čiernohorského kráľovstva sa na základe ústavy prvýkrát zišiel v októbri 1906 ešte za čias kniežatstva. Parlament bol ústavou viazaný k panovníkovi a bez jeho vedomia a súhlasu nemohol navrhovať, udeliť, zamietnuť alebo zmeniť žiadny zákon a vydávať verejné uznesenia. Panovník zároveň nemohol samostatne rozhodovať o vládnych inštitúciách, upravovať dane či štátny rozpočet bez súhlasu parlamentu. Parlament tiež nemohol zveriť politickú zodpovednosť do rúk vlády, ministrov bez vedomia a súhlasu panovníka.

Vláda Čiernohorského kráľovstva bola úplne závislá na rozhodnutiach panovníka.

Čiernohorskí štátny hodnostári

Vládu tvorili:

• Predseda vlády
• 1. podpredseda vlády
• 2. podpredseda vlády
• Minister obrany
• Minister zahraničných vecí a správy kolónií
• Minister spravodlivosti
• Minister vnútra
• Minister financií a stavebníctva
• Minister školstva a náboženstva

Prvým predsedom vlády sa medzi rokmi 1910 – 1912 stal doktor Lazar Tomanović.

Súdna moc bola rozdelená na Veľký súd a krajské súdy. Veľký súd bol najvyšším súdnym orgánom s právomocou riešiť konečný verdikt o odvolaní proti okresným súdom. Do roku 1902 smel v občianskoprávnych sporoch konať za najvyšší súd priamo panovník, potom už nie. Aj tak ale panovníkovi zostala právomoc udeľovať milosť kráľa a zmierňovať tresty - v týchto záležitostiach preslávila svojou dobrotou kráľovná Milena.

Štátna rada bola zložená zo šiestich radcov panovníka, menovaných priamo panovníkom podľa spísaného dekrétu. Štátna rada plne podliehala moci panovníka a bola ústavou vymenovaná ako najdôležitejšou časťou správy a predaja nehnuteľností, patriacim štátu. Parlament uznal platnosť Štátnej rady až po uznaní jej panovníkom.

Hlavná štátna kontrola bola podľa ústavy najvyšším úradom kontrolujúcim štátny rozpočet. V jej čele boli dvaja hlavní štátny kontrolóri, volení parlamentom na základe zoznamu, navrhnutého Štátnou radou.

Bývalá ruská ambasáda v Cetinje

Prvé priateľské diplomatické styky s cudzou mocnosťou nadviazala moderná Čierna Hora v roku 1711 s Ruským cárstvom za vlády Danila I. Petroviča-Njegoša. Vzťahy s Ruskom sa udržali na skvelej úrovni aj do súčasnosti. V roku 1869 bolo v Cetinje otvorené veľvyslanectvo Ruského impéria.

Prvé veľvyslanectvo Čiernej Hory bolo zriadené v roku 1863 za čias kniežatstva v albánskom Skadare. V zahraničnej politike sa kráľ Nikola I. upínal na východ, predovšetkým na Ruské impérium a ďalej tiež na Srbské kráľovstvo (pripojenie k Srbsku ale odmietal, predovšetkým po znovunastúpení dynastie Karadjordjevicovcov na srbský trón). Vzťahy s Rakúsko-Uhorskom boli vždy veľmi premenlivé, hoci sa darilo zachovávať na oko pokojnú atmosféru (ku Českému kráľovstvu ale pútal kráľa Nikolu I. predovšetkým silný kultúrny vzťah). Vzťah s Talianskym kráľovstvom sa upevnil po svadbe Nikolovej dcéry Eleny Alexandry Petrović-Njegoša s talianskym kráľom Viktorom Emanuelom III.. Priateľmi Čiernej Hory boli tiež Spojené štáty americké, veľkým dôkazom toho bolo oi. otvorenie čiernohorského veľvyslanectva vo Washingtone už v decembri 1910 a následné otvorenie amerického veľvyslanectva v Cetinje a návšteva prezidenta Williama Howarda Tafta s prvou dámou Helen Herron Taftovou, ktorí sa z Ameriky do Čiernej Hory dostali na palube luxusnej zaoceánskej lodi Milena, patriacej čiernohorskému kráľovskému námorníctvu - cestu nechal uhradiť ako pozornosť Nikola I.

Zahraničná politika bola plne v zodpovednosti panovníka.

Čiernohorské kráľovstvo malo do roku 1916 otvorené nasledujúce veľvyslanectvá:

• Veľvyslanectvo v Belehrade (Srbské kráľovstvo)
• Veľvyslanectvo v Konštantínopole (Osmanská ríša)
• Veľvyslanectvo v Paríži (Tretia francúzska republika)
• Veľvyslanectvo vo Washington D.C. (USA)
• Veľvyslanectvo vo Viedni (Rakúsko-Uhorsko
• Veľvyslanectvo v Moskve (Ruské impérium)
• Veľvyslanectvo v Berlíne (Nemecké cisárstvo)
• Veľvyslanectvo v Ríme (Talianske kráľovstvo)
• Veľvyslanectvo v Bruseli (Belgické kráľovstvo)
• Veľvyslanectvo v Sofii (Bulharské cárstvo)
• Veľvyslanectvo v Aténach (Grécke kráľovstvo)

Siete konzulárnych zastupiteľstiev malo kráľovstvo v Argentíne, Brazílii, Taliansku, Holandsku, na Malte, v Nórsku, Španielsku, Švajčiarsku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku, v Kanade, v Dánsku, Rakúsko-Uhorsku a Japonsku. V rámci Rakúsko-Uhorska malo Čiernohorské kráľovstvo konzulárne zastupiteľstvo tiež v Prahe na Ořechovke.

