Štefan Zápoľský

Po smrti svojho brata (niektorí historici usudzujú, že bol bratrancom) Imricha zdedil obrovské majetky a stal sa jeden z najväčších boháčov v Uhorsku. Hovoril nejakým slovanským jazykom, ovládal maďarčinu, latinčinu, ale neovládal nemčinu, čo mu mnohí, najmä mešťania zazlievali. Kým Imrich sa snažil dobre vychádzať so starou šľachtou, Štefan, najmä sobášom s Hedvigou Tešínskou, sa ostro proti nej postavil. Často nevhodne zasahoval do kráľovskej moci. Na rozdiel od svojho brata Imricha veľmi rád cestoval a v Hornom Uhorsku, najmä na Spiši, kde mal rodinné sídlo na Spišskom hrade, sa veľmi málo zdržiaval.

V roku 1460, bol spolu s Ladislavom z Úporu kapitánom Horného Uhorska. Spolu s bratom Imrichom sa zúčastnil na mnohých bojových výpravách proti bratríkom, jiskrovcom a Turkom. Bojoval o Richnavský hrad, Šarišský hrad, Spišský hrad, hrad Dunajec a Plavečský hrad a ich okolie i proti Poliakom, ktorí ohrozovali Horné Uhorsko. Vo vojne medzi Uhorskom a Poľskom sa ukázala tvrdá povaha Štefana Zápoľského. Napriek uzavretému mieru v Spišskej Starej Vsi začiatkom roka 1474, vpadol Štefan Zápoľský do Veľkopoľska a dorazil až k bránam Poznane. Celú krajinu spustošil a vrátil sa s lupom vo výške 50 tisíc dukátov.

Svoje postavenie po boku kráľa Mateja I. si udržiaval jeho sprevádzaním pri výbojoch v Čechách a Rakúsku, počas ktorých Matej I. sa snažil získať českú a rakúsku korunu. Tu sa výrazne prejavili jeho veliteľské a strategické schopnosti. Keď Matej I. prevzal vládu v Sliezsku ustanovil Štefana Zápoľského za miestodržiteľa - hlavného krajinského starostu - Sliezska a Lužice. Funkciu vykonával do roku 1481. Súčasne bol aj najvyšším predstaviteľom Lužice a starostom švidnicko - javorského kniežatstva. Takto v Sliezsku sústredil moc do svojich rúk, pripravil o moc zemské kniežatá, zriadil krajinský snem a v Sliezsku zaviedol dane. Vykynožil lúpežných rytierov a urobil v krajine poriadok. Sliezske mestá ho odmietali, lebo neovládal nemčinu. Z nich najodbojnejšie bolo mesto Vroclav. Pravdepodobne vtedy sa dostal do styku so sliezskými Piastovcami, čo viedlo k jeho sobášu s Hedvigou Tešínskou. V roku 1475 získal Trenčiansky hrad za 15 tisíc zlatých. Po jeho smrti sa stal sídlom jeho manželky.

Štefan sprevádzal panovníka pri jeho výbojoch v Rakúsku. V rokoch 1484 – 1485 dobyl mnohé mestá, medzi nimi Viedeň a obliehal Viedenské Nové Mesto. Za tieto služby dostal majetky v Rakúsku aj mesto Ebenfurth, stal sa kapitánom Viedne a gubernátorom Rakúska. V roku 1486 sa druhýkrát oženil. Nevestou bola Hedviga Tešínska (o jeho prvej manželke, ktorú nepoznáme, historici nemajú hodnoverné údaje). Po sobáši sa presťahovala na Spišský hrad a tam porodila svoje deti. Štefan po bratovi Imrichovi zdedil hodnosť spišského župana. Hedviga bola vzdelaná žena. Štefan jej pravdepodobne postavil na kopci oproti hradu pri spišskom prepoštskom kostole pohrebnú kaplnku. Kaplnka bola dokončená koncom 90- tych rokov. Bol v nej pochovaný Imrich Zápoľský.

