Svante August Arrhenius

Arrhenius sa narodil vo obci Vik pri Uppsale, Švédsko, ako syn Svante Gustava a Carolina Thunberg Arrheniusových. Jeho otec bol zememerač na Univerzite v Uppsale, kde sa dostal až na kontrolnú pozíciu. Keď mal Svante 3 roky, napriek rodičovským prianiam, sa naučil čítať pozorovaním otcových prác s číslami a jeho kníh, a tým sa stal aritmetickým zázračným dieťaťom.

V ranom veku, Arrhenius si osvojil používanie širokých vedomostí na objasnenie matematických vzťahov a zákonov. Vo veku 8 rokov, začal navštevovať miestnu katolícku školu rovno od 5. ročníka. Vyznačoval sa neobvyklým nadaním vo fyzike a matematike a zmaturoval ako najmladší a najtalentovanejší študent v roku 1876.

Bol ženatý dvakrát. Prvýkrát so Sofiou Rudbeckovou (ktorá mu porodila syna) od 1894 do 1896 a druhýkrát s Mariou Johanssonovou (ktorá mu porodila syna a dve dcéry) od 1905 až do smrti.

Na Univerzite v Uppsale bol nespokojný s hlavným profesorom fyziky a s jediným členom fakulty, ktorý by ho vedel viesť v chémii. V roku 1881 začal pracovať na Fyzikálnom inštitúte na Švédskej akadémii vied v Štokholme u profesora fyziky Erika Edlunda. Svoju prácu upriamil na vodivosť elektrolytov. V roku 1884, na základe tejto práce, napísal 150 stranovú dizertačnú prácu o vodivosti elektrolytov na Univerzitu v Uppsale. Profesorov to však nezaujalo a tak dostal najnižšie možné hodnotenie. Neskôr, vďaka tejto práci, získal Nobelovu cenu za chémiu.

Dizertačná práca profesorov na Univerzite v Uppsale nezaujala, ale Arrhenius ju poslal viacerým vedcom v Európe ktorý pracovali na poli fyzikálnej chémie, ako Rudolf Clausius, Friedrich Wilhelm Ostwald a Jacobus Henricus van ’t Hoff. Boli ohromení prácou a Ostwald prišiel do Uppsaly presvedčiť Arrheniusa, aby sa pridal k jeho výskumnému tímu. Arrhenius odmietol i keď súhlasil, že zostane vo Švédsku ešte nejaký čas (jeho otec bol veľmi chorý, zomrel v roku 1885). Arrhenius neskôr dostal grant od Švédskej akadémie vied, ktorý mu umožnil študovať s Ostwaldom v Rige (Lotyšsko), s Friedrichom Kohlrauschom vo Würzburgu (Nemecko), s Ludwigom Boltzmannom v Grazi (Rakúsko) s van 't Hoffom v Amsterdame (Holandsko).

Mnohé tézy, ktoré napísal vo svojej dizertačnej práci, sú stále akceptované bezo zmeny alebo s minimálnymi korekciami. Najdôležitejšia myšlienka v tejto dizertačnej práci bolo jeho vysvetlenie faktu, že čistá soľ a destilovaná voda nie sú vodičmi, ale roztok soli vo vode už áno.

V roku 1891 sa stal lektorom na Univerzite v Štokholme (Stockholms Högskola) kde sa v roku 1895 stal profesorom fyziky a v 1896 sa stal rektorom Univerzity.

V septembri 1927 dostal akútny črevný katar a 2. októbra zomrel. Pochovaný je v Uppsale.

Arrheniusovo vysvetlenie bolo to, že vytvorením roztoku soľ disociuje na nabité častice (ktorým Michael Faraday dal meno ióny). Faraday veril, že ióny sú produkované počas elektrolýzy. Arrhenius navrhol, že roztok soli obsahuje ióny aj bez pôsobenia elektrického prúdu. Predpokladal, že chemické reakcie v roztokoch sú vlastne reakcie medzi iónmi.

Od roku 1895 profesor v Štokholme, od roku 1905 aj riaditeľ tamojšieho Nobelovho inštitútu fyzikálnej chémie. Roku 1887 vytvoril teóriu elektrolytickej disociácie, za ktorú dostal roku 1903 Nobelovu cenu. Neskôr sa venoval geofyzike (búrky, polárna žiara, ľadové doby), kozmickej fyzike a fyziologickej chémii.

V roku 1889 Arrhenius vysvetlil fakt, že takmer všetky reakcie potrebujú tepelnú energiu k svojmu pokračovaniu. Podmienkou reakcie dvoch molekúl je prekonanie energickej bariéry, tým, že sa dodá aktivačná energia. Arrheniusova rovnica udáva vzťah medzi aktivačnou energiou a hodnotou, kedy reakcia prebieha.