Ivan Ignatievič Jakubovskij

Pochádzal z početnej roľníckej rodiny (zo 6 detí) z obce Zajcevo, v Mogilevskej oblasti v Bielorusku. 2 jeho bratia neskôr zahynuli počas bojov druhej svetovej vojny. Jeho sestra spolu s dieťaťom bola počas okupácie popravená nacistami.

V roku 1932 povolaný do Červenej armády. Absolvoval vyššiu vojenskú školu a v medzivojnovom období pôsobil veliteľ výučbovej čaty v 27. divízie vo Vicebsku. V roku 1935 absolvoval tankovú školu v Leningrade a neskôr pôsobil v rôznych funkciách ako veliteľ tankovej čaty a roty.

Zúčastnil sa sovietskeho ťaženia proti Poľsku a sovietsko-fínskej vojny.[1] V predvečer nacistického vpádu do krajiny viedol učebný prápor 26. tankovej divízie 20. mechanizovaného zboru západného frontu. S touto jednotkou sa podieľal na neúspešných obranných bojoch pri Minsku (bielostocko-minská operácia) a obkľúčania pri Mogileve. Počas obranných bojov sa mu podarilo vyviesť z obkľúčenia organizovanú skupinu vojakov. Následne bol prevelený ku štábu brianského frontu.

Neskôr pôsobil od konca roku 1941 do leta 1944 ako zástupca veliteľa a veliteľ tankovej brigády. Účastník charkovskej a stalingradskej bitky. 30. novembra 1942 povýšený do hodnosti plukovníka. Od júna 1944 do konca vojny pôsobil ako zástupca veliteľa gardového tankového zboru. Počas kurskej bitky v oblasti Orla bojoval v 3. gardovej tankovej armáde pod vedením generála Pavla Rybalka. V radoch tejto jednotky bojoval po zvyšok vojny. V druhej polovici roku 1943 sa zúčastnil bojov pri prechode Dnepra a neskôr v bojoch o Kyjev a Fastov. Za hrdinstvo pri bojoch v oblasti Fastova[2], kde jeho brigáda za jeden deň zničila 30 tankov bol navrhnutý na vyznamenanie radom Hrdina Sovietskeho zväzu, ktorý mu bol udelený 10. januára 1944.

Vo funkcii zástupcu veliteľa 6. gardového tankového zboru sa zúčastnil ľvovsko-sandomierskej operácie. 23. septembra 1944 mu bol za bojové úspechy pri tejto operácii udelený druhý titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Na začiatku roku 1945 sa zúčastnil visliansko-odrianskej operácie. Od apríla pôsobil vo funkcii zástupcu veliteľa 7. gardového tankového zboru, s ktorým sa zúčastnil berlínskej a pražskej operácie.

Jakubovskij vynikal osobnou odvahou, prijímaním neštandardných rozhodnutí a schopnosťou konať nezávisle. Počas vojnových rokov bol niekoľkokrát zranený, v horiacom tanku utrpel popáleniny. Nepotrpel si na popularitu a bol človekom výnimočnej osobnej integrity.

Po vojne od februára 1946 študoval na vojenskej akadémii. Vo februári 1948 absolvoval Vysokú vojenskú akadémiu K. J. Vorošilova. Následne pôsobil ako veliteľ rôznych tankových jednotiek v Leningradskom, Moskovskom a Prikarpatskom vojenskom okruhu. Od roku 1953 velil prvej gardovej tankovej armáde dislokovanej vo Východnom Nemecku.

Od apríla 1960 do januára 1965, s prestávkou medzi augustom 1961 a aprílom 1962, bol veliteľom Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku.[3] Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v apríli 1967 zároveň do menovania do funkcie prvého zástupcu Ministra obrany ZSSR (A.A. Grečko) a najvyšší veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy.[4] Bol zároveň politicky aktívny, člen Komunistickej strany od roku 1937.[1] Člen Ústredného výboru Komunistickej strany v rokoch 1961 - 1976. Presadzoval tvrdý postoj voči Československu počas udalostí v roku 1968.[5]

Zomrel v roku 1976, je pochovaný na cintoríne v Kremeľskej stene v Moskve.

Autor autobiografických prác a literatúry faktu[2]:

• Bojové priateľstvo (rus. Боевое содружество), (Мoskva, 1971)
• Zem v ohni (rus. Земля в огне), (Мoskva, 1975)
• Za trvalý mier na Zemi (rus. За прочный мир на земле), Мoskva, 1975)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Ignatievič Jakubovskij