Do roku 1916 v Cetinje ďalej fungovali veľvyslanectvá Rakúsko-Uhorskej monarchie, Bulharského cárstva, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Spojených štátov, Gréckeho kráľovstva, Talianskeho kráľovstva, Nemeckého cisárstva, Srbského kráľovstva, Osmanskej ríše a už spomínaného Ruského impéria.

Konkordát Čiernej Hory pri Svätej stolici bol zriadený roku 1886 ako prvý zástupca ortodoxnej krajiny.

Čiernohorské koloniálne impérium bolo malou a krátko trvajúcou koloniálnou ríšou. Záležitosti týkajúce sa správy týchto oblastí boli v rukách ich správcov-guvernérov. Tí boli členmi Ministerstva zahraničných vecí a správy kolónií - a to sa zodpovedalo kráľovi.

Prvým získaným územím sa po víťazstve v bitke princov stala na juhovýchode krajiny oblasť Metohija, v súčasnosti patriacu Kosovu. Centrom tejto kolónie sa stalo mesto Peć, kde sídlil čiernohorský správca-guvernér. Našťastie pre Čiernu Horu neboli miestni obyvatelia prakticky vôbec neposlušní a čiastočné odtrhnutie od Turkov skôr uvítali.

Zvesenie osmanskej vlajky po obliehaní Skadaru

Druhou kolóniou Čiernohorského kráľovstva sa stala veľká rozľahlá časť severného Albánska, ktorú Čiernohorci dobyli na jar roku 1913. Centrom oblasti sa stal ťažko dobytý prístav Skadar na pobreží Skadarského jazera, kde Čiernohorci zdolali pevnosť miestneho tureckého veľvyslanca a postavili tu sídlo vlastného správcu-guvernéra. Čiernohorci chytro využili získanie tejto kolónie a na jej úkor posilnili svoje hospodárstvo - rozšíril sa ako rybolov, tak pestovanie plodín a pastierstvo.

Na ešte kratšie obdobie sa v marci 1915 stala treťou čiernohorskou kolóniou pobrežná časť Jadranského mora od mesta Sutomore cez Boku Kotorskú až po hranice s mestom Cavtat, kde bol centrom prístav Kotor. Táto kolónia bola dobytá na úkor Rakúsko-Uhorska.

Štvrtou a poslednou kolóniou sa stali ostrovčeky Otočić Mrkan a Otočić Barbara, získané vďaka vojnovej flotile Čiernohorského kráľovského námorníctva.

Kráľ Nikola I. zaviedol moderné západoeurópske spôsoby slobody tlače, čo posunulo krajinu na vyššiu spoločenskú úroveň. Na začiatku 20. storočia existovali na území Čiernej Hory tri tlačiarne.

Do roku 1915 vychádzal ako hlavná čiernohorská denná tlač Hlas Čiernej Hory (Глас Црногорца). Tieto noviny boli vydávané v Cetinje. Po anexii Čiernej Hory bolo vydávanie novín zakázané, ale neskôr v júni 1917 bol Hlas Čiernej Hory opäť vydávaný v zahraničí, predovšetkým vo Francúzsku. Posledné číslo denníka vyšlo v roku 1922 v Taliansku.

Ďalšími vydávanými denníkmi boli Cetinjské listy, Crnogorac, Nevesinjský týždenník, Onogošt, Ústavnosť alebo Slobodná reč.

Priaznivci vytvorenia únie či súštátia Čiernej Hory so Srbskom vydávali medzi rokmi 1917 a 1919 vo Švajčiarsku a Francúzsku politické a ekonomické noviny Zjednotenie. Odporcovia anexie Čiernej Hory a jej pripojenia k Srbsku začali v roku 1923 v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov a USA vydávať dôležité noviny Americký hlas Čiernej Hory.

Oficiálnou menou krajiny bol Čiernohorský perper, založený Nikolom I. v roku 1906.

Čiernohorská hypotéka - prvá čiernohorská banka z roku 1864, existovala aj v časoch kráľovstva. Najdôležitejšou bankou Čiernohorského kráľovstva bola ale Prvá zetská sporiteľňa - dnes existujúca pod názvom Podgorická banka.

Finančnému stavu krajiny prispievali každoročné vysoké dotácie z Ruska a ďalej daň od Rakúšanov za postúpené územia na pobreží.

Štátny dlh Čiernohorského kráľovstva nebol nikdy vysoký. O dobrý finančný stav krajiny sa staral predovšetkým zahraničný obchod. Najväčšie množstvo peňazí dlhovala Čierna Hora Rakúsko-Uhorsku, do roku 1914 bola však väčšina tohto dlhu splatená, situáciu navyše vyrovnávala rakúska územná daň.

Čiernohorské telegramy boli založené už v roku 1869 a v roku 1910 existovalo na území kráľovstva celkom 25 pozemných telegrafických staníc.

Roku 1904 bola v Čiernej Hore za prítomnosti Guglielmo Marconiho založená prvá telegramová rozhlasová stanica na Balkáne.