Náboženstvo starovekého Egypta

Napriek tomu, že Egypt bol po dlhé obdobia jednotným štátom s štátom (kráľom) podporovaným kultom, jestvovalo počas celej jeho existencie na jeho území viacero kultov, ktoré pôsobili niekedy nezávisle a niekedy sa navzájom ovplyvňovali. Nejednotnosť náboženských predstáv a rozsiahly panteón bohov majú svoj pôvod v preddynastickom období, kedy sa Egypt skladal z malých, nezávislých mestských štátikov. Z bohov-ochrancov týchto prvých mestských štátov sa neskôr stali jednotliví bohovia egyptského panteónu, ktorý len postupne vytvorili jedno náboženstvo. Mnohí si po celú dobu trvania egyptskej civilizácie podržali rovnaké funkcia, napríklad bohovia Atum, Ré aj Hor boli slneční bohovia, iní stratili niektoré svoje funkcie, ktoré prevzali iní bohovia.

Počas dlhej histórie starovekého Egyptu dochádzalo k splývaniu významných božstiev v závislosti od toho, ktorá skupina držala v rukách moc. Tento proces, nazývaný synkretizmus, sa týkal tak „celých“ bohov, ako aj spájania niektorých ich atribútov. Tak počas Novej ríše kňazi z Téb, mesta, ktoré v tomto období hralo kľúčovú úlohu v hospodárstve Egypta, dokázali spojiť tébskeho, pôvodne nie príliš významného Amona s populárnym Réom a vytvoriť Amon-Réa. Iným príkladom môže byť Ré-Harachtej, spojenie dvoch významných solárnych božstiev Hora a Réa, v tomto prípade iba niektorých ich spoločných znakov. Ré aj Hor zostali pre svoje odlišné úlohy a význam uctievaní aj osve.

K spájaniu bohov dochádzalo aj bez ich synkretizácie na základe niektorej spoločnej charakteristiky. Eset bola spodobovaná s kravskými rohmi a klepačkou sistrum, znakmi bohyne Hathor, ale nikdy ju do seba úplne neabsorbovala. Egypťania tiež zvykli zlučovať bohov do rodín, v ktorých boli spoločne uctievaní. Mohlo ísť o božské páry s ich potomkami alebo o súbor bohov (tzv. pasadžet), ktorí sa viazali k určitému mýtu alebo mestu.

Teológia mesta On (Heliopolis)

Trojica bohov-stvoriteľov – Ptah, Ré a Amon – so svojimi odznakmi

Heliopolská kozmogónia je snáď najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Jej hlavným prvkom je Enneade, deviatka prvotných božstiev, ktoré tvoria svet. V starovekom Egypte dosiahol tento mýtus taký význam, že do seba absorboval niektoré ďalšie mýty, napr. populárny kráľovský mýtus. V neskorších dobách prebehla syntéza medzi Enneadou a Ogdoadou z Chmúnevu, čím došlo k stotožneniu Atuma, pôvodného onského boha-stvoriteľa, s Réom.

Heliopolskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma (či neskôr Atum-Réa), ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvom pahorku benben. Obraz zeme vystupujúcej z vôd, mimochodom pripomínajúci každoročné opadanie záplavových vôd na Níle, je opakujúcim sa motívom vo všetkých kreacionistických mýtoch. Zrodenie a uctievanie solárneho božstva v Egypte bolo spojené s obeliskmi, ktoré snáď mali evokovať benben. Obelisky sa stavali všade tam, kde mal kult niektorý zo slnečných bohov-stvoriteľov.

Atum, zatiaľ samojediný a k tomu mužského pohlavia, tvorí dvojicu Šov, vzduch, a Tefnut, vlhkosť, a to veľmi prozaicky – masturbáciou. Na Bremner-Rhindovom papyruse Atum o tom hovori: „Moja päsť sa stala mojou družkou“ a ďalej „súložil som so svojou dlaňou“. V inom variante mýtu Atum vyprskne Šova a vypľuje Tefnut. Boh Šov s bohyňou Tefnut majú potom súrodeneckú dvojicu Geb (zem) a Nut (obloha).

