Sturmabteilung

Názov Sturmabteilung pochádza pôvodne od špeciálnych útočných jednotiek Nemecka za prvej svetovej vojny, ktoré používali stratégiu generála Oskara von Hutiera. Táto stratégia spočívala vo vytvorení malých jednotiek, ktorým boli pridelené samostatne útočné úlohy a mohli rozvíjať úspech do značnej hĺbky; išlo o novátorský prístup, lebo v tej dobe prevládala metóda hromadných útokov, usilujúcich o početné a technické prečíslenie protivníka. Von Hutierova taktika slávila úspech už pri prvom použití v bitke o Caporetto, neskôr bola širšie použitá na západnom fronte (v marci 1918) a Nemcom sa podarilo zatlačiť spojeneckých vojakov o desiatky kilometrov naspäť.

Na jeseň roku 1920 Adolf Hitler založil Ordnertruppen (poriadkové oddiely). Začal do nich naberať krčmových bitkárov, zápasníkov a bývalých vojakov, ktorí mali za úlohu ochraňovať ho pri jeho vystúpeniach proti sociálnym demokratom a komunistom, ktorí sa snažili jeho výstupy narušovať. Pôvodne teda tieto jednotky slúžili na Hitlerovu osobnú ochranu a k ochrane nacistických zhromaždení. 4. novembra 1921 poriadala NSDAP veľké verejné zhromaždenie v mníchovskej pivnici Hofbräuhaus. Po niekoľkých prerušeniach Hitlerovho prejavu sa členovia, znechutení neustálym pokrikovaním na Hitlera, pustili do bitky s narušiteľmi zhromaždenia. Po tejto udalosti Hitler premenoval túto jednotku na Sturmabteilung, skrátene SA.

Pod vedením obľúbeného Ernsta Röhma sa tieto jednotky reštrukturalizovali do polovojenskej podoby. Rovnako ako NSDAP začal Hitler organizovať budúce prevzatie moci v štáte, tak aj SA bolo organizované tak, aby jeho štruktúra mohla pojať tisíce členov. V roku 1922 vytvorila NSDAP oddelenie pre mládež od 14 do 18 rokov pod názvom Jugendbund. Nástupnícka organizácia mládeže Hitlerjugend zostala pod velením SA do roku 1932.

Od apríla 1924 do marca 1925, kedy bola dočasne zakázaná NSDAP, sa SA premenovali na Frontban.

SA majú na svedomí mnoho násilností a vrážd socialistov v Nemecku v priebehu 20. rokov. Väčšinou išlo o menšie pouličné boje nazývané Zusammenstöße.

Počas Mníchovskej krízy v roku 1938 pomáhali Henleinovcom v boji, sabotážnych a rozvracačských akciách proti Československej republike.

Potom, čo sa Hitler dostal v roku 1933 k moci, začali SA na čele s Röhmom usilovať sa o získanie čo najviac moci pre seba. Röhm videl v SA nástupcu pravidelnej armády (Reichswehr), ktorá pohŕdala SA a nazývala ich „hnedou spodinou“.

SA sa tiež stávali veľmi nebezpečnými a nekontrolovateľnými, pretože mnoho jednotiek bolo lojálnych viac svojmu miestnemu veliteľovi ako Hitlerovi alebo NSDAP ako celku. Preto bolo pôvodnou myšlienkou založenia SS zamedziť rastu moci SA a jej veliteľov. Heinrich Himmler, ktorý túžil tiež po moci a po založení „rádu SS“, sfalšoval dokumenty dokazujúce, že Röhm dostal z Francúzska peniaze na vzburu proti Hitlerovi. Hitler tomu odmietol uveriť, ale uvedomil si, že keby sa SA kedykoľvek rozhodli sa ho zbaviť, nič im v tom nemôže zabrániť. Röhm bol mimo SA neobľúbený. Jednak preto, že jeho miesto malo v úmysle získať viacero nacistov a jednak bolo verejným tajomstvom, že Röhm je homosexuál.

Väčšina konfliktov bola síce zapríčinená osobnou rivalitou vnútri strany, ale rozrastajúce sa konflikty s gestapom mali tiež svoje sociálno-ekonomické pozadie. Gestapo sa regrutovalo predovšetkým z radov strednej triedy (vrátane samotného Himmlera), kým SA sa skladali z nezamestnaných a robotníkov. Výsledkom bolo, že SA boli oveľa viac radikálni ako SS. SA chceli vykonať skutočnú sociálnu revolúciu, o ktorú už však Hitler po uchopení moci nemal záujem, pretože to ohrozovalo finančné príjmy od bohatých podnikateľských kruhov, na ktorých strana závisela. Navyše to bola pravicová, konzervatívna armáda, kto skutočne umožnil Hitlerovi dostať sa k moci. SA sa zúčastnili niekoľkých štrajkov a dokonca občas spolupracovali s komunistami, ale oveľa častejšie spolu bojovali na uliciach.

