Jacobus Henricus van ’t Hoff
Jacobus Henricus van ’t Hoff (* 30. august 1852, Rotterdam – † 1. marec 1911, Steglitz pri Berlíne (dnes Berlín)) bol holandský fyzik a organický chemik. V roku 1901 získal Nobelovu cenu za chémiu ako uznanie za výnimočné služby ktoré poskytol svojim objavom zákonov chemickej dynamiky a osmotického tlaku v roztokoch. Jeho práce, ako napríklad chemická kinetika, chemická rovnováha, osmotický tlak, štruktúry organických látok a kryštalografia sú považované za jedny z najdôležitejších. Jacobus pomohol založiť fyzikálnu chémiu tak ako ju poznáme dnes. Je považovaný spolu s Antoine Lavoisierom, Louis Pasteurom a nemeckým chemikom Friedrichom Wöhlerom za jedného z najväčších chemikov vôbec.
| Jacobus Henricus van ’t Hoff | |||
| holandský fyzik a chemik | |||
 | |||
| Narodenie | 30. august 1852 Rotterdam, Holandsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 1. marec 1911 (58 rokov) Steglitz pri Berlíne, Nemecko | ||
| Známy vďaka | Van ’t Hoffov faktor Van ’t Hoffov zákon | ||
| Alma mater | Delft Polytechnical Institute Univerzita v Leidene Univerzita v Bonne Univerzita v Paríži | ||
| Profesia | chemik | ||
| Rodičia | Jacobus Henricus van 't Hoff Alida Jacoba Kolff | ||
| Manželka | Johanna Francina Mees | ||
| Deti | 4 | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Život
Narodil sa v Rotterdame ako tretí syn doktora van ’t Hoffa a matky Alida Jacoba Kolff. Už od mladého veku sa zaujímal o vedu. Miloval prírodu, často chodil do botanickej záhrady na exkurzie. Jeho vnímavosť pre filozofiu a jeho záľuba v poézii sa dali uňho pozorovať už počas skorých školských čias. Byron bol jeho idolom.
Napriek prosbám otca, Jacobus začal študovať chémiu. Najprv v roku 1869 na Delft Polytechnical Institute kde aj získal diplom (1871), neskôr na Univerzite v Leidene, potom v Bonne (kde študoval s Friedrichom Kekulé), potom v Paríži (kde študoval s Charlesom Wurtzom) a nakoniec na Univerzite v Utrechte, kde získal aj doktorát v roku 1874 [1]. V roku 1876 sa stal profesorom fyziky na Veterinárnej škole v Utrechte a v roku 1878 profesorom chémie, mineralógie a geológie na univerzite v Amsterdame takmer na 18 rokov a neskôr sa stal predseda chemickej katedry. V roku 1887 sa stal profesorom chémie na univerzite v Lipsku a v roku 1896 profesorom chémie na univerzite v Berlíne.
V roku 1885 sa stal členom Kráľovskej holandskej akadémie vied. Bol ocenený čestným doktorátom z Harvardu a Yaleu (1901), Victoria Univerzity, Manchesteru (1903), Heidelberg (1908), Davyho medailou Kráľovskej spoločnosti (spolu s Le Belom (1893)), Helmholtzovou medailou Pruskej akadémie vied (1911), titulom Rytiera Čestnej légie (1894). V 1901 bol ocenený Nobelovou cenou za svoju prácu o roztokoch. Tá môže byť všeobecne zhrnutá takto: veľmi zriedené roztoky sa riadia matematickými zákonmi, ktoré sú veľmi podobné zákonom, ktoré opisujú správanie plynov. Van ’t Hoff bol čestným členom Britskej chemickej spoločnosti v Londýne, Kráľovskej spoločnosti vied v Göttingene (1892), Americkej chemickej spoločnosti (1898) a Akadémie vied v Paríži (1905). Bol takisto aj prominentným vedcom vtedajšej doby. Napriek mnohým oceneniam sa vyjadril, že získanie Nobelovej ceny bolo vrcholným bodom pre jeho kariéru.
V roku 1876 sa van ’t Hoff oženil s Johannou Francinou Meesovou. Mali spolu dve dcéry, Johannu Francinu (* 1880) a Aleidu Jacobu (* 1882), a dvoch synov, Jacobusa Hendricusa (* 1883) a Goverta Jacoba (* 1889). Jacobus zomrel vo veku 58 rokov, 1. mája 1911 v Steglitz pri Berlíne.
Chemické a najdôležitejšie práce
Predtým ako získal doktorát, van ’t Hoff už publikoval prvú z významných prác na poli organickej chémie. V roku 1874 zistil fenomén optickej aktivity pomocou predpokladu, že chemické väzby medzi uhlíkatými atómami a jeho susednými atómami smerujú priamo do stredu štvorstena. Táto troj-dimenzionálna štruktúra perfektne súhlasila s izomérmi nájdenými v prírode (stereochémia). S týmto nápadom sa podelil s francúzskym chemikom Joseph Le Belom, ktorý nezávisle od Jacobusa prišiel s týmto nápadom.
V roku 1884 Hoff publikoval svoj výskum chemickej kinetiky, nazvanej Études de Dynamique chimique (Štúdie chemickej dynamiky), v ktorej opísal niekoľko metód na ovplyvnenie chemických postupov s použitím kreslenia, a aplikoval termodynamický zákon na chemickú rovnováhu. Prezentoval aj modernú koncepciu chemickej afinity. V 1886 dokázal príbuznosť medzi správaním zriedených roztokov a plynmi. Do roku 1895 pracoval na teórii Svante Arrheniusa o disociácii elektrolytov. V 1896 sa stal profesorom na Pruskej akadémii vied v Berlíne. Jeho štúdia slaných ložísk v Stassfurte napomohla pruskému chemickému priemyslu. V roku 1887 van ’t Hoff a nemecký chemik Wilhelm Ostwald založili vplyvný chemický magazín nazvaný Zeitschrift für physikalische Chemie (Časopis pre fyzikálnu chémiu).
Pozri aj
- Van ’t Hoffov faktor
- Van ’t Hoffov zákon
Referencie
- Entry in Digital Album Promotorum of Utrecht University
- E. W. Meijer. Jacobus Henricus van 't Hoff; Hundred Years of Impact on Stereochemistry in the Netherlands. Angewandte Chemie International Edition, 2001, s. 3783. DOI: 10.1002/1521-3773(20011015)40:20<3783::AID-ANIE3783>3.0.CO;2-J.
- Trienke M. van der Spek. Selling a Theory: The Role of Molecular Models in J. H. van 't Hoff's Stereochemistry Theory. Annals of Science, 2006, s. 157. DOI: 10.1080/00033790500480816.
- Kreuzfeld HJ, Hateley MJ.. 125 years of enantiomers: back to the roots Jacobus Henricus van 't Hoff 1852-1911. Enantiomer, 1999, s. pp. 491–6.
Externé odkazy
- Jacobus Henricus van 't Hoff (po anglicky)
- Životopis na stránkach Nobelovej ceny (po anglicky)