Tu sa na kozmogonický mýtus pripája mýtus kráľovský: zo spojenia Neba a Zeme vzniká štvorica súrodencov Usire, Eset, Sutech a Nebtet, ktorí vytvoria dva páry. Usire sa stane prvým vládcom nad ľudmi, no jeho brat Sutech mu túto pozíciu závidí. Ľsťou prinúti Usira, aby vliezol do pripraveného sarkofágu, ktorý zaklincuje a hodí do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratove telo roztrhá na štrnásť častí, ktoré rozhádže po celom Egypte, a jeho falus dá zožrať krokodílovi. Usirova žena Eset dlho hľadá manželovo telo (prípadne zbiera jeho kusy po celom Egypte), až sa jej to nakoniec podarí. S pomocou boha Anupa Usireva zabalzamuje a magicky oživí, a ten zaujme miesto vládcu na druhom svete. Esetin syn Hor, ktorého splodila buď s niektorou časťou manželovho tela alebo po jeho oživení, sa usiluje pomstiť otcovu vraždu a bojuje so Sutechom o vládu. Nakoniec ho premôže, znovunastolí maat, ktorá bol porušená Sutechom, a je uznaný za právoplatného kráľa. Sutech ako boh však nemôže byť Horom zavraždený, preto sa tento súboj neustále opakuje. Kráľova osoba, vtelenie boha Hora, je súčasťou tohoto večného kozmického zápasenia medzi maat a istef.

V onskej kozmogónii je len málo miesta pre ľudí. Tí vznikajú len mimochodom, buď zo sĺz alebo z potu boha Atuma.

Vesetská teológia (Téby)

Reliéf Amona z Karnaku

Súčasne so vzostupom Téb (Vesetu) počas Novej ríše získal na význame aj tébsky ochranný boh Amon, pôvodne snáď božstvo plodnosti, ktorý sa stal najvyšším bohom par excellence. Amon (so svojou ženskou polovičkou Amaunet) pôvodne figurovali v chemenskej Ogdoade, ale tébski kňazi z neho vytvorili osobitný princíp, ktorý predchádzal všetkému, podobný memfidskému logu-Ptahovi. Amon, ktorého meno znamená „Ten, ktorý utajuje sám seba“, bol prvotnou energiou, ktorá pohla vesmírom a dala vzniknúť bohom aj ľuďom. Tento akt nebol pre ľudí pochopiteľný, presahoval svojou veľkosťou a tajomnosťou všetko chápanie, tak ako Amon svojou veľkosťou presahoval všetkých bohov.

V iných podobách vesetskéj kozmogónie je Amon prvotnou husou, ktorej gagot znamená počiatok času i priestoru. V časoch, kedy tébske kňazstvo dominovalo na egyptskej náboženskej aj politickej scéne, jestvovala snaha Amonovu osobu spojiť s Enneadou aj Ogdoadou. Tak bol niekedy Amon považovaný za vtáka, ktorý zniesol kozmické vajce, z ktorého sa vyliahol Atum, a niekedy za energiu, ktorá spôsobila, že štyri prvotné elementy Ogdoady vybuchli a stvorili svet.

So stvoriteľským mýtom úzko súvisí tzv. Kráľovský mýtus, ktorý vysvetľoval a stanovoval moc faraóna na zemi. Egypťania chápali boha-stvoriteľa ako prvého vládcu sveta/Egyptu, či už pod týmto pojmom vnímali Réa, Atuma, Ptaha alebo Amona. Tento prvý vládca sa neskôr svojej moci vzdáva na úkor iných bohov. Ré sa sťahuje do úzadia, pretože zostarne a zosenilnie, Amon zostáva v pozadí a, podľa náuky mocných kňazov z Téb, ťahá za nitky ostatných bohov. Druhú generáciu vládcov predstavuje Geb, samotná zem, za ktorého panuje akýsi Zlatý vek, ale i jeho napokon vláda omrzí a odovzdáva ju štvrtej generácii – súrodeneckej dvojici Sutech a Usire.