Keď nečakane vo Viedni 6. apríla 1490 zomrel Matej I. rozpútal sa bol o uhorský trón. Uchádzal sa oň Matejov nemanželský syn Ján Korvín. Beatrix, manželka Mateja I., bola proti tomu. Ďalšími uchádzačmi boli dvaja Jagelovci: český kráľ Vladislav a jeho brat Ján Albrecht. Úrad palatína po smrti Imricha Zápoľského vtedy nebol obsadený. Práve palatín mal po smrti panovníka právo viesť krajinu. Mal zovolať snem, ktorý mal voliť nového panovníka. Ak by nebol plnoletý, palatín mal byť jeho tútorom a najvyšším veliteľom vojska. Časť šľachty bola za Jána Korvína, časť za Vladislava Jegelonského. Nevedeli sa dohodnúť, a tak požiadali o radu Štefana Zápoľského. Nebola to náhoda. Štefan bol druhým najbohatším šľachticom v Uhorsku. Vlastnil 18 hradov, 4 kaštiele, 17 mestečiek a 240 dedín. Na jeho odporúčanie zvolili za kráľa Vladislava II. Jagelovského. Nebola to náhoda. Štefan vedel o slabostiach nového panovníka, rátal aj s tým, že po jeho smrti mohol by nastúpiť na trón jeho syn Ján Zápoľský. Po voľbe Vladislava za uhorského kráľa vpadol do krajiny s poľským vojskom jeho brat Ján Albrecht. V januári 1491 začal obliehať Košice. Štefan Zápoľský sa proti nemu postavil. Vladislav vo februári 1491 uzavrel pri Košiciach s bratom prímerie, odstúpil mu časť Sliezska a dal do zálohu Prešov a Sabinov. Napriek tomu Ján Albrecht sa znovu vrátil na Slovensko a pustošil Šariš a Zemplín. Štefan Zápoľský vytiahol do boja s 18 tisíc mužmi a pri Prešove Albrechtovo vojsko rozprášil. Albrecht sa dohodol s Vladislavom, že vráti šarišské mestá. Štefan ho po hostine na Spišskom hrade dal odprevadiť okolo Tatier do Poľska.

Kariéra Štefana Zápoľského vyvrcholila 2. februára 1492, keď ho snem jednomyseľne zvolil za palatína. Aj naďalej však musel bojovať o udržanie sa pri moci nielen s panovníkmi, ale aj s vysokou šľachtou. preto sa čoraz viac zbližoval so strednou župnou šľachtou a na sneme v roku 1495 jej vymohol zákon, ktorý jej umožnil pravidelne sa zúčastňovať na snemoch. To neskôr využil jeho syn Ján. Pred smrťou dokončil stavbu pohrebnej kaplnky v Spišskej Kapitule, kde sa nechal, po smrti 25. decembra 1499 v Pápe, pochovať. Po jeho skone sa ujala správy obrovského majetku jeho manželka Hedviga. [1]

Štefan Zápoľský bol ženatý s Hedvigou, dcérou kniežaťa Přemysla Tešínskeho z poľského panovníckeho rodu Piastovcov. Mal tri deti - synov Jána a Juraja a dcéru Barboru. Juraj zomrel po bitke pri Moháči. Dcéra Barbora sa vydala za poľského kráľa Žigmunda I. Jagelovského, zomrela však už dva roky po sobáši. Syn Ján Zápoľský bol v roku 1526 časťou uhorskej šľachty zvolený za uhorského kráľa.

• Kol. autorov, Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava, 1982
• KUCHARSKÁ, Veronika: Ducissa : Život kňažnej Hedvigy v časoch Jagelovcov. (Edícia Libri historiae slovaciae, Monographiae XII.) Bratislava : Post Scriptum, 2014. 248 s. ISBN 978-80-89567-30-0
• MRVA, Ivan - SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. Perfekt: Bratislava, 2012, s. 143, 150.