Hitler sa mohol o nezvládateľnosti SA presvedčiť hneď dvakrát počas revolt organizovaných Walterom Stennesom. Tento veliteľ berlínskych a neskôr sliezskych SA sa v rokoch 1930 a 1931 otvorene postavil za druhú revolúciu. Prvýkrát sa terčom nevôle stal berlínsky gauleiter Joseph Goebbels, ktorému Stennes vyčítal prílišný luxus. Hnedé košele obsadili berlínsku centrálu NSDAP a stretli sa s oddielom SS, ktorý ju strážil. Hitler vtedy revoltu urovnal svojou autoritou, zosadil von Salomona z jeho postu a sám sa menoval najvyšším veliteľom SA a Röhma menoval náčelníkom štábu. Stennes bol preložený do Breslau a hneď ako sa dozvedel, že má byť preložený do Mníchova na bezvýznamné administratívne miesto, rozhodol sa povstať tentoraz proti samotnému Hitlerovi. SA opätovne zaútočili na sídlo gauleitera a stranícku centrálu NSDAP v Berlíne a revoltu museli narýchlo potlačiť opäť oddiely SS. Počas týchto bojov dal Hitler esesmanom ich bojové motto Mojou cťou je vernosť. Stennes a cez päťsto najväčších radikálov muselo SA opustiť.

Na konci júna 1934 sa Hitler pod tlakom okolností rozhodol proti vodcom SA radikálne zakročiť. Séria týchto vrážd a popráv je v histórii známa pod názvom Noc dlhých nožov. Z tejto rany sa SA už nikdy nespamätali. Novým veliteľom sa stal Victor Lutze, ale SA sa čoskoro dostali na okraj nacistickej mocenskej štruktúry a ich úlohu prevzali fanatické jednotky SS.

SA zostali aktívne až do konca vojny, ale v podvedomí utkveli hlavne za tzv. Krištáľovú noc v novembri 1938, keď spoločne s SS ničili židovské obchody, synagógy a prenasledovali židovské obyvateľstvo.

Pod novým šéfom štábu SA Wilhelmom Schepmannom sa SA, od septembra 1944 podieľali na formovaní nových oddielov Volkssturm. V tejto organizácii mal Schepmann funkciu generálneho inšpektora, v ktorej dohliadal na výcvik.

Príslušníci SA počas Krištáľovej noci.

SA boli zakladané po celom Nemecku a skladali sa z niekoľkých Gruppen, tie sa skladali z Brigaden a tie tvorili Standarten. Standarten SA pôsobili v každom väčšom meste v Nemecku a ďalej sa mohli deliť na Sturmbanne a Stürme.

Najvyššie velenie SA malo mnoho pododdelení, ktoré zabezpečovali dodávky materiálu, peniaze a nábor príslušníkov. Na rozdiel od SS nikdy nevytvorili žiadnu lekársku jednotku, ani žiadne zahraničné jednotky.

SA mali tiež niekoľko výcvikových jednotiek. Jednou z nich bola Marine-SA, ktorá slúžila ako pomocná jednotka Kriegsmarine (nemeckého vojnového námorníctva), ktorá sa starala o vyhľadávacie a záchranné akcie a o ochranu prístavu. Ďalší členovia SA pôsobili od roku 1936 v radoch 7. leteckej divízie Luftwaffe.

Podobne ako SS mala svoje ozbrojené jednotky Waffen-SS, tak aj SA mala ozbrojené jednotky známe ako Feldherrnhalle, ktoré sa neskôr stali jednotkami Panzerkorps Feldherrnhalle.

Od januára 1944 existovala dokonca aj v radoch Waffen-SS divízia zložená zo záložníkov SA – 18. divízia tankových granátnikov SS Horst Wessel. Meno Horsta Wessela niesla aj stíhacia peruť Jagdgeschwader 6 (JG 6), zložená tiež poväčšine z príslušníkov SA.

Vo vedení organizácie Sturmabteilung (SA) v rokoch 1920 – 1945 stáli velitelia, ktorí boli členmi strany NSDAP. Pre najvyššieho veliteľa SA bola používaná hodnosť Oberste SA-Führer (niekedy skracovanie na Oberste), čo bola titulárna funkcia, pričom faktické vedenie jednotiek mal na starosti Stabschef (veliteľ štábu).

• Emil Maurice (1920 – 1921)
• Hans Ulrich Klintzsche (1921 – 1923)
• Hermann Göring (1923)
• Bez veliteľa (1923 – 1925) – SA boli zakázané
• Franz Pfeffer von Salomon (1926 – 1930)
• Ernst Röhm (1930 – 1934)
• Adolf Hitler (1930 – 1945)

• Ernst Röhm (1931 – 1934)
• Viktor Lutze (1934 – 1943)
• Wilhelm Scheppmann (1943 – 1945)

• „Teror musí byť zlomený zase len terorom.“
• „Všetka opozícia musí byť zadupaná do zeme.“
• „Alles für Deutschland“ (Všetko pre Nemecko)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sturmabteilung na českej Wikipédii.