Príbeh o Usireho vražde, ktorú spácha Sutech žiarliaci na bratovu moc, tvorí základ Kráľovského mýtu a zároveň vysvetľuje podstatu faraónovej moci. Sutech je symbolom neúrodnej púšte a síl chaosu, Usire naopak vegetácie, úrodnosti a princípu maat. Usire je vzkriesený prvým balzamovacím obradom svojou manželkou Eset a stáva sa vládcom podsvetia, kde v svojom kráľovstve naďalej udržuje harmonický, šťastný život. Dočasná vláda Sutecha, ktorý v priebehu vekov predstavoval radu negatívnych objektov – nepriateľských nájazdníkov, cudzích vládcov, sucho, vnútorné nepokoje -, je ukončená Usireho synom Horom, dedičom vládnucej moci, ktorá pochádza od najstaršieho stvoriteľa. Hor Sutecha zneškodní (ale nezabije, takže ich kozmický zápas môže prebiehať znova a znova, rovnako ako sa opakujú záplavy a obdobia sucha, roky hojnosti s rokmi biedy) a sám sa ujme moci. Jeho vláda je vládou spravodlivosti a poriadku, vládou maat.

Faraón je pokračovateľ tejto kozmickej dynastie, doslova označovaný ako „krásny boh“ alebo „mladý boh“, teda potomok stvoriteľských božstiev[1]. Podľa egyptských predstáv splodilo faraóna slnko, ktoré v okamihu počatia vstupovalo do tela jeho pozemského otca. Faraónovi, dedičovi solárneho panteónu, prislúchala povinnosť udržiavanie maat na zemi. Je bojovníkom proti istef, Horom (za ktorého býva často považovaný), ktorý má poraziť Sutecha. Hor nie je jediným bohom, ktorý býva stotožňovaný s faraónom. Medzi ďalších patria Usire, Amon, ale aj Sutech (ktorý bol obdivovaný pre veľkú silu), alebo dokonca kombinácia viacerých bohov (tak bol populárny napríklad Ré-Harachtej, Ré, ktorý je Horom na obzore). Faraóni zvyčajne prilnuli k jednému konkrétnemu božstvu, ktoré pochádzalo z ich domovského mesta alebo bolo spojené s ich dynastiou. Po smrti bol faraón obvykle stotožňovaný s vládcom podsvetia, Usirom.

Ako sa zdá, postavenie faraóna prechádzalo počas dejín Egypta vývojom. V Starej ríši bola osoba faraóna nedotknuteľná, jeho kult bol veľmi silný – dokladajú to tak monumentálne pyramídy ako aj sochy týchto panovníkov, ktoré nevyjadrujú vôbec ľudské emócie – a autorita nespochybniteľná. V neskorších obdobiach zažili panovníci spochybnenie svojej božskej moci a dokonca boli považovaní „iba“ za ľudí. Najväčšia kríza postihla božstvo faraónov za 18.-20. dynastie s vzrastom moci Amonových kňazov, ako to dokladá vyškrtnutie niektorých vládcov z chrámových zoznamov aj Achnatonov márny boj o obnovenie význačnej faraónovej úlohy v kulte. Ramesseho XI., posledného vládcu 20. dynastie, si dovoľujú kňazi v diplomatickej korešpondencii s Byblom označovať za púheho človeka a seba jedine za služobníka svojho boha Amona[2]. Jeho smrťou konči v Egypte de facto vláda božských faraónov, pretože hoci sú naďalej teoreticky faraóni považovaní za synov Slnka, už nikdy im nie je pripisovaná absolútna autorita ich predchodcov.

Achnaton obetuje Atonovi

Pokus faraóna Achnatona (18. dynastia) o nastolenie univerzálneho monoteistického kultu, ktorého jediným hlásateľom a kňazom je sám faraón, je dodnes považovaný za jeden z najmätúcejších momentov egyptských dejín. Niektorí považujú Achnatonovu revolúciu za utopistickú víziu duševne chorého jednotlivca, ale najnovšie výskumy naznačujú, že faraón mohol mať na zreteli oveľa pragmatickejšie ciele. Vo všeobecnosti je amarnské obdobie vnímané ako odozva na rastúci vplyv kňazov boha Amona z Vesetu, ktorí dokázali konkurovať aj samotnému faraónovi a označovali Amona za skutočného vládcu nad Egyptom, situácia, ktorá vyvrcholí odtrhnutím Horného Egyptu a vzniku Amonovho štátu za 21. dynastie.

