Fritz Haber
Fritz Haber (* 9. december 1868, Vroclav, vtedy Prusko – † 29. január 1934, Bazilej, Švajčiarsko) bol nemecký chemik. V roku 1918 získal Nobelovu cenu za chémiu za syntetizovanie amoniaku, ktorý je dnes dôležitou surovinou na výrobu umelých hnojív a výbušnín.
| Fritz Haber | |||
| nemecký chemik | |||
 | |||
| Narodenie | 9. december 1868 Vroclav, vtedy Prusko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 29. január 1934 (65 rokov) Bazilej, Švajčiarsko | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Životopis
Od roku 1886 študoval na univerzite v Heidelbergu pod vedením Roberta Bunsena a na Humboldt-Universität zu Berlin v skupine Augusta Wilhelma von Hoffmanna, neskôr v skupine Carla Liebermanna. Tu v roku 1891 promoval s dizertačnou prácou Über einige Derivate des Piperonals.[1][2]
V roku 1901 sa oženil s priateľkou Clarou Immerwahrenovou. Pred tým ako začal vyučovať, pracoval v otcovej chemickej továrni a v Technologickom Inštitúte v Zürichu spolu s Georgom Lungem.
Napriek tomu, že konvertoval z judaizmu, naďalej ho považovali za Žida a v roku 1933 musel emigrovať z Nemecka. Pár mesiacov strávil v Cambridge a zvažoval, že prijme post v meste Rehovot v Palestíne (dnes Izrael), ale nikde nepobudol dlho. Zomrel na infarkt v hoteli v Bazileji.
Dielo
Počas pôsobenia v Karlsruhe spolu s Carlom Boschom navrhli takzvaný Haberov proces (alebo Haber-Boschov proces) na syntézu amoniaku z vodíka a atmosférického dusíka za pomoci katalyzátora a za vysokého tlaku a teploty.
V roku 1918 získal za tento objav Nobelovu cenu. Haber-Boschov proces bol míľnikom v priemyselnej chémii pretože dusíkaté látky sa už nemuseli získavať z prírodných zdrojov ako napríklad čilský liadok. Má sa za to, že tento objav procesu výroby amoniaku odvrátil maltuziánsku krízu.
Zaoberal sa tiež výskumom reakcií počas horenia, separáciou zlata z morskej vody, mechanizmami adsorpcie a elektrochémiou. Veľkú časť svojich prác urobil v rokoch 1911 až 1933 na Inštitúte fyziky a elektrochémie v Berlíne.
1. svetová vojna
Haber sa významne podieľal na výskume chemických zbraní počas 1. svetovej vojny. Časť jeho práce zahrňovala vývoj plynových masiek s účinnými filtrami. Šéfoval tímu ktorý pracoval na príprave chlóru a iných smrtiacich plynov pre zákopovú vojnu.
Boj chemickými zbraňami v 1. svetovej vojne bol vlastne bojom chemikov – Haber proti francúzskemu držiteľovi Nobelovej ceny za chémiu Victorovi Grignardovi. Haberova manželka bola proti jeho práci na vývoji bojových plynov a tak spáchala samovraždu s jeho služobnou zbraňou počas slávnostnej večere na oslavu prvého použitia chlóru ako bojovej látky v Ypres. Strelila si do srdca a zomrela na ďalšie ráno. V to ráno Haber odišiel na východný front, aby dohliadal nad vypustením plynu proti Rusom. Haber bol nemeckým patriotom, ktorý bol hrdý na svoju prácu počas 1. svetovej vojny.
V jeho štúdiách pôsobenia plynu poznamenal, že dlhodobé vystavenie malým koncentráciám smrtiaceho plynu má podobné účinky ako krátkodobé vystavenie vysokým koncentráciám. Sformuloval jednoduchý matematický vzťah medzi koncentráciou plynu a časom potrebným na usmrtenie. Tento vzťah sa volá Haberov zákon.
Haber obhajoval použitie chemických zbraní proti námietkam o ich nehumánnosti s vysvetlením, že smrť je smrť a je jedno čím bola spôsobená. V 20. rokoch 20. storočia, vedci pracovali na vývoji kyanidového plynu Zyklon B, ktorý sa používal ako insekticíd, špeciálne ako fumigant v pšeničných skladoch. Neskôr ho použili na vraždenie ľudí v nacistických vyhladzovacích táboroch.
Haberova rodina taktiež opustila Nemecko. Jeho druhá žena Charlotte a dve deti sa usadili v Anglicku. Haberov syn, Hermann, z jeho prvého manželstva emigroval do USA počas 2. svetovej vojny. Spáchal samovraždu v roku 1946. Mnoho členov Haberovej rodiny bolo zabitých v koncentračných táboroch pomocou metódy, ktorú vyvinul, Cyklonu B.
Referencie
- Biografie Fritz Habers [online]. Nobelprize.org, [cit. 2014-07-05]. Dostupné online. (anglicky)
- F. Haber: Ueber einige Derivate des Piperonals. in Berichte der deutschen chemischen Gesellschaft. 24, S. 617–626 (1891).