Achnaton vlastne nepriniesol významný obrat do egyptského myslenia, práve naopak, vrátil sa k najstarším egyptským tradíciam, ktoré považovali vládcu za najvyššieho veľkňaza v krajine. Tým, že Achnaton strhol všetky kňazské právomoci na seba – v umení bolo napríklad zakázané zobrazovať pri obetovaní niekoho iného ako faraóna -, pokúšal sa prinavrátiť panovníkovi božskú autoritu jediného prostredníka medzi bohmi a ľuďmi, toho, ktorý je vtelením maat, a teda jediným zákonom. Achnatonov jedinečný boh Aton, samotné slnko, taktiež nie je revolučný vo svojej výlučnosti. Už pred ním si monoteistickú podstatu vydobyl iný solárny boh, Ré, a na túto pozíciu sa pokúšali dostať kňazi aj transcendentálneho Amona. Súhlasilo to s dominantnou rolou týchto božstiev v kulte, ktorý ale nebol v rukách faraóna. Aton mal byť veľkým monoteistickým bohom, ktorého má pod kontrolou faraón.

V šiestom roku svojej vlády si Amenhotep IV. (Amon je spokojný) zmenil meno na Achnaton (slúžiaci Atonovi), čím naštartoval obdobie označované ako amarnská revolúcia (1375 – 1350 pred Kr.). Achnaton zrušil Amonov kult aj kulty iných božstiev a skonfiškoval Amonov majetok (ktorý mohol v tom čase dosahovať až vlastníctvo tretiny všetkej egyptskej pôdy). Za jediné, najvyššie božstvo vyhlásil Atona zobrazovaného ako slnečný kotúč s dlhými, všeobímajúcimi rukami ponúkajúcimi kríž života, anch. Zaujímavé pritom je, že sa Achnaton s Atonom nestotožňuje. Hovorí o sebe iba ako o Atonovom synovi, Aton je pre neho osobným bohom, s ktorým sa bežní ľudia môžu spojiť len prostredníctvom faraóna. Chrámy, ktoré necháva stavať pre Atona nemajú strechu, aby mohlo slnečné svetlo vniknúť priamo dnu. V rámci svojej politiky dá postaviť nové hlavné mesto Achetaton (Atonov obzor) a nastolí nový umelecký štýl, ktorý dosiahne v egyptskej histórii neprekonaný stupeň realizmu.

Achnatonova revolúcia nemala úspech z viacerých dôvodov. V prvom rade si ňou znepriatelil kňazov Amona aj ďalších významných božstiev, ktorí boli pripravení o moc, čím sa pripravil o lojálnu správnu vrstvu. Navyše revolúcia zhora bola príliš nepochopiteľná a abstraktná pre obyčajných ľudí, ktorí boli pripravení o svoje jednoduché božstvá a vytrhnutí zo sledu nemenných tisícročných obradov. Napokon prišla vnútorná revolúcia v období, kedy sa otriasali egyptské blízkovýchodné dŕžavy. Zahraničná vojna odčerpávala zdroje pre vnútornú reformu a zároveň vnútorná reforma sťažovala vedenie vojny. To viedlo k neúspechom v ťažení v Ázii a následne podrylo faraónovu politickú moc.

Koniec Atonovho kráľovstva na zemi je nejasný. Achnaton bol zavraždený, možno na príkaz Amonových kňazov, ktorí sa postarali o vymazanie „kacírskeho faraóna“ z oficiálnych záznamov a zničenie jeho hrobky. Po ňom nasledovalo niekoľko bezvýznamných vládcov – Smenchkare, Tutanchaton (ktorý sa vrátil k Amonovmu kultu a zmenil si meno na Tutanchamón), Aje – a nakoniec vojenský kráľ Haremheb. Atonové chrámy boli zničené alebo premenené na Amonove svätyne, Achnatonove sochy zborené a jeho meno i meno jeho boha vymazané zo všetkých pamiatok.

Egypťania kládli dôraz snáď ako nikto iný, na pohrebné rituály a zabezpečenie posmrtného života. Prevládala predstava, že je dôležité zachovať si telesnú schránku po smrti neporušenú čo najdlhšie, pretože v nej prebýva duša. To bol aj jeden z dôvodov, prečo bola egyptská medicína na tak vysokej úrovni. Egypťania dosiahli majstrovstvo v umení mumifikácie mŕtvych. Keďže venovali veľké úsilie tomu, aby mumifikáciu doviedli do dokonalosti, boli znalcami ľudského tela a orgánov. Egypťania verili, že mumifikáciu vynašiel boh Anup, ktorý bol zároveň sprievodcom mŕtvych do podsvetia. Bol zobrazovaný ako šakal alebo so šakalou hlavou, v blízkosti Usira. Najdôležitejšia bola cesta mŕtveho do podsvetia, ktoré bolo často umiestňované pod zemou, ale tiež v nebi. Na tejto ceste čakali na dušu zosnulého mnohé nástrahy, ktorým mal čeliť prostredníctvom magických zaklínadiel a formulí, ktoré boli často vpísané do sarkofágu alebo na stenách hrobky. Duša zosnulého musela prejsť vážením a iniciačným rituálom, ktorý predstavoval odriekanie mien 42 bohov a pomenovaní rôznych miest v zásvetí. Duša bola položená na váhy, na ktorých druhej strane bolo pštrosie pero. Každým zo 42 bohov, bola položená jedna otázka, na ktorú bolo potrebné odpovedať nie. Ak dotyčný klamal, váhy sa vychýlili tak, že jeho duša bola ľahšia ako pero, symbol spravodlivosti bohyne Maat. Odpovede boli zaznamenávané Usirom, ktorý ich potom vyhodnotil. Ak prevážili pravdivé odpovede, duša mohla vstúpiť do podsvetia. Ak prevážili odpovede záporné, mŕtvy bol zhltnutý obludou Amemait. 42 otázok položených mŕtvemu predstavovali akýsi mravný kódex starovekého Egypta. V neskorších dobách bola do hrobu prikladaná Kniha mŕtvych, ktorá mala slúžiť pre zosnulého ako návod na cestu podsvetím. Do hrobky sa tiež prikladali figurky služobníkov, ktorí mali za zosnulého vykonávať rôzne povinnosti, obetiny jedla, rôzne talizmany, hlava, ktorá mala slúžiť ako príbytok pre ducha po tzv. rituálnom otváraní úst a pod.

Sochy bohov Usireho, Hora a Eset

Predstava o jednoliatom egyptskom panteóne hierarchizovaných bohov vznikla pod vplyvom rímskych a gréckych božských rodokmeňov. Egypťania v skutočnosti nikdy nevnímali celé spektrum svojich božstiev, nesnažili sa ich klásť na rovnakú úroveň a zvyčajne sa obmedzili na uctievanie niekoľkých málo bohov. V každom egyptskom kraji, nome, zvyčajne prevládal kult jedného božstva, ktoré bolo pôvodným ochranným idolom z preddynastických čias či sem neskôr bolo importované. Niektoré nomy boli známe ako územia patriace niektorému z bohov. Obrady a zvyklosti spojené s egyptskými bohmi sa kraj od kraja výrazne líšili a niekedy dokonca spôsobovali nevraživosť. Napríklad vo Fajjúmskej oáze bol krokodíl považovaný za posvätného a bol tu držaný jeden posvätný kus, ale v iných oblastiach bol ten istý plaz lovený pre mäso.

• Staroegyptskí kňazi

1. Donadoni, S. Egypský člověk a jeho svět. Vyšehrad, 2006. p 92.
2. Donadoni, S. Egyptský člověk a jeho svět. Vyšehrad, 2006. p 100.

Donadoni, S. Egyptský člověk a jeho svět. Vyšehrad, 2006. Hart, G. Egyptské mýty. KMa, 2006.